Namaľovaný osud | Confess

Autor: Colleen Hoover 
Názov: Confess 
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je 
Hodnotenie na GR: 4.32

Auburn Reed has her entire life mapped out. Her goals are in sight and there’s no room for mistakes. But when she walks into a Dallas art studio in search of a job, she doesn’t expect to find a deep attraction to the enigmatic artist who works there, Owen Gentry.
For once, Auburn takes a risk and puts her heart in control, only to discover Owen is keeping major secrets from coming out. The magnitude of his past threatens to destroy everything important to Auburn, and the only way to get her life back on track is to cut Owen out of it.
The last thing Owen wants is to lose Auburn, but he can’t seem to convince her that truth is sometimes as subjective as art. All he would have to do to save their relationship is confess. But in this case, the confession could be much more destructive than the actual sin…

“Please don’t allow anyone to make you feel less than what you are.”

Túto knihu som vlastne ani nehľadala, ale nakoniec som ani nemusela. Pri Colleen je takmer zaručené, že ma príbeh bude baviť a navyše ma aj zaujme a dokonale rozcíti. Takže som sa nakoniec poddala a začítala sa, hoci mi to trvalo trošku dlhšie, než som zamýšľala. Ale netuším, či som dostala to, čo som očakávala...

Postavy a prostredie

Táto kniha nebola žiadnym sklamaním (cítim sa povinná poznamenať to ako prvé ešte predtým, než sa príliš „rozcítim“). Vyvaľovala som oči nad postavami a prostredím, ale aj samotným príbehom. Autorke sa vždy nejako podarí vtlačiť do jej príbehov čosi originálne, s čím som sa nikdy nestretla a hoci ostáva jej emóciami nabitý štýl písania, kulisy sa neustále menia. A tento príbeh sa dotkol niečoho v mojej malej dušičke (aj keď asi nie tak, ako by mal, ale čo už, ja vždy musím byť „iná“).

Postavy ako také mi vôbec neliezli na nervy, hoci musím uznať, že som si obľúbila viac Owena než Auburn. (Stále netuším, ako sa to meno vyslovuje, ale smejem sa na ňom. Akoby som hovorila „Au, burn!“, keď sa spálim na žehličke.) Ako ženskú postavu som ju nevnímala negatívne a neliezla mi vyslovene na nervy, iba patrila do tej kategórie večne naivných sliepočiek, ktoré vedia, že ich niekto emocionálne vydiera, ale napriek tomu s tým nič nerobia.

Mala som pocit, že v tom príbehu ju využívali asi všetci (asi okrem Owena). Ak by bola krehká ružička v záhradke, zlomila by sa pod silnejším náporom vetra. Ale nakoniec sa ukázalo, že má chrbtovú kosť a nenechá sebou zametať. Nuž, môžem povedať, že na to bol najvyšší čas, dievča! Chápem, že toho bolo veľa, s čím sa musela vyrovnať... ale nechať ostatných riadiť si život? Tak to zasa nie! (Bez ohľadu na dôvod.)

Owen bol... na začiatku vyzeral ako klasický „bad boy“, ale som rada, že ním nakoniec predsa len nebol. Na druhej strane sa ukázalo, že bol... fakt dokonalý. (Hej, slintala som nad ním a stále slintám!) Príbeh z jeho pohľadu bol oveľa zaujímavejší a takmer mi zlomil srdce. Ten koniec to len dokonal. Až vtedy som konečne pochopila všetky náznaky naprieč príbehom a dala si všetko do súvislostí. Veľmi obetavá postavička.

“Every day of my life it feels as if I'm fighting my way up an escalator that only goes down. And no matter how fast or how hard I run to try to reach the top, I stay in the same place, sprinting, getting nowhere.”

Námet ako taký bol skvelý. Auburn a je minulosť a rovnako Owen a jeho príhody. Navyše ma dostala tá myšlienka o „priznaniach“ a ich využití ako námety na obrazy. Neviem ani popísať, akú predstavivosť musí mať maliar, aby dokázal slová preniesť na obraz a pretlačiť tam nejakú tú metaforu, aby každému bolo jasné, o čom ten obraz vypovedá (mám pocit, že som sa v tom trochu zamotala).

Navyše to bolo skvelé spestrenie tých klišé, ktoré mi mávali z jednotlivých strán. Je zvláštne, že hoci Colleen využíva všetky druhy otrepaných zápletiek a osudov, neprekáža mi to. Pretože im vždy dodá taký ten zvláštny „dotyk“ vlastnej fantázie. A premení to na niečo krásne a neopakovateľné. (Nie, vôbec nie som zaujatá.)

Táto kniha ma však v niečom predsa len sklamala. Osobne som odporca toho, aby sa pri písaní využívali namiesto opisov obrázky. Chápem, že v tomto prípade to bolo tak trochu potrebné a privítala som, že som niektoré obrazy mohla vidieť. Ale vkladať ich priamo doprostred písaného textu? Podcenenie potenciálu opisov.

Umenie ako také je pre mňa španielskou dedinou a jediné, čo ma na obrazoch zaujíma je, či sa mi páčia alebo nie. Technika, obdobie... to sú pre mňa nepodstatné veci. Colleen si síce dala tú námahu, že požiadala maliara o dané maľby, ale pozrieť sa na ne a pokúsiť sa opísať, čo vidí, predsa nie je ťažké. A obrazy stále mohla nechať ako vložené prílohy na konci knihy.

Keďže ma príbeh bavil, dokázala som jej to sčasti predsa len odpustiť, ale stále mi to príde ako podvádzanie. Mohla sa viac pohrať s predstavivosťou čitateľov, nikdy sa však neoplatí podceňovať ich. Čo sa tak trochu stalo v tomto prípade.

“I'm scared I'll never feel this again with anyone else," I whisper.

He squeezes my hands. "I'm scared you will.”

Ak to všetko spočíta a podtrhnem... len skonštatujem, že kniha ma v podstate bavila. Veľmi citlivo rozprávala o dôležitosti priznaní v ľudských životoch, i o osude a sile odhodlanosti. Všedné veci na mňa pozerala v nových, nevšedných šatách a ja som nedokázala uveriť, že ide o záležitosti, ktoré denne obchádzam alebo ignorujem.

Je zvláštne, ako ma tristo strán dokáže zdeptať i rozveseliť zároveň, rozhnevať, ale aj dojať, no zo všetkého najviac ma proste chytili za srdce. Bez ohľadu na vypustenie dôležitých opisov, či hlavnú hrdinku, ktorá našla svoje odhodlanie len vďaka chlapovi (za čo moderné feministky autorku skutočne nemajú radi). Ale príbehu ako takému rozhodne prospel Owen a nielen kvôli tomu ako vnímal svet, ale aj preto, ako vnímal ľudí. Bol dokonalou pripomienkou toho, akú obrovskú kapacitu v sebe u pochopenie a láska.

Takže táto kniha nebola „Au, burn!“, ale dojemná romanca s prímesou naivity. A pri poslednej kapitole som sa proste roztopila. (Čo ma prinúti ešte pár mesiacov pátrať po pokračovaní, ktoré aj tak neexistuje.)