Editorstvo v praxi III

Bez mučenia priznávam, že som túto rubriku viac-menej (ale rozhodne viac ako menej) zanedbávala. Čiastočne aj preto, že som sa nevedela rozhodnúť, o čom presne by som mala písať, o čom by si ľudia radi prečítali. Až rozhovor s niekoľkými ľuďmi ma inšpiroval, čo by mohlo byť ďalšou témou...

 

 

Logika moja, neopúšťaj ma!

Odkedy pracujem ako redaktorka, zvykla som si na to, že musím bežne ľuďom vysvetľovať, čomu sa vlastne v pracovnom čase venujem. Ak mám šťastie, tak sa ma len niekto spýta, v ktorých novinách pracujem, lebo však redaktori píšu články do novín. Ak nemám šťastie, tak sa ma pýtajú, či reštaurujem väzbu, keď im prezradím, že opravujem knihy. Nech to teda zoberiem z akéhokoľvek konca, vždy sa nájde niekto, kto sa bude pýtať, čím presne si to zarábam.

Keď sa už dostaneme cez úvodnú fázu a skonsolidujeme svoje verzie toho, čo je to to editorstvo, prichádzajú otázky o tom, čomu presne sa venujem. Nedávno mi po dlhšom čase napísala kamarátka a dostali sme sa práve k tomuto a ona sa ma rovno pýtala, čo presne robím. Lebo nedávno čítala knihu, ktorá podľa nej bola odfláknutá. Predpokladala som, že hovorí o gramatike. Nie. Mala na mysli niečo iné. V tom texte bolo podľa nej veľa nelogický vecí, zbytočné opakovanie, nehovoriac o častiach príbehu, ktoré boli vyslovene neuveriteľné. Venujem sa teda niečomu takémuto?

Jednoduchou odpoveďou by bolo – áno, aj. Lenže toto si vyžaduje komplexnejší komentár. Základným problémom je, že zatiaľ čo teória hovorí o rôznych druhoch redaktorov, realita je iná. V našom prostredí sú skôr menšie vydavateľstvá (s niekoľkými výnimkami, no aj tie nie sú na zahraničné pomery také veľké ako renomované vydavateľské domy). Menšie vydavateľstvá znamenajú menej zamestnancov a síce trochu osobnejší prístup, ale zároveň aj menej spolupracovníkov, takže každý má viac povinností.

V praxi to znamená, že redakciu aj korektúru textu robí, až na výnimky, tá istá osoba. Redakciou pritom myslím štylistickú redakciu, ktorej cieľom je overiť a skontrolovať, či v knihe všetko dáva zmysel. Keďže drvivá kníh sú preklady z iných jazykov, vlastne sa overuje, či je všetko preložené tak, ako má. Až po tejto štylistickej redakcii nasleduje redakcia jazyková (alebo aj tzv. korektúra), kde sa rieši gramatická rovina. Pravdou však je, že obe tieto redakcie prebiehajú naraz, pretože nikto nemá čas a hlavne kapacity na to, aby na tom pracovali rôzni ľudia a v iných časoch.

Čo je predmetom štylistickej redakcie? To je práve tá časť, na ktorú sa ma pýtala tá kamarátka. Začnem s prekladovou literatúrou. Prekladať knihu z cudzieho jazyka do slovenčiny tak, aby vo výsledku čitateľ nikdy neprišiel na to, že nebola napísaná v slovenčine, je malé umenie. Všetci sme len ľudia a občas to nejde tak dobre, ako by sme chceli. Hlavne ak zoberieme do úvahy fakt, že sa väčšinou prekladá z angličtiny a angličtina ma tú nemilú vlastnosť, že takmer každé slovo má viac významov.

Nájsť občas ten správny stojí čas. Nehovoriac o tom, že niekedy to slovo máte doslova na dosah, ale za toho oného vám to nevie napadnúť. Práca redaktora je nájsť takéto „škrípajúce“ časti textov a skúsiť ich nejako učesať. Teda overiť v origináli, či náhodou nie je problém v preklade. Čudovali by ste sa, koľkokrát som viedla dlhú debatu s prekladateľkou len kvôli tomu, že sme obe danú časť textu pochopili odlišne. Potom niekedy nasleduje prepisovanie viet. Inokedy ide o zmenu v názvosloví. Občas to ale končí aj tak, že si poklopem po čele s komentárom, že som už fakt tupá a sedím si na vedení.

Toto všetko sú veci, ktoré sa dajú vyriešiť. Pretože vydanie akejkoľvek knihy predstavuje tímovú prácu a ak tím funguje, ako má, všetko sa dá vyriešiť dohodou. Potom sú tu ale prípady, keď zistíme, že v texte sa objavila nejaká somarina, pretože tú somarinu napísal autor aj v origináli. Ja pravda, že sa to nestáva často, ale občas áno. Vtedy väčšinou len dúfame, že si takú maličkosť nikto nevšimne. Ak ide o niečo väčšie, čo by mohlo byť problematické, musí sa to riešiť inak a túto licenčnú nočnú moru by som nikomu nepriala.

Pôvodná literatúra je zase o niečom inom. Predovšetkým redaktor spolupracuje priamo s autorom a zároveň sa musí nad textom zamýšľať o čosi viac. Prvú vec, ktorú vám povie redaktor na otázku, čo robí dobrého redaktora, je, že musí veľa čítať. Vďaka tomu sa človeku nielen zlepšuje slovná zásoba, ale zároveň „nasosá“, čo funguje a čo už menej. Pracovať s textom však neznemená len čítať ho a zisťovať, či sa mi páči. Znamená to predovšetkým byť schopný premýšľať o prečítanom. Či si dokáže predstaviť tú alebo onú situáciu, či je to, čo robia postavy, ešte fyzicky možné a či náhodou tá alebo oná časť textu nie je vyslovene somarina.

To je vlastne na redakcii to najnáročnejšie. Vycibriť si schopnosť logického uvažovania. Nejde o to, že teraz pôjdem presviedčať autorov o tom, že sú v podstate hlupáci a ja jediná mám pravdu. Niekedy ide o nedbalú neznalosť spôsobenú filmami. A naozaj by ste sa čudovali, aké somariny sme z nich okukali a teraz si predstavujeme, že áno, takto to fakt funguje.

Zoberte si takú klasickú scénu z tradičných akčných krvákov. Niekto niekomu dá päsťou do tváre, zrazu sa ozve puknutie a aha, máme tu zlomený nos. Čo robia herci? Najlepšie vlastnoručne si ho naprávajú. Vidíme to vyslovene každodenne, takže potom je náročné uveriť tomu, že robiť niečo také v skutočnom živote je nesprávne a ak vám niekto ten nos zlomí, radšej by ste nemali nikomu, kto nie je doktor, dovoliť siahnuť naň. Ak teda nechcete žiť so zemianok v prostriedku tváre.

Do kníh sa potom dostávajú aj iné klasické momenty. Mojím obľúbeným vždy bolo lámanie mečov na kolene alebo upadnutie do hlbokého bezvedomia po tom, ako niekto niekomu o hlavu rozbije fľašu vína. Vyslovene výživné je pre mňa aj zobrazenie astmatikov a alergikov, ktoré je vďaka filmom poznačené hystériou a presvedčením, že alergik je neschopný ťuťmák, ktorý sa nedožije dospelosti, pretože ho zabije orech v zmrzline. (V mene všetkých astmatikov vás prosím, až na pár výnimiek sme naozaj zodpovední ľudia, ktorí vedieme normálne životy, berieme svoje lieky a vyhýbame sa situáciám, ktoré by pre nás mohli byť potenciálne nebezpečné. A áno, kontrolujeme si, či v tej zmrzline fakt nie sú orechy.)

Z tej istej hystérie potom vznikajú scény, v ktorých niekto, kto práve zažíva astmatický záchvat, s niekým debatuje. Alebo tu máme topiacich sa ľudí, čo kričia o pomoc. V podobným situáciách sa telo sústredí na to, že potrebuje vzduch. Ak je telo zaneprázdnené snahou dostať sa k vzduchu, ktorého má príliš málo na normálne fungovanie, fakt nebudete mať príležitosť ešte niekomu vykladať, čo sa deje. Alebo kričať o pomoc. (Nie, topiaci sa ľudia nekričia, preto je také náročné identifikovať, keď sa niekto topí. Spýtajte sa niektorého plavčíka.) Podobne to funguje aj pri záchvatoch paniky, hlavne ak daná osoba už vyslovene lapá po dychu.

V podobnom duchu by sa dalo pokračovať ešte dlho. Niektoré logické hovadiny sú zreteľnejšie, odhaliť iné si vyžaduje viac umu a hlavne vedomostí. V niektorých prípadoch pomáha vlastná podozrievavosť. Niekedy sa stane, že vám niečo znie ako hlúposť a po niekoľkominútovom pátraní zistíte, že to naozaj hlúposť je. No niekedy sa stane aj opak, že strávite dlhý čas overovaním niečoho, čo sa nakoniec ukáže byť pravda. Ale ten impulz, ten inštinkt, ktorý vás doviedol k tomu, že ste si tú informáciu išli overiť, to je veľmi dôležitá vlastnosť, ktorú pri redaktorskej práci určite zúročíte.

Hlavne ak v tom istom čase musíte dávať pozor na gramatické nedostatky, rozmýšľate, či konkrétna scéna má logiku a medzičasom ešte musíte dávať pozor, či sa náhodou niektorý Igor na konci knihy nevolá Jakub, niekto nešoféruje auto nesprávnej farby alebo značky a či to konkrétne slovo nie je použité na niektorej strane až príliš veľa ráz. (Nahrádzať sloveso povedať v uvádzacích vetách je obrovská slasť.) Toto všetko a ešte aj viac musíte sledovať naraz, takže je jasné, že po niekoľkých hodinách čučania do obrazovky vás nielenže štípu oči a tepe vám v spánkoch, ale vaša mozgovňa odmieta mozgovať.

A čo je na tom to najlepšie? Že redaktor si to možno všetko všimne. Všetky tie scény, ktoré nedávajú zmysel. Veci odporujúce logike. Zbytočné opakovanie. Faktografické a terminologické nepresnosti. Gramatické alebo štylistické nedostatky. To a všetko ostatné redaktor v tom texte vyznačí a potom tieto návrhy pošle naspäť autorovi. Ten ale vašu prácu nemusí brať do úvahy.

Pretože bez ohľadu na to, ako ste sa nadreli, autor môže usúdiť, že to, čo píšete, je hlúposť. Môžete argumentovať čím len chcete, ale niekedy s ním skrátka nepohnete. No a potom sa občas stane, že sa do knihy prepašuje aj nejaký ten nelogický nešvár. Nehovoriac o tom, že aj keď sa snažíme, všetci sme len ľudia. A niekedy tá somarina v tom texte ostane skrátka len preto, že si nikto neuvedomí, že je to somarina.

Takže článok ukončím malou prosbou. Buďme k sebe láskaví. Lebo bez ohľadu na to, ako sa niektorí z vás vyslovene tešia, keď môžu na niekoho ukázať prstom, pretože urobil chybu... Všetci sme ľudia. Nedokonalí a omylní. A ako hovorí klasik, nepreháňajte to, nejde predsa o život.

Radi by ste sa o práci redaktora dozvedeli viac? Pokojne mi do komentárov napíšte svoje otázky, rada vám na ne odpoviem.