Na konci minulého roka som si
naivne pomyslela, že tento rok bude čo sa týka výberu kníh určite lepší,
pretože si budem dávať väčší pozor, takže tým eliminujem prípadné sklamania a hlavne
pocit, že s niečím strácam čas. Tak sa nepodarilo, no...
Brandon Sanderson – The Final
Empire (Mistborn #1)
Kľúčové slová: Despotický vládca. Sprisahanie.
Revolúcia v tieňoch.
O Sandersonovi počúvam v podstate
samé superlatíva, čo sa na mňa časom predsa len nalepilo a bola som
zvedavá. Celkom tomu pomohol aj fakt, že som čítala niekoľko autorových kníh a hoci
som si z nich vyslovene nesadla na zadok, nepovažovala som ich za stratu
času. Tak som si povedala, že by som mala dať šancu aj niečomu, čo Sandersova preslávilo.
No asi som si mala vybrať inú sériu.
Brané celkom objektívne to nie
je vyslovene zlá kniha. Obdivujem nápad a jeho prevedenie. Svet a jeho
fungovanie, s tým sa Sanderson naozaj pohral. Všetko má svoje miesto,
všetko funguje a hoci v niektorých momentoch to pôsobí možno až
príliš jednoducho a/alebo zjednodušene, dôležité je len to, že to dáva zmysel. Navyše
autor v praxi ukazuje, ako sa majú čitateľovi podsúvať vysvetlenia tak,
aby išlo o súčasť rozprávania a nie niečo, čo dej nevyhnutne spomaľuje
na tých nesprávnych miestach. Remeselne je teda kniha zvládnutá veľmi dobre.
Problémy vidím na iných miestach.
Autor ma neustále vodil za
ručičku. V texte teda ostalo len veľmi málo prekvapivých momentov alebo
zvratov. Smerovanie deja sa dá veľmi ľahko odhadnúť. Okrem toho sú niektoré
scény zbytočne podrobné. Zdĺhavé a obsiahle, ale ich výpovedná hodnota je
minimálna, prípadne dokonca žiadna. Korunku tomu nasadzujú už len postavy, ktoré
takmer vôbec nevystupujú zo stránok. Ak by všetky zomreli nejakou príšerne
krvavou smrťou, pohodila by som plecom, a tým by to pre mňa skončilo. Takže
možno je táto séria pre niekoho vrcholom fantastiky, pre mňa je to preceňovaný
paškvil, na ktorý, dúfam, pomerne rýchlo zabudnem.
2/5
Christina Courtenay – Ozvěny run
(Runy #1)
Kľúčové slová: Láska prekonáva čas.
Vikingovia. Tajomné prstene.
O túto knihu som zakopla
ešte predtým, ako vyšla v českom preklade. Keď som však zaznamenala jej
vydanie, povedala som si, že ide o osud a kúpila si e-knihu vo
výpredaji s tým, že by mohlo ísť o príjemnú romantickú oddychovku. O tom,
ako hlavná hrdinka zisťuje, že prsteň, ktorý nosí, kedysi dávno patril jej minulému
ja a ona konečne stretla toho muža, ktorému patril druhý prsteň. Lenže to
znelo dobre len teoreticky a prax mi odhalila úplne iný príbeh.
Pritom celé to znelo trochu
tradično-netradične. Základný príbeh o minulých životoch a ich ozvenách
v súčasných životoch nie je úplne neznámy. Ale v kombinácii s vikingskou
kultúrou a vykopávkami na pozemku vedľa starej chaty na brehu jazera...
Dodávalo to tomu akurátnu exotiku, aby som nadobudla pocit, že niečo podobné
držím v rukách prvýkrát. Problém knihy však vidím v štýle, akým je
napísaná. Jedným slovom? Je to lacné.
Opisy sa ešte dali stráviť, ale
dialógy boli vysloveným utrpením a pôsobili na mňa ako niečo medzi
groteskou a paródiou. Len som na to vyvaľovala oči a sama seba sa
pýtala, či autorka vážne verí, že ľudia sa takto bežne rozprávajú. Lebo som čítala
lovestorky a harlekínky, ktoré boli napísané kvalitnejšie. Tak som si
povedala, že skúsim preskúmať originál. Nechcem, samozrejme, hneď urážať
preklad, ale je pravda, že niektoré vety inak pôsobia v origináli a inak
v preklade. V tomto prípade išlo o nesprávny predpoklad a ak
niečo, tak v origináli to znelo ešte viac lacno a amatérsky. Zvyšok
som len vyslovene pretrpela, aby so zistila, ako to skončí. No presne tak, ako
som očakávala od prvej strany.
1/5
Hannah Kaner – Godkiller (Godkiller
#1)
Kľúčové slová: Vraždenie božstiev. Fanatickí
veriaci. Putovanie.
Toto je jedna z mála kníh, o ktorých
som sa dozvedela mesiace pred jej oficiálnym vydaním, a potom odpočítavala
dni, aby som si ju konečne mohla prečítať. Nalákala ma kombinácia obálky a anotácie,
ktorá sľubovala temný a krvavý príbeh o dievčine, ktorá sa živí
zabíjaním bohov. Navyše to ešte sľubovalo veľkolepú hrdinskú výpravu za záchranu
sveta pred božou pomstou. Povedala som si, že by to mohlo byť prinajmenšom
zaujímavé. Skôr som ale mala myslieť na to, čo všetko by sa mohlo pokaziť.
Prológ bol všetkým, čo som od
knihy očakávala. Temné, pochmúrne, srdcervúce. Fanatickí uctievači jedného boha
tam práve upaľovali uctievačov iného boha. Hovorila som si, že áno, presne toto
som očakávala a presne toto dúfam, že dostanem vo zvyšku knihy. Lenže
potom prológ skončil, nastúpil zvyšok deja a ja som sa potácala od
znechutenia, až po sklamanie.
Zásadným problémom knihy je, že
autorka sa zabudla rozhodnúť, čo presne chce napísať. Takže to bol kus toho, kus
tamtoho a potom všetko narvala tak, aby to k sebe aspoň trochu
ladilo. Pritom dokonca aj ja, napol slepá, som videla tie medzery medzi
jednotlivými kusmi, čo dala dokopy. Toto je ten typ príbehu, ktorý má potenciál,
ale ostal nevyužitý, lebo autorka ešte nemá schopnosti potrebné na to, aby ho
naplno využila. Malo to ešte ostať v šuplíku, aby to dozrelo. A hlavne
aby dozrela sama autorka.
1/5
Johan Theorin – Bitva o Salajak
(Příběh o Jarmalandu #1)
Kľúčové slová: Traja bratia. Magické príšery.
Nesprávny nepriateľ.
Na rozdiel od predchádzajúcich
troch kníh som o tejto vedela, že jej čítanie možno oľutujem. Dostali sa
ku mne hodnotenia a videla som tie nelichotivé recenzie. Napriek tomu som
bola zvedavá na temný príbeh zo stredoveku, keď sa ľudia vybrali bojovať proti
príšerám. Lebo v tomto čase kvitli strachy a poverčivosť a život
bol neľahký a končil priskoro. A ja som napriek všetkému bola skrátka
zvedavá. No možno som mala tie recenzie poslúchnuť.
Problémom tejto knihy pritom nie
je otrepaná zápletka alebo samotný dej. Trojica bratov sa pridáva k armáde
a táto armáda väčšinu knihy putuje, aby sa v záverečnom odpore
postavila príšerám – aj keby to mali byť tie nesprávne príšery. Lebo tak
funguje strach. Ľudia pod jeho vplyvom útočia a za bíjajú a nepýtajú sa,
či zabili tú správnu obeť.
Autor si však pod sebou podpílil
konár nie vplyvom tejto otrepanej zápletky. Ale štýlom, ktorý zvolil. Lebo on
nielenže zasadil rozprávanie do stredoveku, on sa snažil priblížiť aj
stredovekej literárnej tradícii. Takže to pôsobilo ako stredoveká kronika s priamou
rečou. Len opis toho, čo sa deje. Konštatovanie faktov, sterilné a v istých
častiach bez nápadu. Postavy kvôli tomu ani na okamih nevystúpili z textu,
boli ploché a nudné a na nejakú motiváciu a jej vysvetľovanie sa
autor ani len nesnažil hrať. Hoci z textu nakoniec čo-to vyplynulo. Ale vyplynulo
z toho príliš málo na to, aby ma kniha bavila. Lebo toto je stredoveká kronika.
A ja stredovekú literatúru z duše neznášam.
1/5
Čítali
ste niektorú z týchto kníh?
Alebo sa na ich čítanie ešte len chystáte?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára