Komiksové okienko, vol. 23

Po naozaj dlhom čase (vlastne takmer presne po roku) som sa opäť dostala k napísaniu ďalšieho príspevku do tejto rubriky. Komiksy sú stále niečím, čo čítam skôr nárazovo a náhodne, takže je ťažké predpovedať, kedy do rubriky pribudne ďalší článok...

 

 

Paul Ruditis & Dave Hoover/Marcio Abreau – Charmed: Season 9

Asi nebudem jediná, ak poviem, že seriál Charmed (alebo teda skôr Čarodejnice) je pre mňa absolútnou nostalgickou záležitosťou. Nie vždy až také kvalitné epizódy ma sprevádzali detstvom a neskôr som sa k nim niekoľkokrát vrátila. A hoci som si už potom uvedomovala všetky tie nedostatky a nepremyslenosti, ktoré sa tam občas objavovali, nostalgia bola predsa len silnejšia. Napriek tomu som netušila, že to niekedy malo komiksové pokračovanie. Keď som sa o tom dozvedela, bola som zvedavá, tak som nakukla aspoň do prvého zväzku „deviatej série“. Ide o komiks, ktorý sa odohráva niekoľko rokov po udalostiach ôsmej série a funguje ako akési oficiálne pokračovanie. Po formálnej stránke každý zväzok predstavuje samostatnú epizódu zo života sestier a ich rozrastajúcich sa rodín. Nostalgickú vlnu mi však predsa len narušilo hneď niekoľko výhrad. Prvou z nich je príbeh. Prvé zošity vyslovene len ťažia zo seriálu. Pripomínajú predchádzajúce udalosti, ale výraznejšie nebudujú nejakú zápletku alebo príbeh. Ide o súbor scén, ktoré nie vždy ihneď dávajú zmysel. Ale to sa po čase zmení. Druhou výhradou je trochu zvláštny vizuál. Prvé zošity kreslil Dave Hoover, ktorý má skúsenosti z klasických superhrdinských komiksov. Takže začiatok komiksu o čarodejniciach pôsobí ako marvelovský exkurz do minulého storočia. Aj s tými výstrednými farbami. Neskôr ho vystriedalo niekoľko iných ilustrátorov. Na zvyšných zošitoch prvého zväzku to bol Marcio Abreau, ktorý ponúka oveľa temnejšie farby a prepracovanejší vizuál. A ten sa k tomu príbehu boja dobra a zla hodil oveľa viac. V zásade ale platí, že komiks ťaží hlavne z nostalgie. Kým som ho nezačala čítať, mala som pocit, že chcem vedieť, ako ďalej pokračovali životy mojich kedysi najobľúbenejších čarodejníc. Po tomto komikse si hovorím, že to vlastne ani nepotrebujem vedieť. Pretože ich životy pokračovali v štýle béčkového seriálu z deväťdesiatok.

 

Maya Devir & Yehuda Devir – One of Those Days

Toto je komiks, ktorý som veľmi dlhé časy vnímala len v rámci sociálnych sietí. Pravdepodobne na základe stránok, ktoré sledujem, sa mi jedného dňa začali objavovať na nástenke jeho úryvky. Všetky tie jednoobrazové, výborne nakreslené a detailné zábery z obyčajného života. Občas boli úsmevné. Občas plné lásky. Niekedy sa objavovali aj o niečo horkejšie a náročnejšie momenty. Tak som sa nakoniec začala zaujímať, čo presne sa mi to ukazuje a zistila som, že ide o komiksový seriál manželskej dvojice Devirovcov. Títo manželia pravidelne ukazujú svetu obyčajné momenty zo svojho obyčajného života. Väčšinou sa týkajú partnerského života, ale občas ukazujú aj úskalia rodičovstva a celkovo starnutia a toho, ako sa postupne menia. Čo sa týka námetu, iste to nie je práve originálne. Podobne koncipovaných (nielen) komiksov sú desiatky. Niektoré sú lepšie a niektoré horšie. Tento patrí k tým najzaujímavejším. Tieto komiksy zo života majú väčšinou spoločný štýl kresby, ktorý pripomína Sárine čarbanice. V tomto prípade je vizuál omnoho prepracovanejší, farebný a celkovo komplexný a plný detailov. Takže to je to, čo ma na tom hneď upútalo. Že to naozaj pôsobilo ako komiks. (Áno, aj štýl Sáriných čarbaníc je komiks, ale na prvý pohľad mám vždy pocit, že čítam Woloviny.) Druhým sú už potom aj spracované témy. Iste, ide o okamihy zo života, ktoré poznáme všetci. Ale zároveň sú tu spracované témy ako sú spoločné starnutie, spoločný rast a to, ako sa táto dvojica mení. Nielen fyzicky, ale aj psychicky. Čo tomu dáva o niečo realistickejší podtón.

 

Rii Abrego & Joe Whitt – The Sprite and the Gardener

Na túto malú veselú jednohubku som narazila náhodou a nalákala ma ani nie tak na tú krásnu grafiku, ako na tematiku záhradníčenia. Hoci aj ten viuzál je pomerne lákavý. No rovnako aj príbeh. Dej približuje príbeh o malých magických záhradných pomocníkoch, ktorí však už nerobia to, čo kedysi. Nepomáhajú rastlinám rásť a nezveľaďujú záhrady, pretože predpokladajú, že ľudia už ich skrátka nepotrebujú a pomôžu si samy. Wisteria patrí k týmto záhradným stvoreniam, no je zvedavá a rada by opäť robila to, na čo bola stvorená. A o tom je tento príbeh. O tom, ako sa malé záhradné stvorenie vyberie do záhrady, aby tam pomáhalo rastlinám rásť a kvetinám kvitnúť. Aby sa tu naučilo, že nemôže všetko zvládnuť samo a nemôže sa o to pokúšať. Pretože každá osoba, či už je to človek, alebo záhradné stvorenie, má nadanie na niečo konkrétne. Takže by sme mali spojiť sily a prispieť svojou troškou. Popravde, mám na podobne koncipované príbehy s mnohými presahmi veľkú slabosť. Pretože sú jednoduché, no zároveň aj krásne. Pôsobia istým dojmom každodennosti a dokážu dojať tým, aké posolstvo ponúkajú. To je presne príklad tohto komiksu a ja som z neho vyslovene nadšená. A navyše sú tie ilustrácie absolútne rozkošné. Nakoniec je z toho výborný kúsok nielen pre mladších, ale aj starších čitateľov. Každý si tam nájde to niečo svoje.

 

Faith Erin Hicks & Peter Wartman – The Bounty Hunter and the Tea Brewer

Ja a ATLA komiksy máme veľmi nekomplikovaný vzťah. Vyjde komiks a ja si ho prečítam. Pretože ATLA univerzum milujem a hoci niektoré príbehové čriepky fungujú len preto, že ťažia z istej nostalgie, iné sú plnohodnotné a otvárajú zaujímavé dejové línie. Tento konkrétny komiks je tak trochu na polceste medzi nostalgiou a dejotvornosťou. Na príbehu sa po dlhšom čase podieľali aj DiMartino a Konietzko, ktorí naposledy spolupracovali pri príprave linky v Imbalance z roku 2019. Tento konkrétny príbehový kúsok ponúka, minimálne z mojej strany, očakávané stretnutie June a Iroha. Pretože z konca ATLA seriálu to vyzerá tak, že hoci June pomohla ostatným zistiť, kde je Iroh, odišla skôr, ako sa tam objavil. Level nostalgie ich stretnutia je teda mimoriadne vysoký. Zároveň sa mi páčila aj dejová linka, ktorá náhodne preplietla ich životné cesty. Veľmi príjemné bolo hlavne stretnúť sa s Irohom a opäť si vypočuť niečo z jeho múdrosti. Iroh a June teda prežijú zaujímavé dobrodružstvo, ale je to predovšetkým ich vlastné dobrodružstvo. (Navyše sa podľa všetkého odohráva niekedy v čase tesne po skončení vojny.) Pôsobí samostatne a uzavreto. Ale to, že ich tvorcovia pripomínajú, ma núti myslieť si, že si predsa len pripravujú pôdu pre nejaký väčší príbeh. Ten možno príde až v pripravovanom filme, ale to zistíme až neskôr. Rovnako ako zistíme, či a kam smeruje Azulin komiks. Hoci to sa môže ukázať už v ďalšom komiksovom čriepku, v ktorom sa pripomenie nielen Zuko, ale aj Kyiy.

 

Kieron Gillen & Stephanie Hans – We Called Them Giants

Kieron Gillen je pre mňa pomerne zvučné meno, hoci som sa s ním stretla len pri sérii The Wicked + the Divine. Už dlhý čas sa síce chystám aj na iné jeho projekty, ale to sú, až na výnimky, všetko série a ja som v dočítavaní sérii fakt príšerná. Bez ohľadu na to, či ide o knihy, alebo o komiksy. Preto som nakoniec siahla po relatívnej novinke, jednodielnom príbehu s názvom We Called Them Giants. Dej sa odohráva po podivuhodnej snáď apokalypse. Zo dňa na deň zo sveta zmizli takmer všetci ľudia. Tí, čo po nich ostali, ich istý čas neustále vyzerali za každým rohom, no neskôr pochopia, že musia nejako pokračovať vo svojich životoch. Aby sa toho prípadného návratu aj dožili. Komiks je teda zhlukom rôznych scén, v ktorých postavy koketujú so smrťou. V istom smere je to taká klasická postapo, v ktorej sa trochu zmenili kulisy. Iste, je to graficky veľmi príťažlivé (za vizuál je zodpovedná Stephanie Hans, s ktorou Gillen pracuje aj na sérii Die), ale neprišlo mi, že to má nejakú pridanú hodnotu. Svet nie je veľmi rozvinutý. Neviem, čo presne ľudstvo postihlo. Navyše postavy sú v podstate očakávanými figúrkami v podobnej situácii. A potom sa ešte objavia akési čudesné obrie stvorenia, o ktorých nikto nič nevie. Všetko mi to pripadalo nedostatočne rozvinuté a spracované. Do tej miery, až som si začala myslieť, že je to celé plné premárneného potenciálu. A potom som dočítala a zamyslela sa, o čom presne je tento príbeh. No a ten nie je o prežití apokalypsy alebo záchrane sveta. Je o tom živote. O potrebe komunikovať, o potrebe blízkosti inej bytosti. Takže ide skôr o posolstvo, než o príbeh samotný. O posolstvo, že bez ohľadu na to, kým sme a odkiaľ sme prišli, nás čosi spája. Práve tá potreba nebyť sám. Potreba milovať a byť milovaný. Takže to nakoniec bolo pomerne mnohovrstvové čítanie.