Tentoraz
som sa rozhodla spísať relatívne krátky názor na dve knihy zo žánru magický
realizmus, ktoré sa mi v posledných dňoch dostali do rúk. Pričom obe sú
úplne odlišné, rozprávajú mi iný príbeh, ale majú spoločnú akúsi pridanú
hodnotu. To niečo, čo ich odlišuje od veľmi dobrých kníh a zaraďuje ich to
malej skupiny naozaj výnimočných.
Neil Gaiman – Oceán na
konci ulice
Kľúčové slová:
Dávne priateľstvo. Spomínanie. Temnota v každom z nás.
Knihy
Neila Gaimana sú pre mňa ako pitie červeného vína – nevenujem sa im ani zďaleka
tak často, ako by som chcela, no ich čítanie si vychutnávam vždy až do
posledného slova. Výnimkou nie je ani na pohľad útla kniha Oceán na konci ulice, v ktorej sa hlavný hrdina bez mena
vracia do domova svojho detstva, kde sa prekvapivo rozhodne vrátiť na záhadami
obrastenú farmu. Tu spomína na čas, ktorý strávil s obyvateľmi tohto
miesta, okrem toho však aj objavuje dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že na
to miesto a ľudí v ňom žijúcich prakticky zabudol.
Boj
dobra so zlom je literárny námet starý hádam ako sama literatúra, čiže ma jeho
prítomnosť v tejto knihe neprekvapila. Dej je rozvážnym rozprávaním
príbehu, ktorý mi dokázal, že všetko je možné. Dokonca aj to, že v malej mláke
záhradného jazierka sa môže ukrývať oceán. Nádherne magický príbeh o sile priateľstva
a hlavne o odvahe a odhodlaní, o tom, že každý vidí svet inak a len
málokto je pri tom pohľade skutočne úprimný. Je tiež o túžbach a o ich
plnení, no nesie v sebe zároveň aj ponaučenie, že nie vždy je správne a prospešné,
aby sme dostali to, po čom túžime. V neposlednom rade je ale aj o našich
činoch a ich následkoch, o schopnosti obetovať sa pre ostatných a o tom,
že keď dostaneme druhú šancu, mali by sme ju chytiť za pačesy a už nikdy ju
nepustiť.
Táto
kniha si ma dokonale získala a nepustila ma až do úplného konca, pričom vo
mne stále pretrvávajú všetky tie krásne pocity a v mysli mi víria
všetky tie úvahy. Je to jedna z tých kníh, ku ktorým sa chcem pravidelne
vracať, zvedavá, čo v nej objavím pri opätovnom čítaní. (Tiež ma veľmi
potešil fakt, že hlavný hrdina, očividne obyčajný človek, dokázal po celý čas udržiavať
moju pozornosť a nemala som pocit, že každý okolo neho je zaujímavejší než
on sám. A pritom bol väčšinu knihy tento hlavný hrdina malý chlapec a nemal
ani meno.)
Pasi Ilmari
Jääskeläinen – Magický průvodce městem pod pahorkem
Kľúčové slová:
Psychologické hry. Tajomné tunely. Strácanie dáždnikov.
S touto
knihou ma viaže zaujímavé niekoľkomesačné puto. Vždy som vedela, že táto kniha
sa mi bude páčiť, ale kým som o tom presvedčila aj svoju pozornosť, bol to
boj. Pretože príbeh Olliho, obyčajného muža v strednom veku, člena
cirkevnej rady a šéfredaktora vo vydavateľstve, ktorý je výnimočný asi len
schopnosťou stratiť alebo niekde zabudnúť dáždnik, bol od prvej strany tak
trochu zvláštny. Rozprávaný bol ako niečo medzi denníkom a snom, pričom
bolo hlavne na začiatku náročné určiť, čo je skutočnosť a čo len
predstava.
Keď
som si však konečne zvykla na spôsob vyrozprávania tohto príbehu, kniha ma polapila
do svojich osídiel a odmietala pustiť. Aj táto kniha má mnoho vrstiev,
možno aj preto, že ju tvorí niekoľko žánrov. Nejde len o magický realizmus,
ide tiež o psychologický triler (veľmi vydarený), pričom občas som mala
pocit, akoby som čítala detektívku, len som niekedy netušila, kto je páchateľ a čoho
presne sa dopustil. Len som vedela, že sa niečo stalo. Cez šialené sny, staré spomienky
i podivné udalosti v čase rozprávania som spoznávala postavy a všetky
ma fascinovali. Boli zložité, realistické a každá z nich ma zaujala z iného
dôvodu. Príbeh bol navrstvený rovnako, zakaždým ma prekvapila nejaká ďalšia
zápletka, ďalšia myšlienka a ďalšia udalosť. Neustále som o niečom premýšľala
a všetko naplno prežívala.
Čítanie
tejto knihy mi toho toľko dalo a ja ani neviem ako všetky tieto pocity
vyjadriť. Viem len, že to bolo naozaj rozporuplné a nádherné čítanie,
ktoré vo mne ešte veľmi dlho bude doznievať – nielen vďaka postavám, ale aj pre
myšlienky, ktoré som v texte našla. (Samozrejme je tu aj zaujímavý prvok
dvoch rozdielnych koncov. Stále tvrdím, že ten, ktorý som v knihe mala ja,
sa mi pozdával o čosi viac, ale bavilo ma, že oba boli vo svojej podstate logické
a nemala som problém uveriť, že by to tak naozaj mohlo dopadnúť. Čo je v takto
prudko fantazijnej knihe prekvapivé, no o to vítanejšie.)
Čítali ste niektorú z týchto
dvoch kníh?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára