Kto je Kráska a kto Zviera | Of Beast and Beauty

Autor: Stacey Jay

Názov: Of Beast and Beauty
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je
Hodnotenie na GR: 3.91

Na začiatku bola temnota a v tej temnote bolo dievča a to dievča malo tajomstvo...
Slepá princezná Isra je vychovávaná v kupolovitom meste Yuan, aby sa z nej raz stala ľudská obeta, ktorej smrť zaistí život v meste. V púšti ďaleko sa Yuanom Gem, zmutované zviera, bojuje, aby ochránil svoj ľud pred vyhladovaním. Ani jeden z nich netuší, že spoločne by mohli vrátiť rovnováhu obom svetom.
Isra chce pomôcť Zatrateným ľuďom v meste, obyvateľom z druhej triedy, bez ohľadu na ich mutácie. Ale potom získa pomoc od väzňa, Gema, ktorý bol chytený pri tom, ako sa snaží ukradnúť čarovné ruže z mesta Yuan. Dokonca jej na ňom začne záležať a vďaka tomu začne pochybovať o všetko, čomu mala doteraz veriť.
Postupom času sa tajnosti vyjasňujú a takisto aj Isrin zrak, ktorý stratila v detstve. Isra si bude musieť vybrať medzi povinnosťou voči svojim ľuďom a zvieraťom, do ktorého sa zamilovala.

“Beauty is whenever you find it, and Beast is there when you need to defend it.”

Pri prerozprávaných rozprávkach má človek takmer okamžitú záruku čo sa týka vyvrcholenia celého príbehu. Dobro porazí zlo a všetci „žili šťastne až kým nepomreli“. Ale ani cesta k tomuto zdanlivo dokonalému koncu nemusí byť práve najľahšia a aj táto kniha je toho dôkazom.

Začala možno tak tradične rozprávaním o tom, ako sa to všetko začalo a jediné, čo k tomu chýbalo, bolo „kde bolo tam bolo“ (v tomto prípade teda skôr „once upon a time“) a pár viet k vyvrcholeniu celej rozprávky. Ale omyl! V tomto príbehu sa ukázalo byť omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá.

Celý svet je fascinujúci, hlavne jeho rozdelenie a zákonitosti. Prekvapilo ma, ako veľmi sa niektoré veci dajú aplikovať aj na súčasnosť. Tým sa to všetko stalo iba viac príťažlivé. Ale aj napriek skvelému nápadu a iskre, ktorú autorka vložila do knihy som mala tak trošku problém skutočne sa ponoriť do jej sveta. Možno za to mohla aj mierna umrnčanosť hlavnej hrdinky alebo len trochu pomalší začiatok. Nakoniec sa to predsa len zmenilo a za to som vďačná.

Takisto som rada za vývoj charakterov. Kto by nechcel čítať o princeznách a kráľovstvách, ale taj tie musia mať nejakú osobnosť. Isra ako slepá dievčina síce nejakú mala, ale bola taká ovplyvniteľná ostatnými, až to miestami liezlo na nervy. Oni povedali toto, oni prikázali tamto a ja som taká hlúpa, že som počúvala.

Vážne by som nečakala, že kráľovná sa pýta na názor ostatných a proste si so sebou nechá robiť čo chce, ale asi za to môže moja skreslená predstava. Alebo fakt, že ani ako panovníčka nemá vo vlastnej krajine žiadne slovo. Postupne sa to snažila zmeniť, ale nie nejako úspešne. Ale body sa rátajú aj za snahu.

Na druhej strane, taký Gem bol od prvého slova jasný. Nasrdený chlap, ktorý vrčí na celý svet a nenávisťou, ba až nevraživosťou, sa bráni voči všetkému a všetkým. Hlavne tomu novému.

Nečudujem sa mu, že mal veľmi nekalé úmysly. Veď kto by o svojom väzniteľovi premýšľal ako o najlepšom priateľovi. Keby to tak bolo, asi by som začala spochybňovať jeho mentálne zdravie. Takže jeho postoje dávali zmysel a hoci vyzeral ako monštrum, opäť raz dokázal, že o ľudskosti nerozhoduje výzor, ale konanie.

Vedľajšie postavy sa však tiež nedali zahanbiť a občas som mala pocit, že mali väčšie slovo ako tie hlavné, ale malo to svoj účel. Bolo ťažké nenávidieť niekoho za to, že sa snažil len získať lepšiu budúcnosť pre niekoho, koho miluje. Nedalo sa to ospravedlniť, ale pochopiť áno. Ale nebola som až natoľko ohľaduplná, aby som ich netúžila umlátiť niečím veľmi ťažkým a vražedným. Zaslúžili by si to.

“To be cold and incapable of pity is one thing; to have compassion and use it only when it's convenient is nothing less than evil.”

Aspoň, že tú dvojtvárnu „vrchnosť“ doplňovala veľmi obyčajná nemá slúžka Needle. Napriek tomu, že nemohla rozprávať, bola úžasná. Skôr kamarátka než komorná a viac odvážna než skutočne ustrašená. Verte mi, nikdy nepodceňujte žiadnu slúžku, aj keby bola nemá. Ona totiž dokáže zariadiť takmer čokoľvek. Dokonca aj vaše „zmiznutie“. A nikto o tom nebude vedieť.

Všetko to bolo pretkané starým námetom o tom, kto je zviera a kto nie je. A teraz naozaj nemám na mysli bežného chlpáča, ale skôr ľudské zvery, ktoré ničia všetko, na čo prídu len preto, aby z toho mali úžitok. Vlastne aj preto tak veľmi milujem rozprávku Kráska a Zviera. Pretože tam nikdy nesmieme pozerať na to, ako človek, vyzerá a už vôbec ho nemôžeme podľa toho súdiť. V tejto knihe to asi platí dvojnásobne.

Jednotlivé zápletky do seba veľmi dobre zapadali a nadväzovali jedna na druhú, príbeh sa netočil len okolo jednej maličkosti, ktorá bola umelo natiahnutá na tristo strán. Oceňujem, že sa tam stále niečo dialo, či už po dynamickej alebo tej opisnej stránke. Emócie sú tiež hojne zastúpené, ale skutočného dojáka som sa nedočkala, čo je škoda.

Autorka zvolila ľahký rozprávkový štýl, takže v podstate vylúčila nejaké zložitosti. Je to škoda, skutočne by to tu perfektne vyniklo, ale na druhej strane fakt nebudem plakať kvôli niečomu, čo tam nakoniec až tak nechýbalo. Tá štipka skutočnej akcie postačila. A takisto zaujímavé poňatie celého sveta.

Ruža bola pre pôvodnú rozprávku veľmi dôležitá. Či už v klasickej verzii alebo tej viac vizuálne dokonalej z dielne Disneyho. Tu predstavovali tie nevinné kvetinky diablovu záhradku. A to viac doslovne než by som si myslela. Ako nechápte ma zle, je fajn mať rôznych nepriateľov, ale aby diabolské ruže vysávali krv z nič netušiacich žien kráľovského rodu... No, nič proti gustu, ale krvák si môžeme dopriať aj inak. Ale možno tá inakosť ma držala a proste nepustila.

Hodnotiť nakoniec príbeh bolo vcelku jednoduché. Napriek tomu, že sa trochu pomalšie rozbiehal a dalo mi zabrať vydržať pri rozhodnutiu, že vždy dočítam to, čo začnem... no, aj tak bola skvelá.

Ponúkala nový pohľad na starú tému a hoci sa odohrávala v inom svete s vlastnými pravidlami, stále bola verná klasickému konceptu Krásky a Zvieraťa. Pri čítaní takéhoto druhu retellingov si viem skutočne oddýchnuť a vychutnať si každé jedno slovo. A to je niekedy dôležitejšie než dychtiť po dokonalosti, ktorá sa vlastne iba preceňuje.