Komiksové okienko, vol. 17

Po istom čase som opäť spísala názory na komiksy, ktoré sa mi v poslednom čase dostali do rúk. Moja nešťastná ruka pri výbere kníh je stále prevažne nešťastná, čiže som si potrebovala „vylepšiť chuť“, hoci si nie som istá, či sa mi to aj podarilo. Výber je vyslovene všehochuť, hoci nad sériami prevládajú jednohubky...

 

 

Bobby Curnow & Dave Wachter – Night of 1000 Wolves

Tento komiks som si vybrala cielene z tvorby Bobbyho Curnowa. Už pred časom som čítala jeho Ghost Tree a keďže ma oslovil, povedala som si, že dám šancu aj inej autorovej tvorbe. Vybrala som si teda niečo z jeho skorších výtvorov a to sa trochu odrazilo na kvalite samotného príbehu. Rozprávanie je pritom jednoduché. Dej sa odohráva v časoch minulých, takých tých temných, keď ľudí ovládal strach a hlavne staré povery, hoci v tomto svete sa ukázalo, že tie povery možno neboli len poverami. Komiks vlastne predstavuje akési epizódne krvavé dobrodružstvo zo života Harricka a jeho rodiny v čase, keď na ľudí zaútočia krvilační vlci so svojou kráľovnou-matkou v čele. Flirtovalo to s témami ako predurčený osud, láska, vyrovnanie sa s minulosťou i s tragédiou a tiež akousi pominuteľnosťou. No konečný výsledok bol skôr tuctový. Curnow sa síce snažil trošku sa pohrať s jednotlivými témami i samotným dejom, no komiks je príliš krátky na to, aby jeho snaha priniesla ovocie. Vznikol z toho krvavý útek o život a samotný príbeh vyznieva až zbytočne prvoplánovo. V istých momentoch to zachraňuje vizuál, ale aj napriek tomu som neustále mala pocit, že som toto už niekedy predtým čítala. Ak by to bola rozsiahlejšia séria, malo by to väčšiu výpovednú hodnotu.

 

K.I. Zachopoulos & Christos Martinis – The Fang

Podobne ako Night of 1000 Wolves, aj tento komiks som si vybrala cielene. Na Zachopoulosovu tvorbu so narazila úplnou náhodou a veľmi som si ju zamilovala. Hlavne preto, že je nejednoznačná, plná metafor a presahov a jednotlivé príbehy ma nútili premýšľať a tiež si domýšľať. The Fang sa radí medzi jeho skoršie diela a rozhodol sa v ňom doslova vzdať hold Stokerovmu Draculovi – ktorému sa rozhodol domyslieť trošku odlišný záver. Z celého komiksu cítiť úctu k predlohe a tá do značnej miery negatívne ovplyvnila moju skúsenosť. Nemám nič proti zdravej dávke inšpirácie a tiež mi nevadia rôzne prerozprávania alebo dorozprávania príbehov, ktoré podľa autorov nemali ten správny koniec. Problém to začína byť až vtedy, keď je nasledujúci príbeh až príliš zväzovaný svojou predlohou, ako to bolo aj v tomto prípade. Prvá polovica tak bola pomerne fádna, akoby napísaná podľa príručky alebo podľa vopred napísaných bodov. Najskôr toto, potom toto a nakoniec toto. Nemalo to žiadnu iskru, nič, čo by ma vyslovene nútilo pokračovať v čítaní. To prišlo až v druhej polovici, keď sa prejavil Zachopoulosov štýl – metafory, presahy, zamyslenia. K tomu dopomáhal aj výborný vizuál, krvavý a veľmi sugestívny. Druhá polovica príbehu mi teda dala presne to, čo som od komiksu očakávala. Stále však tvrdím, že ak by bolo rozprávanie o anonymnom monštre a jeho boji s človekom, vyznelo by to o čosi lepšie.

 

Kay O’Neill – The Tea Dragon Society

Tento komiks bol jedným časom veľmi častým úkazom na sociálnych sieťach, takže zaujal moju pozornosť. K čítaniu som sa však dostala až oveľa neskôr, keď prvotné nadšenie opadlo a ja som sa mohla sústrediť len na čítanie a nie na očakávania, ktoré sa mi s komiksom spájajú. Samotný príbeh je o osamelej tínedžerke Grete, ktorá sa náhodne dozvie o tzv. „čajových drakoch“ a tajomnom čajovom umení, čo sa s nimi spája. Vďaka tomu sa dostane to úplne inej spoločnosti, spoznáva majiteľov čajovne a aj hanblivú a mlčanlivú Minette. Námetovo to znie ako taká typická tínedžerská romantika a v podstate sa to ani nesnaží nijako zakrývať. Samotné spracovanie je teda pomerne otvorené. V kombinácii s kresbou, ktorá ponúka príjemné pastelové farby a veľmi rozkošné ilustrácie, prináša ukážkové oddychové čítanie, čo pohladí nielen oči, ale aj dušu. Nie je to nič svetoborné, úžasné alebo výnimočné. Nič také, čo by človek musel prečítať, lebo inak príde o čosi, čo ešte nikdy v živote neprečítal a ani nikde inde neprečíta. Je to skrátka príjemné, oddychové a na nič iné sa to ani nehrá. Občas je fajn siahnuť aj po niečom takomto.

 

Eric Grissom & Will Pekins – Goblin

Goblin zase pre zmenu predstavuje o niečo menej známu záležitosť. Bezmála dvestostranový komiks približuje hrdinskú cestu mladého Rikta, ktorý od nenávisti a túžby po pomste prechádza k sebapoznaniu. Okorenené je to faktom, že Rikt je goblin, teda bytosť nenávidená a obávaná, ktorá navyše na strach a predsudky doplatila – tým, že sa Rikt stal svedkom vraždy vlastných rodičov. Čo ho priviedlo k tomu, že sa vybral na svoju verziu hrdinskej cesty. Námet je to pomerne tuctový, o tom žiadna, nájdeme ho nielen v komiksoch, ale v istej obmene v rôznych fantastických žánroch a veľmi obľúbený je aj v počítačových hrách. Autor sa teda snažil všemožne zaujať a občas sa mu to darilo, keď prišiel so zaujímavým konceptom, napríklad mne dosť učarovali jeho žabí ľudia alebo prekliaty minotaur, no a potom samotný živý strom. Istú inakosť podporoval aj vizuál, grafika lahodila oku aj v momentoch, keď som sa dívala na niečo vlastne škaredé (napríklad smrť alebo krvavé boje). Komiks je teda dobre rozvrhnutý a má v sebe zaujímavé prvky, avšak zlyháva v spracovaní. Kapitoly pôsobia epizódne a jednotlivé dobrodružstvá ako misie v počítačovej hre. Výsledok je trhaný, roztekaný a spracovanie je tak až príliš povrchné. Príbeh v tejto podobe by si zaslúžil určite väčší priestor, aby lepšie vynikol.

 

Gege Akutami – Prokleté války (Jujutsu Kaisen)

V poslednom čase sa pravidelne dostávam aj k čítaniu mangy a táto ma dosť zaujala. Nielen námetom, ale aj faktom, že je to pomerne oslavovaná séria, takže som od nej podvedome očakávala niečo, čo ma posadí na zadok a prinúti ma myslieť si, že som nikdy nič lepšie ani v rukách nedržala. Táto ilúzia sa rozpadla prečítaním prvého zväzku. Príbeh je o stredoškolákovi menom Júdži, ktorý je úplne iný ak ostatné rybičky v akváriu. Je silnejší a tiež je fyzicky zdatný a hoci sa vo voľnom čase veľmi bojí o svojho chorého starkého, v skutočnosti je bezočivý a zahľadený sám do seba. No a nejako sa stane, že pri podivnej udalosti s ešte podivnejších potenciálne magickým objektom, sa spojí s kusom podstaty nejakého démona. Malo ho to zabiť, ale keďže je iný ako všetky ostatné rybičky, tak to neprekvapivo prežil a jeho úlohou sa stane pozbierať zvyšné kusy tohto démona a zjesť ich. Koncept je to vyslovene nechutný a na istej úrovni ho obdivujem. Čo sa týka príbehu, bol tuctový, no prejavil sa v ňom potenciál do ďalších pokračovaní. Za najväčší problém považujem to, že hoci je kniha vlastne len občasne prerušovaná akčná sekvencia, pri čítaní som sa vyslovene nudila. Do čítania som sa musela nútiť, Júdži mi liezol na nervy, vlastne aj ostatné postavy, a po celý čas som len zdvíhala obočie a sama seba sa pýtala, či je toto skutočne to najlepšie, čo mi súčasná manga scéna ponúka.

 

 

 

Čítali ste v poslednom čase nejaký zaujímavý komiks?