Podivuhodné pobrežie | Samota

Autor: Andrew Michael Hurley
Názov: Samota (orig. The Loney)
Špecifikácia: gotická fikcia o tajomnom mieste zvanom Samota a viere
Slovenské alebo české vydanie: Argo, 2018 (ČR)
Hodnotenie na GR: 3.27

 

„Peklo bylo místo, kde vládla dětská logika. Škodolibost navěky.“

 

Samota je pochmúrne miesto, kde žijú nedôverčiví ľudia a živly tu rady predvádzajú svoju silu. Je to tajomné miesto, kde vládnu rôzne povery. Napriek tomu je to svojho druhu zasľúbená zem pre skupinku silno veriacich ľudí. Tí sa tu v spoločnosti kňaza vyberali každý rok na výlet – dúfajúc, že vyprosia zázrak. Dlho sa tu však neukázali. Až sa jeden rok, úplne nečakane, vrátili. No Samota je ešte tajomnejšia ako predtým...

Anglický spisovateľ Andrew Michael Hurley si potrpí na atmosféru. Teda aj v prípade svojej prvotiny strávil veľa času jej vytváraním. Až do takej miery, že to občas vyzeralo, akoby sa dej nikam nepohýnal. Napriek tomu tu však príbeh prítomný je, hoci ukrytý za mnohými odbočkami, pričom niektoré z nich pôsobili trochu zbytočne.

Dej začína trochu zhurta a podobne ako v Hladovom láne – smrťou. Tentoraz objavením mŕtvoly na Studenom vrchu, kde rozprávač spolu s rodinou kedysi dávno chodieval. Studený vrch sa nachádza kdesi na konci sveta a je to miesto úplne iné a zároveň úplne rovnaké ako všetky podobne od civilizácie odtrhnuté kusy zeme. Ľudia tu žijú svojim tempom, sú poverčiví, viac-menej súdržní a veria svojim poverám. Tie sa zväčša viažu k povesti o tomto mieste, ktoré z neho robia svojho druhu pútnické miesto.

Malá skupinka silne veriacich odkiaľsi z Londýna totiž verí, že ak prejavia dostatok viery a odhodlania, dokážu vyliečiť rozprávačovho brata. Dej z veľkej časti opisuje ich snahu, ich v mnohých prípadoch až náboženský fanatizmus a oddanosť. Najdôležitejšie pre pochopenie knihy je však samotnú úvod – objavenie tela na Studenom vrchu.

„Mlha, jež se snesla zničehonic, zahřímaní bouřky nad mořem, vítr prohánějící se po pláži s kořistí s podobě kostí a odpadků, to vše stačilo k tomu, aby se člověka zmocnil pocit, že se něco stane. Ale co přesně, to jsem netušil. Často jsem si říkal, že tam je příliš mnoho času. Že to místo je časem nemocné. Že ho čas straší. Že tam čas neodtéká tak, jak by měl. Nemá kam jít a chybí tam pokrok, který by ho popohnal. Stojí jako černá voda na mokřadech a stejným způsobem tam tlí.“

Rozprávač už vtedy čitateľa upozorňuje, že musí udalosti rozpovedať tak, aby si ostatní mysleli presne to, čo chce on. Takže je vlastne jasné, že bude všetkých čo najviac zavádzať. Je však náročné určiť v čom presne. V rozprávaní sa prelína niekoľko časových línií, väčšinou však prítomnosť s minulosťou. Čitateľ musí dávať neustále pozor, aby dokázal udalosti zaradiť k tomu správnemu obdobiu.

Tiež je tu mnoho odbočiek a niektoré scény na prvý pohľad pôsobia, akoby boli úplne vytrhnuté z kontextu. Nehovoriac o tom, že pozorné oko si všimne detaily, ktoré rozprávač úmyselne zamlčiava alebo ich len nekomentuje. Všetko je to navyše podriadené silne vytvorenej atmosfére. Tú podporuje upršané počasie, havrany, celková pochmúrnosť, ale aj podivné správanie miestnych a bezútešnosť.

O slovo sa tiež hlási kríza viery a očakávanie premiešané so sklamaním. To všetko z knihy robí vskutku nejednoduché čítanie. Zároveň však ide o pomerne vydarený gotický román, v ktorom postavy celý čas k niečomu smerujú. Samotný záver je v podstate najakčnejšou časťou knihy. Zároveň však príliš veľa neprezrádza. Pretože tieto udalosti si do súvislostí musí dať sám čitateľ.

Samota je gotický román s hutnou atmosférou. Opisuje zážitok na hranici halucinogénneho sna a náboženského zázraku. Rozprávač čitateľa často zavádza a odpútava jeho pozornosť. Niektoré veci zámerne zamlčiava, iné len prehliada. To všetko v mene toho, aby o opisovaných udalostiach vytvoril istý obraz. Tí trpezlivejší však budú odmenení podnetným rozprávaním s trochu nejednoznačným koncom. Pretože autor očakáva, že čitateľ sa na základe prečítaného sám rozhodne, čo sa vlastne stalo.

 

oficiálna anotácia:

Samota je zlověstná a nebezpečná: místo na pobřeží Irského moře, které nese pečeť dávných dob a během staletí si vyžádalo desítky, ba stovky životů – zvířat i lidí. Písčiny na pobřeží jsou zrádné, příliv nenadálý, počasí věčně nevlídné. Právě do těchto končin v severní části hrabství Lancanshire přijíždí na jedny Velikonoce někdy v sedmdesátých letech minulého století vypravěč, jeho mentálně postižený bratr Hanny a skupinka věřících z jedné katolické farnosti na předměstí Londýna.

Do kraje, z něhož pochází vypravěčova matka, jezdila skupinka pravidelně již s minulým knězem; po jeho smrti se sem vydávají znovu s knězem novým, a to v naději, že návštěva věkovité kaple v nehostinném kraji napomůže zázraku a Hanny se uzdraví. Poutníci však v kraji rozhodně nejsou vítáni – jsou svědky událostí, jejichž význam se jim ozřejmí až mnohem později.