Ticho pred búrkou | Smrt před branami

Autor: Sabaa Tahir

Názov: Smrt před branami (angl. A Reaper at the Gates)

Séria: Jiskra v popelu (angl. An Ember in the Ashes)

Diel: tretí

Špecifikácia: YA fantasy zo sveta inšpirovaného Rímskym impériom a orientálnou mytológiou

Slovenské alebo české vydanie: Host, 2019 (ČR)

Hodnotenie na GR: 4.23

„Je zvláštní, že ticho může mluvit zrovna tak hlasitě jako křik.“

Túto sériu som si pomerne rýchlo obľúbila, nakoľko ma očaril svet, ktorý autorka vytvorila. Rímske impérium a orientálna mytológia pritom nie sú kombináciou, ktorá by mi predtým dávala zmysel, no predsa sa stalo, že fungujú v jedinej sérii a celkom obstojne ma bavia. Rovnakou mierou ma však bavili aj postavy, ktoré sa tu objavili. Laia, Elias a aj Helena prešli pomerne dlhú cestu a ešte dlhšia na nich čaká. Príbeh som sledovala prevažne z ich pohľadov, pričom sa väčšinou striedali po každej kapitole.

Z toho, čo prežívali, sa stále ukazovalo, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažili, stále ťahali za kratší koniec a všetko sa im rozpadalo pod rukami. Museli toho veľa obetovať, no napriek tomu to v žiadnej vypätej situácii vlastne nestačilo. Každý ich problém skončil potenciálnou katastrofou alebo niečím, čo sa tomu dosť pobodalo. Na základe tohto mi z toho teda vyplýva, že kniha mala byť napínavá, mala mi spôsobiť niekoľko infarktov, mala ma rozplakať, rozzúriť a úplne zničiť. Ale žiadaná reakcia sa nejako nedostavila a to z jediného dôvodu – táto kniha bola prázdna a istým spôsobom zbytočná.

Kedysi dávno, keď som túto sériu začala čítať, som sa čudovala, prečo sa autorka rozhodla napísať štyri knihy a nie tri. Pretože hoci tam bolo veľa zápletiek, všetky sa mi nakoniec zhlukli do jednej alebo dvoch hlavných, ktoré by sa krásne dali postupne vyriešiť aj v troch knihách. Ale povedala som si, že autorke dám šancu obhájiť vlastné rozhodnutie. Táto kniha je však dôkazom, že som sa možno obávala oprávnene.

Ako som už spomínala, v deji sa neustále niečo dialo. Občas som mala pocit, že ide o vytrvalostný beh cez prekážky, pričom postavy čoraz časnejšie zakopávali, až nakoniec ostali ležať v prachu a čakali na smrť. Lenže po niekoľkých kapitolách sa vlastne začal opakovať ten istý scenár – Laia mala niečo zistiť, niekto ju predbehol a zabránil jej v tom, aby sa niečo dozvedela. Helena sa zo všetkých síl snažila prekabátiť veliteľku, no nedarlo sa jej, pretože tá žena je vždy o krok pred ňou. Elias zase chcel pomáhať svojim priateľom, no bol rozorvaný medzi starou lojalitou a novými povinnosťami.

„Proklínám tenhle svět za to, co se v něm děje matkám, i za to, co se v něm děje dcerám. Za to, že nás posiluje skrze ztrátu a bolest a znovu a znovu nám trhá srdce z hrudi. Za to, co nás nutí podstoupit.“

Vďaka tomu sa dej absolútne nikam neposúval, čo bolo paradoxné vzhľadom k tomu, koľko sa tam toho dialo. Pretože sa v deji objavilo len naozaj málo opisných alebo vysvetľovacích scén. A to je ten problém. Motivácia hlavných hrdinov je viac-menej jasná. Motivácia záporných postáv... nie až tak veľmi. Pričom ostáva otázne, či sú to vlastne záporné postavy, alebo len nepochopení nešťastníci. Všetci pritom vieme, aké dôležité je dbať na prezrádzanie motivácie hlavne pri záporných postavách. Veď kto už by sa len obával niekoho, kto je zlý len preto, že niekto zlý skrátka byť musí.

Očakávala som teda, že keďže prvé dve knihy boli zamerané predovšetkým na trojicu kladných hrdinov, rozhodne sa autorka odhaliť niečo o svojich záporných postavách v knihe číslo tri. Nestalo sa tak. A výhovorka, že veliteľka robí všetko kvôli získaniu moci a jej druhý pseudopriateľ kvôli pomste, sa mi zdá veľmi krátkozraká a hlavne lenivá. Autorka s takým rozprávačským talentom by mala byť schopná nielen vytvoriť kvázi zložitú postavu, ale naplno rozviť jej charakter, hoci ju považuje za vedľajšiu.

A práve kvôli tomuto dej napriek všetkej akcii stagnoval. V príbehu sa nestalo nič, čo by vysvetľovalo konanie ostatných postáv. Charaktery tých hlavných sa už veľmi nevyvíjali, nakoľko sa len utvrdzovali vo svojich predurčených úlohách. Väčšinu knihy vlastne len stáli na mieste a hrali sa v blate, pričom niečo zaujímavejšie sa stalo až v závere knihy. Táto kniha teda až žalostne trpí syndrómom druhého dielu (aj keď ide o tretie pokračovanie) a tak trochu poukazuje na fakt, že autorka sa ako plánovačka vlastného príbehu veľmi neosvedčila.

Smrt před branami je kniha, ktorá napriek veľkému potenciálu nedokázala naplniť moje očakávania. V knihe bol dostatok akčných a emotívnych scén, no dej pôsobil nudne. Všetky scény sa totiž ponášali na tú predchádzajúcu a dokonca mali aj rovnaký výsledok. Vďaka tomu postavy vlastne stáli na mieste. Problémom postáv je aj to, že autorka neprezradila ich motiváciu, čo je kľúčové najmä pri tých záporných. Kniha sa tak stala prázdnou výplňou, ktorá má nalákať na štvrtý a zároveň záverečný diel. Obávam sa však, že autorka si svojou snahou ostať tajomná tak trochu pod sebou podpílila konár – v súčasnosti jej v deji ostalo príliš veľa otvorených línií, ktoré ak chce obstojne uzavrieť, bude sa musieť naozaj snažiť.

oficiálna anotácia:

Válka v Impériu i za jeho hranicemi se blíží.

Helena Aquilla, císařův Krkavec, čelí útokům ze všech stran. Císař Markus, pronásledovaný minulostí, ztrácí příčetnost a nemilosrdná velitelka vojenské akademie využívá jeho šílenství, aby posílila vlastní moc. Helena se snaží najít způsob, jak zastavit blížící se temnotu. V sázce se totiž ocitá nejen život její sestry, ale i všech obyvatel Impéria.

Laia z lidu Učenců ví, že osud světa nezávisí na pletichách válečnického dvora, ale na tom, zda se podaří zastavit Temnonoše. Ve snaze ho svrhnout naráží na nečekané hrozby ze strany těch, na jejichž pomoc spoléhala.

Elias Veturius se na území mezi životem a smrtí vzdal svobody, aby mohl sloužit jako Strážce duší. Tím se však zaslíbil pradávné moci, která se nezastaví před ničím, jen aby si zajistila Eliasovu oddanost — dokonce i za cenu ztráty jeho lidství.