Údolie plné mágie a fantázie | Údolie ľalií

Autor: Alexandra Pavelková 
Názov: Údolie ľalií 
Slovenské vydanie: Slovart, 2015 
Hodnotenie na GR: 3,78

Nevinná obhliadka chalupy sa takmer zmení na tragédiu. Nečakaná búrka zvedie pod jednu strechu ľudí z rôznych miest, s rôznymi povolaniami, názormi a životnými prioritami. Kým zúria živly, krátia si čas rozprávaním príbehov. Pritom, chtiac či nechtiac, postupne odhaľujú aj svoje povahy, sklamania, motivácie a ciele.
Príbehy, hoci aj vymyslené, majú totiž moc vnárať sa do duší, meniť túžby, postoje a snáď aj skutočnosť. Pretože príbehy chcú žiť. Mytológia sa prelína s realitou, história so súčasnosťou. Ku koncu už nikto nie je tým, čím sa zdal na začiatku. A možno o to príbehom šlo.

„Na veciach nezáleží, Alžbeta. Len život je dôležitý.“

Ani neviem, ako som na túto knihu vlastne narazila, ale myslím, že som niekde čítala recenziu a prekvapilo ma, ako je možné, že v Slovarte vyšla kniha a nebolo okolo nej také haló ako okolo iných kníh. Žiadna obrovská mediálna kampaň ani nič podobné. To vzbudilo moju pozornosť. Tak som si ju našla a povedala si, že zneli zaujímavo. A potom som pochopila, že takéto dobré knihy sú si reklamou sami o sebe...

Postavy a prostredie

Musím povedať, že ešte predtým, než som knihu otvorila, som rozmýšľala, prečo je mi to meno také známe. Potom som si spomenula na Vimku a jej príbeh a hneď som vedela „koľká bije“. Hoc som tú knihu čítala veľmi dávno, stále si na ňu spomínam. (Čo mi pripomína, že sa mi ju ešte stále nepodarilo kúpiť.) Takže som sa o to radostnejšie pustila do čítania. A musím povedať, že to bolo skutočne skvelé.

Autorka má veľmi živý štýl... alebo ako to vlastne popísať. Začínala som sa tak rýchlo, že som to ani nepostrehla a odrazu uplynulo sto strán a ja som so zatajeným dychom hľadala ďalšie slová. A pritom tam nešlo o žiadne krvilačné boje, ale umeleckosť celého diela mi vyrazila dych.

Tie metafory a výber slov sa dokonale hodil k atmosfére. Možno to celé pôsobilo rozprávkovo, ale myslím, že sa to celkom hodilo. A ja rozprávky skutočne milujem. Ako som čítala v nejakej recenzii, veľmi mi to pripomína Dobšinského rozprávky. A nielen tým, ako to končilo.

Slovanská mytológia ako celok je veľmi zaujímavá, ale viac sa nám do povedomia dostáva skôr tá grécka alebo severská. Iste, sú super a ja prvá ich budem obdivovať a užívať si jednotlivé časti legiend a starých príbehov (pretože som šialene zamilovaná do všetkého mytologického).

„Povedali ste, že čakáte návštevu,“ nadhodila opatrne. „Myslíte, že príde aj v tomto nečase?“

„Žiadny čas nie je zlý na dobrú návštevu.“

Lenže občas zabúdame, že aj my máme mytológiu a legendy, ktoré „žili“ naši predkovia. Som rada, že na to autorka tak pekne upozornila a zakomponovala túto časť našej minulosti do knihy. Osobne zastávam názor, že slovenská literatúra má čo ponúknuť, len človek musí hľadať. Ja som to niečo našla v tejto knihe.

Celkový príbeh ukrývajúci sa za jednotlivými „rozprávaniami“ sa mi zdal ako neustále sa skladajúca mozaika. Na začiatku som mala isté pochybnosti o týchto „príbehoch v príbehu“, ale nakoniec som videla tú spojitosť. Preto by bolo zbytočné rozoberať ich oddelene, keď majú byť celok.

Je pravda, že niektoré ma bavili viac a iné menej, ale všetky boli neuveriteľne magické. Takže hej, boli to rozprávky, ale so všetkým čo k tomu patrí. Okrem šťastného konca. Ale aj tragédia tu musí byť, no nie? Okrem toho by to bolo divné čítať o príbehoch z minulosti, kde choroby kosili ľudí ako kosa trávu, a očakávala by som dúhy a jednorožce. Nie, to by som vážne „nezožrala“. Ale magické to bolo dosť, to musím povedať.

Všetko bolo dokonale opísané, vyjadrovalo to atmosféru a navyše som nemala problém skutočne veriť, že sa niečo také naozaj stalo. Hoci mi logika hovorí, že je to len dobre vymyslené, ale viera v nadprirodzeno len prikyvuje a nástojí na tom, aby som nepochybovala. Takže prečo sa rozhodnem? Myslím, že odpovedať nemusím.

Nedá mi to však, aby som nenapísala ku knihe ešte niečo... V blogosfére panuje taký na hlavu postavený názor, že blogeri už z princípu skritizujú všetko, čo napísal nejaký Slovák. Pretože im závidíme, že oni vydali knihu a my nie a bla, bla, bla... Ten istý sajrajt, ktorý absolútne nemá nič spoločné s tým, odkiaľ je autor/autorka. Ak sa mi kniha nepáči, tak to poviem, aj keby ju napísala moja mama (čo je síce nereálna sci-fi predstava mojej mamy ako spisovateľky, ale princíp tým vysvetlím).

„Ženy sú zvláštne, keď dokážu pochopiť aj to, čo im nevravíme.“

Takže úplne nezaujato a bez ohľadu na to, kto tú to knihu napísal, prehlasujem, že táto kniha je úplne úžasná. Ak tam boli nejaké chyby, nevšímala som si ich. (A nie, nehľadala som ich a asi som ich ani nenašla.)

Proste krásny, magicky napísaný príbeh plný mytológie a krehkých ľudských osudov a vzťahov. Občas som mala pocit, že mi niečo uniká, ale v dobrom zmysle. A nakoniec, keď sa to všetko skončilo... som mala ojedinelý pocit, že postavy si žili svojim vlastným životom aj po otočení poslednej stránky. Rozsahovo malé dielko s úžasnou myšlienkou a príbehom rozmerov, ktoré mi vyrazili dych. O všetko ľudskom vo svete a o tom, čo je dôležité, keď hrozí, že o to možno prídeme. A hlavne o tom, že niekedy je potrebné, aby sa stalo niečo zlé, aby to mohlo nahradiť niečo omnoho lepšie.

Neuveriteľne dychberúce. (A to hovorím úplne subjektívne a nech si o tom myslí každý, čo chce.)