Aj
v novom roku pokračuje rubrika o filmoch a ich predlohách. A rovnako
ako kedykoľvek predtým, aj teraz je výber čisto náhodný...
Carol
(2015)
Cenami ovenčená,
no trochu zabudnutá dobová dráma o strhujúcom mileneckom vzťahu. Aj takýmito
slovami je možné opísať film, ktorý približuje meniaci sa vzťah dvoch nielen spoločensky
odlišných žien. Tie sa stretnú úplnou náhodou a nenávratne to zmení ich životy.
Film svoj námet čerpá z románu The Price of Salt z roku
1952, vydaný pod pseudonymom Claire Morgan. V roku 1990
kniha vyšla pod zmeneným názvom Carol s menom Patricia
Highsmith na obálke. Autorka sa pritom vyjadrila, že v čase prvého
vydania ako spisovateľka prevažne psychologických trilerov nechcela byť označená
za autorku lesbického románu. Knihu sa prvý raz pokúsili adaptovať do podoby
filmu ešte v päťdesiatych rokoch, keďže kniha bola veľmi obľúbená a dobre
sa predávala. V neskoršej podobe scenára však bol projekt premenovaný na Winter
Journey a z Carol sa stal Carl. Film nakoniec nikdy nebol
natočený a kniha musela na svoju adaptáciu počkať až do roku 2015. Samotná
kniha má pritom autobiografické črty, keďže autorka postavu Carol napísala
podľa skutočnej ženy, ktorú sama stretla v roku 1948. Vtedy pracovala ako
dočasná predavačka v obchode a vysokej blond žene predala bábiku.
Film a kniha sa pritom v mnohom odlišujú. Samotná Carol dostáva viac
priestoru na úkor Therese. V knihe pritom čitateľ sleduje myšlienky a pocity
mladšej ženy a sleduje, ako sa pomaly zamiluje do staršej ženy. Vo filme
divák vidí rozvinuté príbehy oboch hlavných hrdiniek, ich minulosť je podrobnejšia
a ich puto intímnejšie. Čo má vyvolať silnejší emocionálny zážitok. Čo nakoniec
filmu vynieslo takmer tristo nominácií na rôzne ocenenia, pričom ich vyše sto
aj získal.
Drive
(2011)
(Jízda
nadoraz)
Pomerne
nenápadný, no zároveň cenami ovenčený kriminálny triler rozpráva o živote niekoho,
koho mnohí poznajú len ako Vodiča. Tento muž sa živí ako filmový kaskadér a v noci
pracuje ako šofér pre zločinecké organizácie. Jeho spokojný život naruší až
snaha jeho manažéra o kúpu pretekárskeho auta, čo odštartuje sériu zaujímavých
náhod a nejednu naháňačku o život. Film svoj námet preberá z rovnomennej
knihy z roku 2005, ktorú napísal James Sallis. Zároveň ide o rozpísanie
príbehu, ktorý vyšiel pôvodne ako poviedka v roku 2002 v noirovej antológii
Measures of Poison, čo je dôvod, pre ktorý má kniha svoju
nezameniteľnú atmosféru. Podobne ako iné adaptácie, aj táto sa od svojej
predlohy v niektorých veciach odlišuje. Väčšinou však ide o detaily.
Niektoré postavy sa objavia vo filme neskôr, ako sa objavili v knihe,
alebo sa objavia v odlišných scénach. Niektoré udalosti sú opísané
odlišne, podobne aj správanie postáv sa niekedy odlišuje. Hlavné udalosti však
ostávajú rovnaké, aj keď k nim niekedy „vedie“ trochu odlišná cesta. Vo výsledku
sa dá hovoriť o dvoch príbehoch, ktoré majú rovnakú myšlienku, aj keď sa
líšia v tom, ako ich autor/scenárista prezentuje. V roku 2012 sa
kniha dočkala pokračovania s názvom Driven.
How
to Lose a Guy in 10 Days (2003)
(Ako
prísť o muža za 10 dní / Jak ztratit kluka v 10 dnech)
Klasická béčková
romantická komédia o dvoch malicherných ľuďoch, ktorí sa snažia dosiahnuť
svoje. V hlavných úlohách sa predstavia redaktorka, ktorá má napísať
reportáž o tom, ako sa zbaviť akéhokoľvek chlapa za desať dní. No a vedľa
nej sa objavuje realitný maklér, ktorý sa práve stavil so šéfom, že zlomí srdce
úplne každej žene. Je jasné, že ich vzťah nemôže dopadnúť dobre. Svoj námet
film čerpá z obrázkovej „príručky“ z roku 1998, ktorú vytvorili Michele
Alexander a Jeannie Log. Vyšla pod
názvom How to Lose a Guy in 10 Days: The Universal Don’ts of Dating
a ide o humornú príručku plnú situácií a činov, ktoré dokážu každý
vzťah odsúdiť na neúspech. Kniha samotná však nemá dej alebo príbeh, jej cieľom
je pobaviť a možno niekomu takouto humornou formou poradiť. Dej filmu je
teda vymyslený. Postavy, prostredie a všetky zápletky sú napísané
scenáristami. Samotné „lekcie“ z pôvodnej knihy sú potom využité v situáciách,
keď sa hlavná hrdinka snaží zbaviť neodbytného muža. V podstate všetko to,
čo by podľa knihy robiť nemala. Kniha aj film však majú spoločné to, že majú
pôsobiť ako niečo, čo divák/čitateľ už sám zažil alebo o tom aspoň počul.
Vďaka čomu je film kritizovaný kvôli fádnosti a predvídateľnosti.
Public
Enemies (2009)
(Verejní
nepriatelia / Veřejní nepřátelé)
Historická
dráma s biografickými črtami približuje záver života muža, ktorý je svojím
spôsobom mestskou legendou. John Dillinger mal na rováši nejeden zločin, no legendy
mu prisúdili aj mnohé iné činy, či už veľké alebo malé. A divák môže
sledovať, ako do toho všetkého zapadá tento jeden muž. Film svoj námet čerpá v odbornej
publikácii z roku 2004, ktorú napísal Bryan Burrough. Vyšla
pod názvom Public Enemies: America’s Greatest Crime Wave and the Birth of
the FBI, 1933-34. Burrough, ostrieľaný novinár a autor niekoľkých
publikácií, pôvodne zamýšľal o tejto téme napísať televíznu minisériu, k čomu
ho najalo HBO, ale nakoniec sa rozhodol pre knihu. Keďže, ako sám hovoril,
nevedel absolútne nič o písaní scenárov, takže mu oveľa viac vyhovovalo
napísať knihu, ktorú adaptoval niekto iný. Film a kniha sa však v istých
bodoch odchádzajú. Sám Burrough o tom napísal list režisérovi filmu a chválil
ho. Pretože natáčal film a nie dokument, takže isté zmeny boli potrebné.
Samotná kniha totiž okrem Dillingera približuje aj osudy ďalších neslávne
slávnych kriminálnikov, ktorí v tej dobe doplatili na svoje predchádzajúce
činy. Lenže väčšina z nich sa vo filme ani nespomína a iní sa objavia
len preto, aby zomreli. Pretože film sa zameriava len na Johna Dillingera. Tiež
trochu prikrášľuje jeho činy alebo mu pripisujú iné. Vďaka tomu čiastočne
ostáva vo sfére akéhosi legendárneho zločineckého prízraku.
The
Tiger Rising (2022)
V našich
končinách takmer neznámy rodinný film o dvanásťročnom chlapcovi. Ten žije
len s otcom v moteli, kam sa presťahovali po smrti chlapcovej matky.
Ten je smutný, navyše šikanovaný. Život mu ale zmení prechádza v lese, počas
ktorej objaví tigra zamknutého v klietke. Svoj námet film čerpá z rovnomennej
knihy z roku 2001, ktorú napísala obľúbená a oceňovaná autorka
detských kníh Kate DiCamillo. Vo všeobecnosti sa dá hovoriť o pomerne
vernej adaptácii. Scény, lokácie a aj dialógy sú verné originálu. No scenáristi
sa rozhodli pridať niektoré scény. Hlavne tie spomienkové, v ktorých má
divák možnosť spoznať Robovu matku. Vďaka čomu má možnosť vytvoriť si citové
puto s postavou, ktorú nepozná. Tiež má vďaka tomu možnosť pochopiť
správanie postáv. Vyvrcholenie oboch príbehov je veľmi podobné a ponúka zhruba
rovnaké posolstvo. Film samotný bol však skôr prepadákom. Stroskotal na pomerne
kritických hodnoteniach, ktoré adaptáciu označujú za mdlú a bez fantázie.
Problémom je aj celkový depresívny ráz filmu a zobrazené násilie. Film bol
aj finančným prepadákom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára