Paranormálne
romance sú v tomto období populárnejšie než kedykoľvek predtým. Až do tej
miery, že im dali nový vznešený názov, aby si asi čitatelia mysleli, že ide o niečo
iné. V každom prípade, v poslednom čase mi cez ruky prešlo niekoľko kúskov,
tak som o dvoch z nich spísala obsiahlejší názor...
Sylvia Mercedes
– Bride of the Shadow King (Bride of the Shadow King #1)
Kľúčové
slová: Dohodnutý sobáš. Nedobrovoľní spojenci. Dávna hrozba.
Na tento
údajne populárny kúsok som narazila náhodou v internetovom obchode, kde
núkali na predaj špeciálne vydanie tejto knihy. Hovorím si, znie to ako
otrepaný námet, ale ako oddychovka by to mohlo obstáť. Príbeh je o princeznej Faraine,
ktorú po obrovskom faux pas odpratala jej rodina kdesi do kláštora, aby im
nemohla robiť hanbu. Zavolajú ju až o dlhý čas neskôr, aby presvedčila
sestru, že sa má vydať za záhadného kráľa trolov. Nakoniec sa zaňho ale vydá
sama Faraine – prezlečená za vlastnú sestru.
Námetovo teda
ide takpovediac o klasiku a ozvláštnenie má priniesť fakt, že nejde o nádherných
fae alebo elfov, ale o trolov, ktorí žijú v podzemí. Za čo dávam
autorke veľké plus, že sa s tým svetom aspoň trochu vyhrala. Okrem toho
autorka ešte v anotácii lákala na hlavnú hrdinku, ktorá trpí chronickými
bolesťami. Čo nie je tak úplne pravda. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že
anotácia vytvára dojem, že človek do rúk berie úplne inú knihu, než nakoniec do
tých rúk aj dostane. A to je vlastne zásadný problém. Ten rozpor medzi
tým, že mi autorka sľubovala a tým, čo mi nakoniec naservírovala. Lebo nakoniec
som z toho všetkého dostala zbytočne rozťahanú a vrcholne melodramatickú
záležitosť, ktorá mohla byť pokojne samostatným príbehom. Čo by priaznivo
vplývalo nielen na dynamiku, ale aj na uveriteľnosť správania nielen hlavných
hrdinov. Pretože postavy v tomto svete akosi nič nepreciťovali a vôbec
sa správali ako treťotriedni ochotnícki herci. Kvôli čomu zase niektoré
udalosti pôsobili minimálne trochu nepresvedčivým dojmom. Ale fajn. Niektoré
časti sa čítali pomerne dobre a objavilo sa pár silnejších momentov. Škoda
tej vaty medzi tým. Ale ako oddychovka... Dá sa.
2/5
Ali
Hazelwood – Bride
Kľúčové
slová: Dohodnutá svadba. Upírka. Vlkolak.
Ali Hazelwood
je autorka, ktorej meno začulo mnoho čitateľov. Do sveta literatúry vstúpila
pomerne veľkolepo, keďže sa rozhodla písať klasické romance, ktoré sa
odohrávajú v trochu netradičnom prostredí vedy. Mňa osobne autorka zaujala
až vtedy, keď sa rozhodla vstúpiť do paranornálnych vôd – hoc s úplne klasickým
príbehom o vzťahu upírky a vlkolaka.
Dohodnuté
svadby sú v paranormálkach pomerne obľúbeným námetom (viď napríklad aj
predchádzajúcu knihu), takže ma jeho použitie v príbehu vlastne ani neprekvapilo.
Nie som až taká náročná čitateľka (čo sa týka tých paranormáliek), aby som to
niekomu vyčítala. Keďže tento žáner čítam primárne preto, aby som si oddýchla.
Misery a Lowe ma zo začiatku aj bavili. Autorke očividne ide písanie
humorných a uštipačných dialógov, pretože minimálne tieto časti som ti
vyslovene užívala. Samotné predstavenie upírov a vlkolakov už síce trochu
odfklákla, ale to jej dokážem odpustiť. Čo jej naopak odpustiť nedokážem je jej
vlastná lenivosť. Akoby si povedala, že stačí napísať niečo klasické a čitatelia
budú spokojní, takže sa vôbec nesnažila. Naskladala na kopu všetky možné aj
nemožné žánrové klišé, pridala k tomu pár štipľavejších scén a potom nechala
postavy, aby okolo seba zvyšok knihy (ktorá má vyše 400 strán) kopali
nožičkami. Na koniec capla veľkolepé odhalenie a pár scén, ktoré už
hraničili s nevkusným pornom, aby čitateľ nemal pocit, že vyslovene strácal
čas. Hoci je fakt, že ja som ho stratila a už nikdy ho nedostanem späť.
1/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára