Z minulosti do ešte vzdialenejšej minulosti | Cizinka

Autor: Diana Gabaldon 
Názov: Cizinka 
Séria: Cizinka (Outlander) 
Diel: prvý 
Slovenské alebo české vydanie: Plejáda, 2010 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.15

Jsme v roce 1945 a armádní zdravotní sestra Claire Randallová přijíždí se svým mužem Frankem na skotský venkov, aby tu prožili své druhé líbánky. Po válečných hrůzách, kdy Claire pracovala v polní nemocnici ve Francii a svého muže, jenž také sloužil v armádě, viděla za celou dobu jen třikrát, se konečně oba radují ze společně strávených chvil a plánují budoucnost. Poklidný skotský venkov však skrývá nečekaná tajemství a překvapení v podobě mýtů a pověr. Jedním z podivných míst je kopec Craigh na Dun, na němž při jedné ze svých botanických expedic objeví Claire megalitickou stavbu. Je to kamenný kruh podobný proslulému Stonehenge v Jižní Anglii. Dotkne se jednoho z menhirů a pak se to stane. Ve změti zvuků a neurčitých představ se přenese o dvě stě let zpátky. Do časů kapitána Randalla, který bojoval se skotskými klany a krutě hájil zájmy anglické koruny na Skotské Vysočině... (Popis je dlhší, ale kvôli úsporným dôvodom som ho „ostrihala".)

„Nepronáším plané hrozby, Sassenachová,“ řekl.

Obyčajne mi je jedno, aká je kniha dlhá. Pokojne aj nech má tisíc strán, ak je dobrá, rada si ich prečítam a budem za ne vďačná. Problém s týmto príbehom je však ten, že bol zbytočne dlhý. Prvé strany som sa musela nútiť dočítať, ale z toho viním skôr moju nechuť obdobím po druhej svetovej vojne. Teraz, keď nad tým tak rozmýšľam, myslím, že autorka sa tam snažila napchať príliš veľa detailov a väčšina z nich nemala absolútne žiadny súvis s tým, čo sa v knihe dialo. Dokazovať si svoju inteligenciu si môže aj inak, nech sa pustí do štúdie, ale v umeleckej literatúre sú takéto veci veľmi rušivé.

Ale aj tak som sa snažila samu seba presvedčiť, že to bude len záležitosťou začiatku. Chápete, treba trošku povysvetľovať, osvetliť problematiku a potom pohltiť čitateľa. Autorka však očividne nič z tejto „teórie“ nemala zmáknuté, pretože miesto zaujatia ma len viac znechutila.

Milión informácií z rôznych vedných i nevedných odborov, odborné, neodborné, laické a všakovaké povery na jednom mieste a v rámci šiestich stoviek strán, kde sa ešte bili o pozornosť s dejovou líniou príbehu. Mala som pocit, že autorka sa rozhodla dať dokopy všetko, čo sa kedy dozvedela a potom si tak povedala, že by do toho mohla buchnúť aj nejakú tú romancu, len kvôli tej srande.

Nuž, milá dáma, ja som sa vážne nezabávala. Ja som sa nudila! Od prvej strany až po poslednú. Emocionálne plochý dej bol doplnený nezáživnými a príliš nudne napísanými udalosťami. Zoberte túto knihu, dajte to do ruky niekomu, kto skutočne vie písať historické romance a s polovičnou dĺžkou vás dokáže ohúriť tak, že sa posadíte na zadok a sánku budete hľadať v podzemí. A Diana... och, nie, táto žena to nedokázala ani náhodou, hoci sa o to pokúšala.

Asi by som sa však mala zamyslieť nad tým, koľko ju stálo úsilia všetko napísať a zohrať, zozbierať a pokaziť, ale... niečo takéto si asi nezaslúžilo toľko málo/veľa času. Asi som vážne náročná. Tak keďže ma nebavil príbeh a v podstate som pri jeho čítaní zívala, snažila som sa nájsť aspoň niečo pozitívne. Buch, emócie to neboli. Len tak náhodou leteli okolo, bohužiaľ opačným smerom. Nestihla som im ani zamávať na rozlúčku.

Tak som sa snažila na prach rozobrať postavy.

Claire mi sama o sebe neprekážala, považovala som ju za silnú a vyspelú ženu, modernú, ktorá sa však pozoruhodne dobre vyrovnala so svojím osudom. Keby som sa ja ocitla o dvesto rokov späť v čase, asi by som dostala nejaký záchvat, kričala by som, bláznila, ale rozhodne by som len tak nečučala okolo a sem-tam opakovala, že sa musím dostať späť k miestu, ktoré ma tam prenieslo. Nie, neznela presvedčivo, ale dokázala som to prehliadnuť. Do určitého bodu.

Na druhej strane sme dostali nedospelého, ufňukaného a vážne nemužného muža menom Jamie. Podľa jeho správania som usudzovala, že má nanajvýš dvanásť rokov a puberta mu klope na dvere, alebo čokoľvek, čo sa v tom období prežívalo pri dospievaní.

„Franku!“ vybuchla jsem. „Na co si tu proboha hraješ?“

Sevření rukou povolilo, ale když jsem se na muže otáčela, uvědomila jsem si něco nepatřičného. Nebyla to jen vůně neznámé kolínské, ale cosi mnohem podivnějšího.

„Vy nejste Frank,“ zašeptala jsem.

„Nejsem,“ souhlasil muž.

Autorka sa snažila až príliš zmodernizovať dobu. Preboha, v osemnástom storočí sa vážne chlapi nesprávali ako ženy! A rozhodne by som nečakala, že niečo také nájdem práve v tejto knihe. Homosexualita mi takisto neprekáža, ale mám pocit, že tam mal „rád chlapcov“ asi každý druhý chlap. Sodoma Gomora, Cecilko!

Mala som chuť ich prefackať, aby sa prebudili z toho sna. Ako mám vzdychať nad chlapom, ktorý sa správa ako odrastený fagan? Nie, za mužné naozaj nepovažujem, keď zmláti ženu, lebo údajne „neposlúchala“. Sado-maso v osemnástom storočí asi malo tiež svoju históriu. Možno autorka robila prieskum a rozhodla sa to tam natlačiť – rovnako ako ostatné záležitosti, ktoré boli absolútne nepodstatné.

Takže teraz asi vidíte moju dilemu. Tak veľmi som sa na knihu tešila a dostala som toto. Skoro som spadla zo stoličky (alebo čohokoľvek iného, na čom som sa práve rozvaľovala) a čítanie mi trvalo asi štyri dni. Tak dlho som knihu naposledy čítala, keď som mala trinásť rokov a dvadsaťtri hodín z dňa trávila niekde vonku. A teraz v podstate nikam nechodím, len do školy a späť na intrák, aby som sa vyvalila do postele a snažila sa predstierať, že ešte žijem... Ten rozpor je vážne očividný.

Príbeh vnímam ako omyl. Asi som nejaký exot, že sa mi nepáči niečo, čo vychvaľujú takmer všetci až niekam do oblakov a ešte vyššie, ale nedokážem si pomôcť. Dokázala by som odpustiť postavy, nikto nie je dokonalý a nie každý chlap musí byť chlap. Dokonca ani v osemnástom storočí a uprostred boja (ale taký ústupok by ma stál vážne veľa zapierania).

Možno by som mohla prehliadnuť aj to kvantum informácií, ktoré sú len tak náhodne zakomponované do príbehu a pritom tam nemajú čo robiť. Nudili ma, odradzovali od čítania a takmer som pri ich čítaní upadla do kómy - opakovane. Od asi nejakej piatej kapitoly som ich vytrvalo preskakovala a ony tam aj tak boli. Asi boli čarovné. A keď hovoríme o kúzlach, tá čarodejnica bola tiež divná. Nemám na to lepšie slovo. Asi bola ako Claire a asi jej hrablo z toho, že je v minulosti. Asi skončila tak, ako mala.

Ak by som teda prepáčila autorke emocionálne vákuum, nudnosť, zdĺhavosť a postavy, možno by som mohla prižmúriť oči a dať tejto knihe milosť. Lebo nie každý dokáže písať tak romanticky ako Julie Garwood alebo tak epicky ako Sarah J. Maas (alebo ktokoľvek iný zaoberajúci sa písaniu high fantasy).

Ale keď už ani príbeh nemá žiadny cieľ... Vážne, nejaký by sa tu hodil. Možno skutočný boj hlavnej hrdinky s tým, kde bude žiť. Tu alebo tam, v minulosti alebo vo svojej súčasnosti. Vlastne už od začiatku knihy som bola presvedčená, že ostane v minulosti a od polovice príbehu sa tým ani ona sama netajila. A boj dobra so zlom... Randall bol ako pekelníček z rozprávky, takže boj s ním nebol skutočne bojom, ale hra na skrývačku. Tak na čo pokračovať a predlžovať agóniu čitateľov? Na to odpoveď nemá asi ani samotná Diana Gabaldon. (A to nehovorím o ďalších pokračovaniach!)

Ale musím uznať, že boli scény, ktoré ma bavili. Najviac asi tá posledná a rozhodne to nebolo kvôli jej veľkoleposti, kde autorka dokázala, že je predsa len dobrou spisovateľkou. Prakticky som tú scénu milovala preto, lebo bola posledná. Som si istá, že by som si ju vychutnala viac, keby som nebola znechutená predošlými neviem koľkými stovkami strán, ktoré len ničili môj čitateľský zážitok. Dokonca ani vyvrcholenie konfliktu sa nepodarilo tak, ako autorka zamýšľala a namiesto srdcervúceho boja som krútila hlavou nad hlúposťami, ktoré sa tam diali.

Nikdy viac túto sériu nechcem vidieť a dúfam, že seriál stojí aspoň za niečo. Došľaka, veď v porovnaní s touto knihou bolo aj S láskou Rosie veľdielo.