Je to už priveľa diverzity?

Diverzita je pojem, ktorý sa v súvislosti s literatúrou skloňuje vpravo i vľavo a občas to vyzerá tak, že autori sa predháňajú v tom, kto bude mať diverznejšiu knihu, akoby to bolo to úplne najdôležitejšie a malo to prednosť aj pred dobrým dejom. Čo to ale tá diverzita vlastne je a ako sa do literatúry dostala? Tak nad tým sa zamýšľam už niekoľko mesiacov a neprestávam pri tom krútiť hlavou, keďže dnešní autori sa tvária, akoby diverzitou objavili literárnu Ameriku, a pritom len do literatúry vkladajú to, čo v nej bolo odnepamäti...

Mne sa diverzita podvedome veľmi dlho spájala predovšetkým s biodiverzitou. Čo v princípe znamená, že v istom sledovanom kúsku prírody zisťujeme, koľko rôznych druhov rastlín a živočíchov túto oblasť obýva a teda čím vyšší počet druhov, tým je daná oblasť rôznorodejšia a tým skôr by sa mala chrániť. Ak si spomínam správne, čo sa týka prírody, diverzita ako pojem bola definovaná niekedy v osemdesiatych rokoch a v súčasnosti je, hlavne dôsledkom nielen extrémneho výrubu lesov, asi najdôležitejším faktorom fungovania akejkoľvek prírodnej rezervácie.

Nuž a podobne ako v prírode funguje aj diverzita v spoločnosti a neskôr v literatúre. Pretože ak biodiverzita označuje rôznorodosť rastlinných a živočíšnych druhov v prírode, tak diverzita v spoločnosti označuje počet kultúr, národností, vierovyznaní, ale aj sexuálnych orientácií roztrúsených v nejakej komunite. Pričom jestvuje dosť zaujímavý názor, že len diverzná spoločnosť je skutočne zdravá a tie, bohužiaľ, čoraz viac zanikajú vplyvom globalizácie.

Globalizácia, alebo zovšeobecňovanie, je teda hlavným nepriateľom diverzity, pretože jej vplyvom vzniká uniformovaná spoločnosť, v ktorej sa prihliada predovšetkým na potreby majority a minorita je tá skupina, ktorá sa musí prispôsobiť, čoho vplyvom potom zanikajú nielen jazyky, ale najmä kultúry. Bez ohľadu na to, ako priateľsky voči diverzite sa tá-ktorá krajina tvári, vo výsledku je svet preplnený lídrami a vládami, ktoré nútia svoje krajiny uniformovať sa.

Zoberte si len taký jednoduchý príklad z praxe – nedávno (dobre, nedávno je dosť relatívny pojem) bol na Slovensku prijatý zákon, podľa ktorého sú veľké nákupné centrá a supermarkety zatvorené počas štátnych sviatkov, vďaka čomu majú aj predavačky nárok na strávenie hodnotného času doma so svojou rodinou. Naposledy boli takto predavačka doma napríklad v čase vianočných sviatkov, konkrétne 25. a 26. decembra, čiže v dni štátnych sviatkov, Lenže akokoľvek férové sa to môže zdať, v skutočnosti je to tak trochu naopak. Pretože tieto dva dni sú predovšetkým sviatkami kresťanskými, takže tento zákon uspokojí potreby kresťanskej majority, ale na Slovensku žijú aj ľudia iného vierovyznania.

Teraz si zoberte napríklad komunitu pravoslávnych veriacich. Pravoslávne Vianoce sú neskôr ako tie kresťanské a to hlavne z dôvodu, že títo veriaci nasledujú juliánsky kalendár, ktorý je tak trochu rozdielny. Teda pravoslávni stále oslavujú Vianoce 24. decembra, ale podľa ich kalendára tento deň nastane až 6. januára (je to podobné ako s Októbrovou revolúciou, ktorá sa podľa nášho kalendára odohrala až v novembri), pričom pravoslávni veriaci, pracujúci ako predavači a predavačky v obchodoch, sú v tento deň doma, nakoľko úplne náhodou na 6. januára pripadá ďalší kresťanský sviatok.

Pravoslávne Vianoce pritom pokračujú aj medzi 7. – 9. januárom, čo sú už ale bežné dni. Takže v praxi to znamená, že pravoslávni veriaci, ak chcú osláviť Vianoce doma s rodinou, musia si vybrať v zamestnaní dovolenku a dúfať, že zamestnávatelia budú chápaví a v práci ich uvoľnia. Lenže ak by boli kresťania, voľno cez Vianoce by mali garantované, a tým pádom vlastne trpia snahou vlády globalizovať spoločnosť. Pričom toto je len jeden prípad z mnohých, ale ako ukážka jednoznačne postačí.

Diverzita v literatúre sa prejavuje podobne ako život v akejkoľvek spoločnosti. Sleduje rôzne kultúry alebo vierovyznania, ako sú nútené žiť v tom istom priestore a sledujeme interakcie dvoch minorít alebo majority voči minorite a naopak. Pričom smutnou pravdou je, že vo väčšine prípadov tieto rôzne skupiny nie sú schopné úplne dokonale spolunažívať, čoho výsledkom sú napríklad témy ako vojny indiánov a kolonistov alebo prenasledovanie a upaľovanie čarodejníc.

Z čoho automaticky vyplýva, že diverzita bola v istom meradle v literatúre vždy prítomná, hoci sme si ju možno nikdy až tak neuvedomovali, pretože nám v nej nikto, takpovediac, nemágal nosy. Pričom klasické literárne diela sú postavené na opisovaní spoločností a jej zložiek. Všetky tie romány o šľachte a poddaných, o robotníckej triede, o zemanoch, mešťanoch a dedinčanoch, to je diverzita, ktorou nás kŕmili počas štúdia, hoci sme si to často ani neuvedomovali.

Preto ma zaráža predpoklad niektorých ľudí a hlavne autorov, ktorí sa tvária, akoby práve objavili niečo nové, nevídané, pričom vlastne len spracovávajú témy prítomné v literatúre už snáď od najstarších čias. (Ako príklad môže poslúžiť Epos o Gilgamešovi, pamiatka pochádzajúca spred nášho letopočtu, čo je epická skladba o ľuďoch, bohoch a polobohoch. Ak toto samo osebe nie je diverzné, tak neviem, čo by mohlo byť. A to hovoríme o niečom, čo bolo napísané pred minimálne dvetisícpäťsto rokmi, pravdepodobne aj skôr.)

Diverzita sa teda dostala do literatúry úplne prirodzeným spôsobom, nakoľko autori reflektovali spoločnosť, v ktorej žili a tá teda bola diverzná. V súčasnosti sa však z nejakého dôvodu potreba diverzity v literatúre až extrémne zdôrazňuje, hlavne v literatúre pre mladých (alebo aj young adult, ak chcete byť svetoví), pričom najväčší dôraz sa kladie na dve témy – prvou je farba pleti a s tým spojená národnosť a veľmi okrajovo kultúra (hoci o samotnej kultúre autori týchto kníh píšu naozaj minimálne, čo je škoda), no a tou druhou sexuálna orientácia.

Čo je v poriadku, nakoľko literatúru pre mladých čítajú predovšetkým mladí ľudia, ktorí často trpia hlavne pre to, kým sú a kto ich priťahuje, čiže pre nich je doslova kľúčové dozvedať sa zo stránok kníh o tom, že v tom nie sú sami. Lenže všetkého veľa škodí a bohužiaľ sa stalo, že autori to začali s diverzitou preháňať, hlavne ak hovoríme o diverzite v súvislosti so sexuálnou orientáciou postáv vystupujúcich v týchto knihách.

Skúsim to vysvetliť trochu matematicky a na príklade Spojených štátov amerických, pretože tieto diverzné knihy sa vo väčšine prípadov odohrávajú práve tam (oveľa menej sa ich odohráva v Anglicku, nehovoriac o iných európskych alebo svetových krajinách). Štatistiky sú to síce trochu staršie, niekedy z roku 2015 a 2016, ale stále podávajú pomerne reálny pohľad na to, ako to vyzerá.

V USA žilo v tom čase zhruba 313 miliónov ľudí (presnejšie 313 914 000 a nejaké drobné), pričom len 3,8 % z tohto počtu obyvateľov sa otvorene identifikovalo ako homosexuáli, bisexuáli alebo ako inak sexuálne orientovaní. Predpokladám, že od roku 2015 sa toto percento trochu zvýšilo, plus musíme rátať s tým, že stále žijú ľudia, ktorí sa ku svojej inej sexuálnej orientácii skrátka nechcú alebo nemôžu verejne prihlásiť.

Tak budem veľkorysá a poviem, že hovoríme o skupine tvoriacej 4 % vtedajšej populácie (za čo ma matikári asi zožerú zaživa, ale ja to nejako prežijem) a hoci štatistická pravdepodobnosť nikdy nepatrila k mojej obľúbenej téme a nie vždy som jej úplne rozumela, aj ja si uvedomujem, že ak je niekto homosexuál a vyslovene nevyhľadáva spoločnosť rovnako sexuálne orientovaných ľudí, vychádza mi z toho predpoklad, že ich za svoj život až tak veľa nestretne.

A teraz sa presuňme naspäť do literatúry a predstavme si knihu, v ktorej je hlavný hrdina homosexuál. Dajme tomu, že v knihe vystupuje sto postáv, pričom hlavných a vedľajších je možno šesť a o ostatných sa hovorí štýlom „v mojej triede sedí osemdesiat ľudí a zvyšok tvorí učiteľský zbor“. Čo by bola nesmierne maličká škola niekde na samote u lesa, ale mám rada jednoduché príklady, ktoré sa dobre počítajú. Máme teda sto ľudí a 4 % populácie, ktorá má inú sexuálnu orientáciu. Čiže máme k dispozícii štyroch ľudí, možno viac alebo menej v závislosti od rôznych odchýlok.

Kam touto trápnou matikou ale smerujem? K tomu, že autori to dlhodobo s tou lgbt+ komunitou v knihách zbytočne preháňajú. Pamätáte si staršie knihy rozprávané napríklad homosexuálom, ktorý opisuje svoje školské časy a hovorí o tom, aký si pripadal sám a jediný na škole? To pravdepodobne preto, že aj jediný na celej škole bol.

Súčasný trend je však taký, že máme v jedinej knihe tridsať postáv, pričom tu je takmer povinne homosexuál, bisexuál, asexuál, v poslednom čase aj transgender ľudia (teda tí, ktorí svoje pohlavie vnímajú inak, napríklad keď sa chlapci identifikujú ako dievčatá a opačne, pričom sem patria aj ľudia, ktorí nemajú vyhradené pohlavie, čiže tzv. non-binary alebo pansexuáli; ale pozor nepatria sem ľudia, ktorí podstúpili operáciu na zmenu pohlavia, tí sa potom označujú ako transsexuáli a aj tí sa v týchto knihách často objavujú).

Nakoniec z tohto všetkého vznikne pomerne veľká skupina ľudí, ktorej posolstvo je také, že sa všetci majú navzájom radi a pomáhajú si, pričom sa navzájom chápu hlavne preto, že spolu vyrástli, resp. chodia spolu do školy. Čo je síce krásna predstava a určite by sme všetci boli radi, ak by to tak aj v skutočnosti bolo, ale bohužiaľ to realitu veľmi neodráža. Vďaka tomu pôsobia diverzné knihy tak trochu ako čítanie sci-fi, pričom väčšina čitateľov má tendenciu si z týchto kníh uťahovať a označovať ich za prehnane politicky korektné. Čo diverzite v podstate len škodí.

(Ale je pravda, že sú aj autori, ktorí to vnímajú dosť reálne, zoberte si napríklad knihu Daj mi tvoje meno, kde dvaja muži prežijú letný románik, pričom jeden je z Talianska a druhý z Ameriky, navyše jeden o niekoľko rokov starší, čo je oveľa reálnejší scenár než to, že by v skutočnosti žili v tom istom mestečku a spoločne ako rovesníci drali školské lavice).

Takže tvrdenie, že všetkého veľa škodí, je stále pravdivé. Navyše toto preháňanie zo strany autorov (či už v otázke sexuality alebo národností postáv) má za následok dosť nemilý paradox – že mladí čitatelia, ktorí by sa vďaka týmto diverzným knihám mali priučiť niečo dôležité o znášanlivosti, o súcite a vôbec o schopnosti vcítiť sa do druhých, sa pomaly menia na určitý druh rasistov.

Čím nechcem povedať, že teraz decká čítajúce tieto knihy pobehujú po okolí a napádajú ľudí, ktorí sa im nepáčia, to ani v najmenšom. Mám skôr na mysli rasizmus spojený s knihami. Ako napríklad, keď odmietajú čítať knihy, lebo je tam len jedna, po prípade žiadna, inak orientovaná postava. Keď pranierujú autorku za to, že si dovolila zabiť postavu, ktorá náhodou nebola biela. (Áno, mám na mysli knihu Blood Heir, ktorej vydanie bolo odložené práve preto, že niektorí menej tolerantní čitatelia autorku označili za rasistku.) A keď vo všeobecnosti hovoria, že tá alebo onaká kniha nie je dobrá, pretože hlavná hrdinka je biela.

Možno sa niektorí z vás teraz uškŕňajú a pretáčajú očami v domnienke, že to len zbytočne dramatizujem, ale bohužiaľ je to pravda. Vidím to dennodenne. Či už v recenziách alebo v hodnoteniach kníh. Zoberme si napríklad knihu Seafire od Natalie C. Parker, ktorá je tematicky blízka pirátom, pričom posádku lodi tvoria výlučne len dievčatá a mladé ženy. Viete koľko kritiky a zlých hodnotení čitatelia tejto knihe udelili len preto, že tam na ich vkus bolo až príliš málo lesbičiek? Akoby táto kniha už tak nebola dosť výnimočná tým, že pre zmenu hovorí o veľmi dôležitom ženskom priateľstve, ktoré je silné a založené na vzájomnej úcte a láske a hlavne nie je ničené žiarlivosťou alebo bojom o priazeň tej alebo onej postavy.

Takto na konci tohto článku vlastne ani neviem, či som viac sklamaná alebo smutná z toho, čo sa deje s diverzitou v literatúre. Stojím si za tým, že diverzné knihy sú potrebné, pretože samotná spoločnosť je diverzná. (Tiež je potrebné v súčasnom ovzduší celkovej nenávisti a neznášanlivosti pripomínať súcit a pochopenie.) Problémom však sú novodobí autori a tiež čitatelia ich kníh, ktorí vďaka knihám s prehnanou diverzitou získavajú trochu skreslený pohľad na realitu. Možno preto, že si neuvedomujú, že fikcia je len fikcia, alebo je diverzita vykreslená v knihách taká krásna, že chcú, aby sa stala skutočnosťou.

Pravdou však ostáva, že hystéria šíriaca sa predovšetkým z USA, odkiaľ pochádza väčšina v súčasnosti oslavovaných diverzných autorov, je dosť nákazlivá. O Slovákoch sa hovorí, že sme konzervatívni. Netuším, prečo vznikol tento predpoklad a čo to o nás vypovedá, ale viem, že čo sa týka literatúry, je slovenské publikom oveľa tolerantnejšie a otvorenejšie, že to, čo pre mnohých v zahraničí predstavuje „problém“, je niečo, nad čím väčšina z nás ani len nezodvihne obočie.

Priala by som si, aby bola táto tolerancia niečo, čo bude budovať práve čítanie a to bez ohľadu na to, ako veľmi diverzné jednotlivé knihy budú. Súčasný stav v YA literatúre ma však skôr unavuje. Všetky tie nekonečné hádky kvôli rase, farbe pleti a sexualite ma vyčerpávajú, čo je aj dôvod, prečo sa YA literatúre čoraz častejšie vyhýbam (respektíve sa snažím selektovať tie knihy bez zbytočnej kontroverzie), čo ma niekedy núti báť sa o osud literatúry ako takej. Vždy som si totiž myslela, že čítanie má vo mne predovšetkým vyvolávať nejaké pocity. Ale nikdy by som si nepomyslela, že sa raz vyčerpanie stane jedným z týchto pocitov.

Toto moje nesúrodé zamyslenie je veľmi subjektívne. Hoci samu seba považujem za romantickú dušu, som tiež veľmi logicky uvažujúci človek, čo dosť ovplyvňuje môj názor. Preto sa pýtam vás – aký je váš názor na diverzitu v súčasnej literatúre?