Mŕtvi vraždia živých | Smrtící duchové

Autor: Stacia Kane

Názov: Smrtící duchové 
Séria: Downside Ghosts 
Diel: prvý 
Slovenské alebo české vydanie: FANTOM Print, 2014 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 3.67

Svět není takový, jaký býval. Mrtví vstali z hrobů a útočí na živé. Mocná Církev Skutečné pravdy, která od pádu vlády o všechny pečuje, přísahala, že odškodní občany obtěžované mrtvými. Seznamte se s Chess Putnamovou, potetovanou čarodějkou a neformální lovkyní duchů, která se v zapuzování děsivých mrtvých opravdu vyzná. Ale Chess skrývá temné tajemství – dluží spoustu peněz nebezpečnému drogovému králi Ranařovi, který chce okamžitou splátku ve formě nebezpečné práce zahrnující černou magii, lidskou oběť, ohavného démonického netvora a tolik zlovolné magie, že by dokázala vyhladit celé město duší. Chess je zmítána mezi vášní k vůdci nepřátelského gangu a přitažlivostí k Ranařovu nelítostnému vymahači. Začíná zvažovat, jestli ten spěch stojí za to… Jasně, že stojí.

„Pokud ji život něco naučil, tak to bylo to, že nikdy nevíš, co se děje v lidech pod povrchem. Lidi byli jen lejno. Jediný rozdíl mezi nimi a zvířaty byl ten, že lidé cítili potřebu to skrývat.“

Vždy, keď začínam čítať novú sériu, som plná očakávaní. Ale na druhej strane postupujem opatrne, pri fantasy mám vždy ten hlúpy pocit, že takmer polovicu knihy ani len netuším, o čom to vlastne čítam. Keď už si myslím, že som na to všetko prišla, objaví sa tam niečo, čo ma prinúti pochybovať o vlastnej inteligencii (aby sme uviedli veci na pravú mieru – nie, nie je bohvieako úžasná ani vtedy, keď sa zo mňa knihy nesnažia robiť blázna).

Pri tejto knihe... pomaly sme sa oťukávali a tak trochu sme sa navzájom zavádzali. Ja som predstierala, že čítam každé slovo a ten príbeh sa hral, že niekam speje. Namotala som sa a potom BUM, s vyvalenými očami som sa snažila zorientovať, čo sa to práve stalo. Hádam, že tam niekam smerujem aj s touto recenziou...

Námet ma veľmi zaujal, ide v podstate o postapokalyptický príbeh, ktorý je plný vražedných duchov a ľudí, ktorí ich naháňajú a posielajú tam, kam patria. Z každej strany na mňa kvapkala nejaká tá temnota a veľa nových záležitostí, pri ktorých som sa udierala do čela. Cirkev a ja nemáme nejako extra vrúcny vzťah a predstavte si, že sa odrazu nájdete uprostred knihy, kde je cirkev najväčšia mocnosť a všetkých by mala zachrániť (môžete prevracať očami, ale v tejto knihe sa im to vážne darí predstierať).

Sranda je, že ako taká zamestnáva čarodejnice a čarodejníkov. To by som u niečoho (ne)svätého vážne nečakala, ale táto kniha je revolučná a rada vám obráti myslenie naruby. Už si myslíte, že ste to vyriešili a ono nie, ono sa to na vás vyškiera a posmieva sa vám s vášňou trojročného decka na pieskovisku. Ale... čo tam po malichernostiach.

Prvé, s čím som ale naozaj bojovala, bol preklad. Nie, nekritizujem jeho kvalitu, lebo bol skutočne dobrý. Ale tie preložené mená... (Teraz sa udieram do čela, raz ho budem mať vážne ploské.) Ako si máte obľúbiť postavy, keď sa volajú Postrach, Ranař, Rozum, Ohnutý hřbet a to je asi len začiatok. Beriem, že ich mená v angličtine (dosť pravdepodobne) vyzerali rovnako, ale v origináli znejú tak trochu... inak. Lebo si väčšinou neuvedomujete, čo skutočne znamenajú.

„Na nebezpečí taky moc nejsem.“

„Jo, Chess. Nejsi na to a nelezeš po provaze. Proč ještě děláš svou práci, žiješ tady a nakupuješ u Ranaře?“

„Já jen – chci říct – prostě to dělám, to je všechno.“

„To není žádná hanba. Někteří z nás potřebují stát na hraně, aby se cítili dobře, jinak by necítili vůbec nic, že?“ 

A to je vlastne len začiatok preložených názvov. No uznajte, môžete brať vážne niekoho, kto sa volá Postrach? Teda, nie, že by sa mu to meno dokonale nehodilo, že. A keď pochybujete o postavách a ich „názvoch“ (nie, za mená sa to považovať väčšinou ani nedá), nepomôže vám to v užívaní si príbehu. Hlavne keď tú tam prichystané také kľučky a kopance, že ešte aj chaos oproti tomu vyzerá veľmi organizovane.

Ale veľmi sa mi páčila hlavná hrdinka, tá to všetko trochu vyrovnávala. Super, ultra, mega neviem aká skvelá čarodejnica, ktorá posiela duchov niekam do... preč. Potetovaná, mocná, nadaná a jej sarkazmus by zabil asi aj mŕtveho. Jej hlášky ma skutočne bavili. Navyše to nebola taká tá typická kick-ass hrdinka, ktorá je odvážna, všetkých zachráni, všetkých miluje a je odvážna aj za celý oddiel vojakov.

Chess je vydesená, občas slabá, kričí akoby ju niekto mučil a nebojí sa priznať, že sa bojí. Taká normálna postava, povedala by som. Len... prečo musí byť závislá na niečom, čo sa vlastne nedá ani považovať za drogy? Teda, to je vlastne jedno, čo to je. A keď už niečo neužíva, tak o tom premýšľa. Hádam, že má na to dôvod (ha-ha, to hovoria všetci závislí), ale občas je to fakt otravné.

Napriek tomu to bolo s knihou stále ako na hojdačke. Na jednej strane bol určite skvelý príbeh, hoci som mala občas problém sa začítať. Autorka akoby sa nútila do písania a občas to tam bolo cítiť. Alebo to je len jej špecifický štýl podobajúci sa na mučenie. Bohužiaľ, kvôli tomu som si asi knihu neužila tak, ako som plánovala.

Našťastie sa to nakoniec predsa len nejako rozbehlo, hoci to bolo až na konci. A verte mi, akcia bola aj mimo vyvrcholenie celého príbehu. Len som nejako mala problém to hlavnej hrdinke „zožrať“. Nebola presvedčivá v tom, čo robila. Alebo som len ja na hlavu.

Tak či onak, pri nechutných opisoch som si jasne uvedomovala, že autorka je fanúšička Anity Blake, ten zvieravý pocit v žalúdku som zažila len u nej a dúfala som, že som sa s ním nadobro rozlúčila. Očividne som sa mýlila.

Kniha nebola taká, ako som čakala. Ale na druhej strane, je to ešte len prvý diel a ak by som prehliadla všetky tie zvláštnosti a fakt, že ešte ani teraz si nie som istá, či som všetkému porozumela tak, ako som mala... hej, v podstate sa mi to páčilo. Bolo to trošku iné, hlavne vďaka hlavnej hrdinke a tým názvom a menám a celej zápletke. Len sa musím trošku zblížiť s autorkiným štýlom. Asi pôjdeme na večeru.