Evolúcia a degenerácia | Planéta opíc

Autor: Pierre Boulle
Názov: Planéta opíc (orig. La Planète des Singes)
Špecifikácia: klasický sci-fi román o opiciach a ľudstve  
Slovenské alebo české vydanie: Ikar, 2025 (SR); Argo, 2018 (ČR)
Hodnotenie na GR: 3.99

„Svoju samoľúbosť som mohol uspokojiť konštatovaním, že opice nič nevymysleli, len všetko napodobnili.“

 

Hlbinami vesmíru putujú dvoja dovolenkári. Tí brázdia mnohé nekonečné zákutia a jedného dňa narazia na čosi neobvyklé. Na fľašu plnú papierov. Tie opisujú trampoty Ulyssa, ktorý s dvomi kolegami pristane na planéte Soror. Vzápätí tam zisťujú, že ju osídlili veľmi nepravdepodobní obyvatelia.

Francúzsky spisovateľ Pierre Boulle napísal viac ako dve desiatky románov. Planéta opíc patrí k tým známejším, hoc za svoju popularitu z veľkej časti vďačí skôr mnohým filmovým adaptáciám. Útla knižka pritom ponúka o niečo odlišný zážitok. Podobne ako iné sci-fi klasiky vydané v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, aj v tejto čitateľ môže skúmať ďalšiu verziu budúcnosti.

Nejde však o veľkolepý scenár plný bojov o prežitie. V skutočnosti je text z veľkej časti koncipovaný ako úvaha. Prípadne ako zápisky z denníka, ktoré neskôr vo vesmíre nájde poletovať dvojica cestovateľov. Z toho vyplýva, že ide o prepis myšlienok, ktoré sú ojedinele pretkané dialógmi. Občas sa objaví akčnejšia alebo napínavejšia scéna, ale priblížená len ako niečo, čo hlavný hrdina zažíva. Podstatou sú opisy, takže stránky odsýpajú o niečo pomalšie. To určite nepoteší čitateľov, ktorí obľubujú svižnejšie čítanie.

Celkový filozofickejší podtón ocenia skôr tí trpezlivejší. Dostanú totiž dostatok priestoru na premýšľanie. K tomu sa výborne hodí jednoduchšia, pomerne priamočiara dejová linka. Nehovoriac o bohato kvetnatom jazyku, ktorým Boulle dokáže zaujať prakticky od prvej vety. Zaujímavá je však aj jeho vízia budúcnosti.

„Možnosť, že nás raz môžu nahradiť stroje, bola na Zemi, ako si pamätám, rozšírený názor. Bol bežný nielen medzi básnikmi a románopiscami, ale vo všetkých spoločenských vrstvách. Možno práve preto, že sa zrodil spontánne v kolektívnej predstavivosti, toľko dráždi veľkých mysliteľov. Možno je to aj preto, že sa v ňom skrýva kus pravdy. No nie je celkom pravdivý: stroje budú vždy stroje (…) No čo ak ide o živé tvory, ktoré majú rozvinutý istý stupeň myslenia ako opice? A práve opice majú vycibrenú schopnosť napodobňovať…“

Ulysse Mérou sa spolu s dvomi vedcami vyberie na ďalekú vesmírnu cestu. Na jednej strane autor opisuje solárnou energiou poháňané motory, na tej druhej približuje úpadok ľudskej civilizácie. Pretože na planéte Soror sú „pánmi tvorstva“ opice, kým ľudia sú len tupými zvermi, ktoré podliehajú pudom. V istom zmysle ide o pomerne vydarenú cynickú výmenu. Ľudia sa nestali len tými lovenými, ale doslova sú z nich pokusné morčatá. Navyše v rukách tých, ktorí sú v nám známej realite mnohokrát využívaní na rôzne výskumy. A táto myšlienka v sebe nesie veľmi krutú iróniu.

Autor ňou zároveň realisticky nastavuje zrkadlo spoločnosti. Ulysse na vlastnej koži zisťuje, aké to je, keď ho niekto považuje za bezduchého tvora. Nikto ho nevníma ako mysliacu bytosť. Len ako exotickú odchýlku, ako anomáliu, ktorá nedokáže zmeniť ničí názor. Zrazu to vyzerá, že Ulysse má zaplatiť za to, ako sa ľudia správajú k prírode a zvieratám. Tým, že s ním bude zaobchádzané úplne rovnako.

V poslednej tretine nadobúda kniha aj istú dobrodružnosť. Postavy o niečo aktívnejšie zasahujú do deja. Čitateľ sa taktiež dozvedá, ako je možné, že sa primáty vyvinuli, zatiaľ čo ľudstvo degenerovalo. Záver celého putovania je v istom smere prekvapivý. No zároveň pôsobí ako akési uistenie, že opice zo Sororu nakoniec mali pravdu. Vďaka tomu kniha zrazu vyznieva až desivo realisticky.

Román Planéta opíc láka na vesmírne dobrodružstvo a mnohé filozofické presahy. Vďaka pomalšiemu tempu je nutné obrniť sa trpezlivosťou. Autor ju odmení uveriteľnou víziou budúcnosti. Tá je v istom zmysle ironická i nepríjemne pravdivá. Nastavuje totiž zrkadlo spoločnosti a najmä tomu, ako sa správame k prírode. Vďaka tomu je kniha, hoci má vyše šesťdesiat rokov, stále aktuálna.

Recenzia napísaná pre Fandom.sk.

 

 

 

oficiálna anotácia:

Ľudia viac nie sú nadradenou rasou

Novinár Ulysse Mérou spolu s profesorom Antellom a jeho asistentom putujú vesmírom v nádeji, že objavia obývateľnú planétu. Na obežnej dráhe hviezdy Betelgeuze spozorujú jednu nápadne pripomínajúcu Zem. Nazvú ju Soror, čo v latinčine znamená sestra.

Po pristátí na nej zistia, že planéta je civilizovaná, veľmi podobná tej našej, ale zarazí ich zásadný rozdiel. Na Sorore sú pánmi tvorstva opice, zatiaľ čo ľudia žijú ako zver alebo v zajatí. Aj Ulysse sa dostáva do zajatia, kde čelí systému s nemilosrdnými pravidlami – ani lepšiemu, ani horšiemu ako ten náš – a musí dokazovať, že je mysliaca bytosť. Tento napínavý román poukazuje na vzťah človeka k životu na Zemi aj vo vesmíre a ani po rokoch nestratil nič zo svojej krutej irónie.