Nastaviť zrkadlo spoločnosti | Pasažieri

Autor: John Marrs
Názov: Pasažieri (angl. Passengers)
Špecifikácia: psychologicko-trileoidné sci-fi o rukojemníckej dráme v samojazdiacich autách
Slovenské alebo české vydanie: Lindeni, 2021 (SR); XYZ, 2020 (ČR)
Hodnotenie na GR: 4.09

 

„V dnešnej dobre sa už nič nedá úplne odstrániť. Vždy niekde niečo zostane. Súkromné sa stáva verejným.“

 

Anglicko, spolu s ďalšími krajinami, v bližšie neurčenej budúcnosti prijme zákon, na základe ktorého je väčšina áut premávajúcich na cestách autonómna. Vďaka umelej inteligencii sa auto samo šoféruje, vyhodnocuje potenciálne nebezpečné situácie a zjednodušuje presun z jedného miesta na druhé. Lenže každý podobný výdobytok modernej techniky má aj svoju odvrátenú tvár a prefíkaný a nebezpečný heker sa jedného dňa rozhodne túto tvár ukázať všetkým na Zemi. Avšak jeho experiment možno neprežijú všetci...

O budúcnosti s autonómnymi autami premávajúcimi po cestách sa šepká nielen v literatúre. Je to predstava, ktorá mnohým pripomína utópiu, pre iných je to spôsob, ako monitorovať pohyb ľudí ešte svedomitejšie. Napriek tomu ide o veľmi príťažlivý a zaujímavý koncept, ktorý so sebou prináša mnoho otázok a tém na diskusiu. Bola som zvedavá, či niektorú z nich autor otvorí aj vo svojej knihe. Jednoduchá odpoveď by znela áno, ale na tejto knihe vlastne nie je nič úplne jednoduché.

Za najsilnejšiu stránku knihy považujem to, že nikdy nestráca dych. Autor nasadil skutočne vražedné tempo, vďaka čomu som stránky otáčala naozaj rýchlo a bola som zvedavá, ako sa to všetko bude vyvíjať. Pritom začal pomerne pozvoľna, keď mi v prvej časti knihy z určitého uhla pohľadu predstavil šiestich z ôsmich unesených pasažierov z autonómnych áut. Prezrádza o nich množstvo detailov a hlavne naznačuje, že každý z nich má isté tajomstvo.

Už v týchto úvodných kapitolách som si uvedomila, že nie je dôležité len to, čo mi autor hovorí a ukazuje, ale aj to, čo zámerne zamlčiava. V tomto bode moja myseľ pracovala na plné obrátky a snažila som sa zistiť, či sú obete naozaj také náhodné, alebo ich spája niečo, čo zatiaľ nevidím. Okrem unesených pasažierov je však v knihe dôležitá aj iná postava – Libby, ktorá je práve v týždeň únosu pasažierov zástupcom pospolitého anglického ľudu v komisii rozhodujúcej o tom, či práve v tie dni skúmané dopravné nehody zavinili ľudia, alebo autonómne autá.

Libby je pritom odporcom autonómnych áut a sedenie v komisii, ktorá vydáva zaujaté vyhlásenia, jej je úplne proti srsti. Možno aj vďaka tomu sa stala kľúčovou postavou v hekerovom útoku. Sledovať dianie v knihe, celý únos, vydieranie a aj hry o tom, kto prežije a kto nie, bolo ako byť svedkom pochybného sociálneho experimentu v reálnom čase. Bolo to zvrátené, miestami nechutné a hlavne nesmierne realistické.

„Neviem, či ich to uspokojuje, alebo sa len nechali uniesť. Človek v dave prestane byť jednotlivcom, stráca zábrany, neriadi sa normálnymi mravnými zásadami. Myslíte si, že by niekto z nich hodil na Sofiino auto tehlu alebo zápalnú fľašu, keby bol sám? Veľmi nepravdepodobné. Ale v kruhu podobne zmýšľajúcich ľudí nemajú pocit, že sú násilníci, ktorí za svoje konanie nesú zodpovednosť. Zodpovedná je celá skupina.“

Autor možno píše o budúcnosti, ale nastavuje zrkadlo skôr súčasnej spoločenskej situácii, upozorňuje totiž aj na to, ako fungujú sociálne siete, ako ľudia podliehajú „trendom“ a akí netolerantní v skutočnosti sú. V podstate som sa stala svedkom toho, aké jednoduché je prinútiť niekoho urobiť presne to rozhodnutie, po ktorom túži – stačí na to poskytnúť ľuďom presne toľko informácií, aby to v nich vyvolalo želanú reakciu.

Aby verejnosť niekoho odsúdila, celkom na to stačilo prezradiť, že má daná osoba v kufri svojho auta mŕtvolu – no už nedovolila danej osobe, aby vysvetlila ako a prečo sa tam dostala. Zmanipulovaní ľudia skrátka videli vraha. A takýchto príkladov je v knihe niekoľko a hoci by sa mohlo zdať, že autor zbytočne vyhrocuje napätú situáciu, v skutočnosti ide skôr o snahu realisticky opísať udalosti. Nemusím ani hovoriť, že sa mu to darí.

Jeho text vďaka tomu všetkému na mňa naozaj silno zapôsobil. Od knihy som sa prakticky nedokázala odrhnúť, jedna šialená teória striedala druhú, no nakoniec ma jednotlivé odhalenia aj tak prekvapili. Bolo to silné vo viacerých smeroch, či už z psychologického alebo sociálneho hľadiska, podobne aj z dejového, zanedbateľné nebolo ani zväčšujúce sa napätie. To všetko radí túto knihu k tým najlepším, ktoré som v žánri psychologických trilerov čítala.

Kniha Pasažieri sa na prvý pohľad tvári ako pomerne nenápadné sci-fi s prvkami trileru. V skutočnosti ide o poriadne nadupaný psychologický triler, v ktorom autor prostredníctvom únosu autonómnych áut nastavuje zrkadlo súčasnej spoločnosti. Na stránkach ukazuje, ako funguje spoločnosť, na základe čoho sa rozhoduje a aké jednoduché je ňou manipulovať.

Vďaka tomu to nebolo úplne príjemné čítanie, ale o to silnejšie na mňa zapôsobilo. Autorov zvrátený sociálny experiment ma nútil premýšľať o rôznych témach, no zároveň som si vďaka šialenému tempu nemala ani kedy poriadne vydýchnuť, nehovoriac o tom, že ma všetky veľké odhalenia prekvapili – vrátane záverečného odhalenia, kto je heker a prečo urobil to, čo urobil. Toto všetko prispelo k tomu, že túto knihu radím k najlepším psychologickým trilerom, aké som kedy čítala.

Za poskytnutie knihy na recenziu
veľmi pekne ďakujem spoločnosti Albatros Media.
Knihu si môžete kúpiť TU.

 

 

oficiálna anotácia:

Predstavte si, že nasadnete do samojazdiaceho auta, no zrazu sa nečakane zamknú dvere, trasa sa zmení a ozve sa tajomný hlas, ktorý vám oznámi: „Zomrieš.“ Presne to sa stalo ôsmim pasažierom, ktorí sa bezmocní a vystrašení vezú na neznáme miesto, na ktorom o dve a pol hodiny dôjde k hromadnej zrážke.

Výber obetí hekerského útoku je vskutku pestrý: televízna celebrita, tehotná žena, vojnový veterán, imigrantka, týraná žena na úteku, manžel s manželkou – každý v jednom aute – a potenciálny samovrah. Priamy prenos únosu vysielajú do celého sveta: prežiť môže len jeden z nich a rozhodne o tom verejnosť. Sú však pasažieri skutočne takí nevinní, ako sa na prvý pohľad zdajú?