Keď knihomoľ nečíta

Keďže som prirodzene veľmi lenivý človek, cez leto som to s aktivitou na blogu príliš nepreháňala. Nie, že by si to niekto všimol, ale je pravda, že väčšinu recenzií, ak som ich už dopísala, bola zverejnená často aj týždeň po tom, ako som knihu dočítala. Mohla by som sa začať vyhovárať na to, že som nemala proste žiadny voľný čas. Ale to by už potom nebola žiadna zábava. Takže som sa rozhodla nejako zosumarizovať svoje šialené letné prázdniny.

Dúfam, že vás to neunudí...

Knihomoľ za morom

S odbitím poslednej minúty v škole sa neskončilo len otročenie v mene vyššieho vzdelania, ale začal aj večný boj s názvom „nájdi si brigádu, ja ti školu platiť nebudem“. A keďže som zodpovedný človek, do práce som skutočne išla. Ale nebola by som to ja, aby som to urobila jednoduchým spôsobom, keďže som opäť raz skončila až v ďalekom Anglicku, kde je všetko príliš anglické, na raňajky sa pije čas s mliekom a niečo také ako sebareflexia je len nadávkou v nepoužívanom slovníku.

Okrem toho, že sa zo mňa takmer stal výlučne anglicky hovoriaci tvor, som usilovne pracovala a ničila si nervy pri vymýšľaní čo najjednoduchšieho spôsobu odstránenia svojej „milovanej“ šéfky. Neberte ma zle, tá ženská je v podstate super, ale keď sa vás vyše tridsať ročná žena začne pýtať, či musíte prejsť kurzom pitia alkoholu predtým, než dosiahnete dospelosť, nedá vám to a premýšľate, či je šialená ona alebo vy. (A verte mi, je mám už natrvalo rezervovanú izbu v blázinci, takže nemám ilúzie o svojom duševnom zdraví.)

Ale keďže makáte ako fretka bez prestávky na obed a možnosti odskočiť si na vécko ako slušne vychovaná ľudská bytosť, prestane vás niečo také ako nedostatky vašej nadriadenej proste zaujímať. Aj keď pohyblivý pracovný čas získava nové rozmery, to mi verte. A dokonca nefunguje ani argument „veď ma moja práca baví“. Och, to je veľmi dobrá lož, ale okrem zákazníkov jej nikto skutočne neverí.

Pracovať s ľuďmi je niekedy vážne otrava. Hlavne keď by ste im najradšej odsekli všetky prsty, ale musíte sa usmievať a tváriť sa, že vám absolútne neprekáža, že vám tá žena oproti v podstate nadáva. O ničení zdravia ani nehovoriac. Ale náš zákazník, náš pán a rozhodne si nemôžem dovoliť odbavovať si na nich svoje mindráky. (To si len tie nepríjemné ropuchy v Tescu vždy myslia, že sa im ako zákazník musím pokloniť.)

A viete, čo je na tom najlepšie? Práca v nechtovom štúdiu je fakt super, robíte ženy (aj mužov!) krajšími a nadväzujete zaujímavé spoločenské kontakty. Ako keď si oproti vám sadne peroxidová blondína milujúca ružovú s minimálne pol metrovými pazúrmi, ktorá pracuje na neďalekej vojenskej základni ako technik pri lietadlách. Alebo žena, ktorá celý život snívala o práci v pohrebnej službe (a nakoniec ju aj získala).

Niekedy sa s nimi smejete a veľmi dobre sa vám darí predstierať, že to, čo ste im práve stvorili na nechtoch, je to najkrajšie, čo ste kedy videli. Len v duchu vraciate z ich nedostatku vkusu. (Vážne, opäť ružová? Ako veľmi klišé je tá farba?)

Takže máte prácu, v ktorej síce zarobíte, ale nemáte žiadny voľný čas. Prakticky sedíte len v práci, ničíte si chrbát, ruky, nohy, nervy, oči a posledné tabletky od bolesti práve zmizli vo vašom žalúdku. Ale! Treba to brať z tej pozitívnej stránky. Kolegyne boli super, veľa sme sa nasmiali aj so zákazníčkami a šéfka je fajn, keď vás po dlhom dni vezme na večeru alebo vám kúpi obed len tak z plezíru. Čo na tom, že po príchode domov máte silu akurát tak na večeru, sprchu a spánok. Nie nutne v tomto poradí.

Lenže nemôžem sa len sťažovať. Tou prácou človek získa mnohé výhody. A nie len praktikovanie angličtiny. Spoznala som zaujímavých ľudí z rôznych kútov sveta. Zabavila sa. Dokonca sa zo mňa v práci pokúsili urobiť človeka len za pomoci make-upu a žehličky na vlasy. Ale predovšetkým na mňa tento letný pobyt pôsobil ako super terapia. Takže to asi stálo aj za moje zničené zdravie a nervy. Dokonca aj za to moje neustále sťažovanie. A to je super.

Nákupy

Ako vidíte, väčšinu času som trávila v práci a keď som sa dostala domov, občas som čítala alebo som skončila v záhradke. Alebo som len tak čučala do stropu, pretože som bola príliš mimo na to, aby som sa pokúsila niečo robiť. Teda, s výnimkou míňania krvopotne zarobených peňazí. A pýtate sa, na čo knihomoľ môže svoj zárobok minúť? No jasné, že väčšinou na knihy!

Amazon sa stal mojím najlepším priateľom a spoločne sme pracovali na zaplnení mojej už tak pretekajúcej knižnice. Čo na tom, že knihy boli už použité a niekto predo mnou ich čítal, kto by ich nebral, veď boli „oh, so cheap“. Potom nastal mierny problém s ich počtom a váhou, keď som ich posielala domov, ale čo by som pre svoje knihy neurobila, však. Dokonca som im vybavila aj exkluzívne cestovanie v banánovej škatuli niekde v nákladnom priestore dodávky, ktorú si imigranti ani nevšimnú, pretože smeruje von z Anglicka.

Rozšíriť si zbierku kníh, to je príležitosť, ktorú proste tak či tak nemôžem zmeškať, takže som skončila pri kúpe kompletnej série od Geny Showalter a dokúpila som si aj nejaké knihy od Sherrilyn Kenyonovej, po ktorých pokukujem už odvtedy, odkedy som sa o nich vôbec dozvedela. Nejaké pokračovania už rozčítaných sérií sa tiež uskutočnili a takisto som si zaobstarala trilógiu od autorky, s ktorou som robila svoj prvý a zatiaľ aj posledný rozhovor. (Ak si ho chcete prečítať, kliknite TU.)

Tí všímaví možno zahliadli aj pokračovanie Hry o tróny, lebo to je moja nová mánia a... Nie, naozaj sa zo mňa cez letné prázdniny nestal „Whovian“, len moja kolegyňa si myslela, že to bude dokonalý darček na narodeniny. Čo na tom, že je to 45. diel série a ja som ani netušila, že niečo také vôbec existuje. Šancu si zaslúži každý. Aj preto som si kúpila knihy o komiksoch zo sveta X-menov a Avengerov. A Court of Thornes and Roses bol posledný výstrel do vzduchu predtým, než som odišla domov. Alebo môj pokus kúpiť si niečo, čím by som sa mohla zabaviť pri ceste domov. Hej, práve preto som čítala niečo úplne iné!

No aby som to nepreháňala, nekupovala som len knihy. Keď ste v Anglicku, dostanete sa do obchodov, o ktorých ste ani len netušili, že vôbec existujú. Takže do nich hneď vstúpite, niečo si kúpite a hoci nemáte potuchy, na čo vám niečo také vôbec bude... no ale prečo si to proste nekúpiť.

Ako napríklad denník, ktorý si nepíšem. Alebo vonné sviečky, ktoré väčšinou nezapálim, pretože mi vždy príde, že je to tak trochu plytvanie. Rozkošné postavičky alebo iné somarinky, ktorých primárnym cieľom je len to, aby na ne padal prach, ani nerátam.

Lenže to, očividne, ešte nebolo dosť. Lebo som nastal boom s omaľovánkami. Teda, nie s takými tými detskými s postavičkami z animákov. Ale skôr tie „terapeutické“ mandaly. Kedysi sme to s bratom vyfarbovali (hej, keď sme mala desať rokov) a celkom ma to bavilo. Dokonca mi utkvel v pamäti obrázok myší tancujúcich okolo syra. Teraz odštartovala taká mierna mánia, ktorej som podľahla. Rozhodla som sa investovať do svojho kvalitne detského času stráveného vyfarbovaním príliš zložitých obrazcov. A potom si teta pomyslela, že by ma mohla aj obdarovať.

Takže v istom zmysle som skutočne žena, pretože rada nakupujem. Len asi niečo iné, než by sa odo mňa očakávalo. (Aj keď nejaké super tričká mi pribudli, ale tie zdvorilo obídem. To by tento článok nemal konca. A nemám v pláne vás unudiť k smrti.)

Skúšanie nových vecí

Alebo ako som sa rozhodla dať sa na dobrodružný život. Ehm... fakt nie, nie som šialený cestovateľ, ale keď sa vyskytne niečo zaujímavé, rozhodne ma nemusíte dlho presviedčať. Hlavne ak sa to týka kníh.

Po objavení projektu Knihobit som si povedala, že ho proste musím vyskúšať. Tak som investovala a po kope problémov s účtom, keď mi proste odmietal poslať peniaze tam, kam mal, sa balíček dostal až domov. A tam ma čakal, až kým som nepricestovala z Anglicka. Čo sa značne pretiahlo kvôli jednému milovníkovi, ktorý v našom vlaku ohlásil bombu, o tri hodinky. Veď prečo nie, pražská vlaková stanica je skutočne očarujúca. Hlavne keď sa bojíte o svoj kufor, ktorý ostal v tom vlaku, ktorí prehľadávajú psy, policajti a pyrotechnici. Ale to by som nebola ja, keby sa pri cestovaní niečo nepokazilo.

Takže späť ku Knihobitovi. Zaujímavá skúsenosť. Záložky super, zľavu na audio knihy asi nevyužijem a keksíky boli tiež skvelé (práve preto nie sú na tej fotke, lebo v tom čase boli zjedené), sviečku mi niekto z domácnosti znárodnil. Plagát už takisto visí. Kniha nebola takým hrozným počinom a jej čítanie som si užila, o čom si môžete prečítať v recenzii TU. Len som mala trošku problém s tým žánrovým zaradením, ktoré tvrdilo, že ide o new adult. Nechcem nikoho podceňovať, ale tá kniha bola proste klasickou ulepenou romantikou. Ale čo už, za to sa nestrieľa. (Našťastie pre niektorých jedincov.)

Potom sme s tetou chceli ísť aj na nejaký výlet, ale... akosi sme to nedomysleli s časom. Nie každý čaká na to, kým sa nejaká šialená Slovenka rozhýbe, lebo si chce robiť na narodeniny pekný deň. Takže prehliadky v štúdiu Warner Bros. boli plne vypredané. Vyzerá to tak, že sa viac o natáčaní Harryho Pottera dozviem inokedy. Takisto sa aj budúci rok odfotím s voskovou replikou kráľovnej Alžbety. Ale život je krásny a skvelý, prečo by som kvôli tomu mala byť naštvaná (toľko melodrámy som v živote nezažila, verte mi).

Takže po pomerne hektickom lete plnom práce, slnka, nechtov a internetového nakupovania som sa vrátila domov. Kde ma čakal kolotoč povinných prehliadok u doktorov a kopec vyšetrení. Ale pretože by bol článok o slovenskom zdravotníctve príliš dlhý a najskôr by ma zaň zatvorili niekam do chládku, odpustím si akékoľvek komentáre. Ale vedzte, že to bolo veselé.

Myslím, že tento narcistický článok o mne a mojom lete je už dostatočne podrobný. Ale čo vy a vaše letné prázdniny? Nejaké vzrušujúce dobrodružstvá, alebo ste čušali v práci?