Putovanie vždy pokračuje | Cesta do neznáma

Autor: Nathaniel Wonderful & Theodora Stonewall
Názov: Cesta do neznáma

Séria: Ztracen v čase
Diel: druhý
Špecifikácia: temne ladená fantasy s prvkami umeleckého životopisu
Slovenské alebo české vydanie: Samizdat, 2021 (ČR)
Hodnotenie na GR: zatiaľ nehodnotené

Minulost v bolestech zahynula a budoucnost zatím v husté mlze spí.

 

 

Po takmer až turbulentných udalostiach predchádzajúcej knihy je jasné, že Zakharov život nie je z tých jednoduchších. Na ceste viac zakopával ako bežal, no aspoň sa vždy snažil postupovať vpred. Možno aj vďaka tomu má o čom rozprávať a jeho život sa dostáva do ďalšej etapy – možno o čosi menej hnusnej alebo krvavej, ale stále rovnako temnej.

Zakhar je typ postavy, do ktorej je jednoduché sa vžiť. Jeho život nebol ľahký, má za sebou viac nepríjemností, ako by si človek dokázal predstaviť, občas padá z problému do ďalšieho. Veľakrát sa necháva viesť nižšími pudmi, často sa zaujíma o svoj vlastný prospech a v niektorých momentoch je jednoduché predstaviť si ho ako ukážkového záporáka. Nie je teda dokonalý a to je kvalita, s ktorou sa čitateľ dokáže veľmi rýchlo stotožniť.

Občas je totiž osviežujúce začítať sa do príbehu o niekom, kto sa nesnaží nič predstierať a za každých okolností je sám svoj – aj vtedy, keď mu ide o jeho vlastný prospech. No akokoľvek je na poste hlavného hrdinu zaujímavý, v úlohe rozprávača je nemožný. Nielenže sa často zamotáva do svojich slov, ale má tendenciu prepadávať do vlastných dezilúzií. Potom je náročné určiť, čo je pravda a čo nie, nakoľko Zakhar akoby sa snažil čitateľa hlavne zmiasť. A aj vďaka tomu kniha získava svoju temnejšiu stránku.

Dej knihy začína pozvoľna opisom putovania. Nie nadarmo sa kniha volá Cesta do neznáma, nakoľko Zahkar v zaujímavej spoločnosti kamsi putuje a nie je to ľahký alebo príjemný výlet. Už od prvej strany sa prepadáva do svojho vlastného šialenstva. Nehovoriac o tom, že má tendenciu neustále zavádzať, takže je nutné všímať si detaily a hodnotiť to, čo sa stalo, na základe správania postáv a nie z pohľadu toho, čo Zahkar sám hovorí. (Alebo skôr píše, keďže niekoľkokrát naznačuje, že táto kniha je kronikou stvorená jeho vlastnou rukou.)

Niektoré scény pôsobili ako predlžovaná agónia, iné vyzneli o čosi psychadelickejšie. Čoskoro bolo jasné, že rozklad jeho osobnosti nebol zavŕšený v prvej knihe, ale pozvoľna pokračuje a je prehlbovaný ďalšími udalosťami. V prípade tohto pokračovania miestami o čosi menej krvavými alebo hnusnými, no nemenej temnými. Občas som sa až čudovala, že Zahkar nepobehoval okolo, vrieskajúc a trhajúc si vlasy.

Stránky sú výživné na podobne ladené okamihy, hoci neohúri svojou dejovosťou. Nie je to tak, že by sa tam nič nedialo, to ani v najmenšom. Podstatou však nie je predstavenie ľahkej dobrodružnosti, skôr vytvorenie psychologického profilu umocneného tým, čo sa deje. Aj vďaka tomu je kniha temná, no zároveň sa pýši veľkou mierou reálnosti, keďže zobrazuje ľudí a ich občasné poklesky.

Cesta do neznáma plynulo nadväzuje na udalosti predchádzajúcej knihy. Zakhar, stále v roli rozprávača, čitateľa rád zavádza a pomedzi to opisuje pokračujúci rozklad vlastnej osobnosti. Dej je aj vďaka tomu miestami pomalší, no ostáva výživný hlavne z hľadiska psychológie. Možno aj preto to nie je čítanie pre každého, ale kto preferuje knihy orientované na postavy, bude nadšený.

Za poskytnutie knihy na recenziu
veľmi pekne ďakujem autorom.
Viac informácii o knihe nájdete TU.

 

 

 

oficiálna anotácia:

Drahý čtenáři,

neklamal jsem Tě potud a nebudu Ti lhát ani nyní. Toto je příběh Zakhara. Čaroděje, jenž uzřel mnoho světů, a přec jediné peklo si nesl pouze sám v sobě. Jeho putování bylo zdlouhavé, sny černé a život jedna nekonečná bolest. Byl to tvor sečtělý, dychtící po vědomostech i vysmívající se báchorkám, přesto jako by se snad zrodil pod špatnou hvězdou.

V žádném čase nebyl jako ostatní a navzdory všemu, co v životě učinil, měl stále své zásady. Jeho paměti jsem proto, slovo po slovu, písmeno po písmenu, přepsal pouze na nový list. Neboť to byl on sám, kdo nepodlehl přání většiny a zaznamenal svůj příběh takový, jaký se skutečně stal. Bez příkras, bez cenzury i beze snahy zalíbit se.

Namáhej tedy svou mysl, smrtelníku, jsem přesvědčen, že Ti to prospěje, anebo se vzdej jako slaboch a knihu odlož. Vždyť vítězové i poražení nakonec stejně spočinou bok po boku. Po smrti, v tichém a neoznačeném hrobě.