Prečo niekto nečíta fantasy?

Ako zarytý fanúšik fantasy by som hodiny dokázala vymýšľať nové a nové dôvody, prečo by sa niekto do tohto žánru mal pustiť. Avšak nedávno som viedla veľmi zaujímavý rozhovor s jednou známou a tá mi položila nečakanú otázku. „Prečo by niekto fantasy nečítal?“ A vtedy sme obe začali menovať dôvody, prečo by to tak malo byť. V podstate sme však vymenovávali dôvody, prečo radi čítame knihy tohto žánru. Len sme sa na ne pozerali z iného uhlu pohľadu – z pohľadu niekoho, komu fantasy nič nehovorí...

1. Nie je to skutočné

Fantasy série sa len veľmi ojedinele zakladajú na skutočných udalostiach. Väčšinou si autori vyberajú skôr tie viac záhadné zdroje ako sú staré legendy, príbehy z mytológie, či vlastnú fantáziu. Bez ohľadu na to, ako krásne spracované všetky tieto námety môžu byť, stále ide o fantáziu. Aspoň podľa názoru niektorých čitateľov. Pre niektorých nie je to, čo nedokážu považovať za skutočné, hodné ich pozornosti a z tohto dôvodu podobné knihy zatvárajú. Iní ich proste neotvárajú a vlastne nevedia, o čo prichádzajú.

Iste, niekedy sa lepšie vieme stotožniť s príbehom, ktorý sa odohráva v skutočnom meste a na ulici, ktorú by sme si dokázali nájsť cez Google Maps. Možno dom, ktorý hlavná hrdinka vlastní, vyzerá presne tak, ako to zachytil Google Earth. Príbeh, ktorý prežíva, dokonca priamo korešponduje so skutočnosťou. Avšak... ani všetky tieto dôvody nemusia znamenať, že príbeh vám bude pripadať skutočný. Tak o čo potom ide? O to, ako autor pracuje s tým, čo vymyslel. Emócie, opisy, udalosti. To všetko má vplyv na uveriteľnosť príbehu. Ak spisovateľ „zmákne“ túto časť svojho príbehu, bude vám pripadať skutočný bez ohľadu na to, kde sa odohráva. A pokojne to môže byť na Rokforte alebo v dome cez ulicu.

2. Príliš zložité svety a ich pravidlá

Nie všetky podžánre fantasy majú ako „povinnú výbavu“ vlastný svet alebo mapu, avšak na sekundu či dve môžeme aspoň predstierať, že to tak je. Ostrovy, mestá, vlastné štáty či dokonca planéty. Na to všetko môžete naraziť. A je samozrejmé, že tieto krajiny budú mať vlastné zákony a históriu. Mnohí čitatelia si myslia, že toto je problém. Čítajú o rôznych magických bytostiach v divných svetoch... a to je pre nich niekedy príliš. Mestá majú divné názvy a obyvatelia nasledujú ešte divnejšie pravidlá.

Takže kvôli tomu neotvorím žiadnu fantasy knihu! Hoci v niektorých prípadoch to môže byť skutočne pravda, pretože autor si proste odhryzol príliš veľký kus a nezvládol spracovanie, vo väčšine ide len o zbytočné predsudky. Zoberme si to z iného uhlu – koľko štátov je na svete? Niekoľko desiatok? Zákony každej tejto krajiny sa nejako líšia. O väčšine z nich ani nič nevieme. Dokonca mnohí z nás nepoznajú ani základné zákony vlastnej krajiny. Ale z nejakého dôvodu to nie je problém v žiadnej inej literatúre okrem fantasy. Tomu sa vo väčšine krajín hovorí diskriminácia a aj na to majú vo väčšine krajín zákony.

3. Čo tým myslíš, že existuje viac podžánrov?

Rovnako ako v každom žánri, aj tu existuje niekoľko podžánrov, ktoré sa niečím odlišujú. Zatiaľ čo v podobných veciach nevidí nikto problém, keď ide o jeho obľúbenú literatúru, z nejakého dôvodu to predstavuje neprekonateľnú ťažkosť, ak ide práve o fantasy. Ale čo je vlastne fantasy? Ako by povedala moja kamarátka, politicky korektný termín je fantazijný román. V tomto spojení by to niekoľkým ľuďom hovorilo viac. No je pravda, že je to oveľa zložitejšie ako obyčajné vysvetlenie názvu tohto žánru.

Úprimne povedané, ani najväčší fanúšik fantasy asi nepozná úplne všetky podžánre a pravdepodobne ani všetky nečíta. A ak áno, tak o tom niekedy ani nevie. Prečo je tomu tak? Pretože jednotlivé podžánre sa od seba odlišujú len v maličkostiach a tie niekedy nevie rozlíšiť ani sám autor. Takže častokrát ani sám spisovateľ nedokáže určiť, čo to vlastne napísal. Tak prečo by sme sa tým mali zaoberať my, čitatelia? Ja som sa dávno naučila, že nezáleží na tom, ako to nazveme. Ak kniha obsahuje to, čo mám rada, nezáleží na nejakých presne určených názvoch alebo podobných veciach. Dobrodružstvo, emócie, romantiku, ale aj ťažké životné osudy – aj to môžete nájsť vo fantasy knihách. Stačí si len vybrať tú správnu.

4. Som príliš starý na to, aby som čítal takéto rozprávky

Zatiaľ čo sú mnohé knihy, ktoré sú určené pre istú vekovú skupinu, väčšina fantasy literatúry s takýmito problémami nezápasí. Aspoň vo väčšine prípadov, pretože aj tu sa nájdu výnimky. Prečo však odpisovať nejakú knihu len kvôli tomu, že v nej namiesto zazobaného podnikateľa behá chlpatý vlkolak a nesnaží sa očariť svoju mladú sekretárku, ale dvorí sa neistej čarodejnici? Magické postavy a ich osudy opäť súvisia s uveriteľnosťou príbehu. Občasný výskyt nejakého elfa ale nemusí automaticky znamenať, že je daná kniha vhodná pre dieťa.

Vo väčšine prípadov sú magické bytosti ako vystrihnuté z béčkového hororu a hoci nemám deti, som si istá, že by som mala pochybnosti o tom, či niečo také vložiť do rúk svojho potomka. Ak toto nestačí ako dôvod, pozrime sa na to z inej stránky – veľká časť fantasy kníh má pôvod v nejakej dávnej legende alebo niečom podobnom. A zatiaľ čo nemáme priamy dôkaz o existencii týchto bytostí, nemáme ani dôkaz, ktorý by niečo také popieral. Veď sa aj hovorí, že legendy sa zakladajú na pravde. Niektoré sú ale dosť krvavé na to, aby z danej knihy vytvorili príbeh absolútne nevhodný pre dieťa. Rozprávkové knihy si väčšinou predstavujeme inak. (Ani Popoluškine sestry si už nerežú päty a palce, aby im črievička padla. A prečo? Aby bola rozprávka vhodná pre detského čitateľa.)

5. „Nemám rada upírov“

Tento konkrétny prípad je skôr takým bonusom. Keď totiž odporúčam mojej mame nejakú fantasy knihu, vždy vysloví tento dôvod ako ospravedlnenie, prečo si tú knihu neprečíta. Zatiaľ čo ani ja nie som fanúšik upírov a preferujem skôr vlkolakov, nebudem to používať ako ospravedlnenie mojej nechuti voči nejakému žánru.

Magické bytosti pochádzajú z legiend a sú súčasťou mytológie. Nejde len o upírov, ale aj o elfov, víly, nymfy, drakov alebo trpaslíkov. Na svete je príliš veľa fantasy kníh na to, aby som ich všetky zavrhla len preto, že nemám rada krv sajúce pijavice. To je akoby som tvrdila, že nikdy nebudem čítať žiadnu tragédiu kvôli tomu, že ma desí Hamlet.

6. To je čítanie pre mladých!

Áno, aj s takýmto problémom sa stretávam. Nemyslím si, že existuje niečo také ako byť príliš starý alebo mladý na čítanie akejkoľvek knihy, ide len o vyspelosť čitateľa. Ale ak to nestačí ako dôvod, dajme si maličkú štatistiku autorov, ktorí vek nepovažovali za problém:

J. M. Barrie mal 44 rokov, keď bol prvýkrát publikovaný Peter Pan

Lewis Carroll napísal prvý koncept Alice v Krajine zázrakov, keď mal 30 rokov

J. R. R. Tolkien mal 62 rokov, keď vyšiel prvý diel trilógie Pán prsteňov, Hobbit vyšiel o 17 rokov skôr

C. S. Lewis mal 52 rokov, keď vyšiel prvý diel Kroník Narnie

George R. R. Martin začal písať Pieseň ľadu a ohňa, keď mal 43 rokov

Stretli ste sa niekedy s podobnými predsudkami voči žánru, ktorý preferujete?

Skúsili ste dotyčnému vysvetliť, že niečo také je zbytočné?