Odísť alebo ostať; bojovať alebo sa vzdať | I Was Here

Autor: Gayle Forman 
Názov: I was here 
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je 
Hodnotenie na GR: 3.85

Cody a Meg boli nerozlučné.
Dva hrášky v jednom struku.
Až pokým... už viac neboli. 
Cody je, pochopiteľne, šokovaná a zničená, keď jej najlepšia priateľka Meg v motelovej izbe vypije fľašu priemyselného čistiaceho prostriedku. Spolu s Meg zdieľali všetko – tak prečo nevidela žiadny náznak? Ale keď Cody cestuje na Meginu vysokú, aby jej na internáte pobalila všetky veci, ktoré tam po nej ostali, odhalí, že je toho viac, čo jej Meg nikdy nepovedala. O jej starých spolubývajúcich, taký ten druh ľudí, ktorých by Cody nikdy nestretla vo svojom rodnom meste na konci sveta vo Washingtone. O Benovi McAllisterovi, chalanovi s gitarou a ironickým úsmevom, ktorý Meg zlomil srdce. O zakódovanom počítačovom súbore, ktorý Cody nedokáže otvoriť – a potom sa jej to podarí a odrazu sa všetko, čo si dovtedy Cody myslela, že vie o smrti svojej najlepšej priateľky, zmení na jeden veľký otáznik.

“Sometimes we meet people and are so symbiotic with them, it’s as if we are one person, with one mind, one destiny”

V živote asi každý z nás povedal, že by si najradšej uviazal „mašľu a zavesil sa na luster“. Väčšina z náš to však nemyslí vážne, no vždy sa nájde pár jedincov, ktorí to nakoniec urobia. Tento príbeh je aj o nich a je pravda, že takáto téma je veľmi citlivá a náročná na spracovanie. Stačí jediný krok vedľa a vyznie to naozaj hrozne. A navyše, spracovať taký objem emócií je v niektorých momentoch takmer nemožné.

Dúfala som, že autorke sa to podarí, ale nakoniec som bola len sklamaná a všetko to začalo už na začiatku. Neberte ma zle, ja sa vážne nepovažujem za takého veľkého masochistu, ale od podobnej knihy niečo očakávam.

Príbeh vnímame očami Cody, najlepšej priateľky Meg. Čakala by som, že to bude viac prežívať. Chápete, bude plakať a cítiť sa zranená alebo sa vôbec nejako cítiť, že sa jej najlepšia priateľka rozhodla zabiť a bola pri tom úspešná. Ale ona je úplne dutá, nič neprežíva a opisuje to ako novinár popisuje smrteľnú nehodu. Zhrnie fakty a vyhodnotenie nechá na vás.

Navyše ako charakter bola vážne plytká. Nevýrazná, bez vlastného názoru a nepriebojná. Neoslovila ma a bolo veľmi ťažké súciť s ňou alebo s niekým iným skutočne súcitiť. Ale povedala som si, že sa to možno zmení, len si musím zvyknúť na spôsob, akým všetko (ne)prežíva.

Trošku sa to teda zlepšilo v čase, keď išla baliť pozostalosť svojej najlepšej priateľky. Zdalo sa mi to zvláštne, ale príbeh v tomto bode som si tak trochu užívala. Cody mierne ožila a tým pádom celá atmosféra dostala nový podtón. Ale ani to skutočne nestačilo, pretože autorka tam trochu násilne pretlačila aj ľúbostnú líniu. 

Asi sa to dalo čakať, ale pôsobí to umelo a tých niečo cez dvesto strán je veľmi málo na to, aby sa tam kvalitne dali sledovať nielen zmeny v psychike zradenej priateľky, ale aj dievčiny, ktorá prechádza z nenávisti k láske. V rozpore s týmto tvrdením však musím priznať, že som skutočne emocionálne prežívala príbeh až do tohto bodu. Cody sa zo zombie bez citov zmenila na zombie s deštruktívnymi myšlienkami, ktoré boli ako z učebnice psychológie.

“She’ll always carry that scar.”
“She will, only if you do.”

Spracovanie samo o sebe teda miestami krívalo, ale nejako sa dalo prežiť. Keď niektoré maličkosti začali dávať skutočný zmysel, posunulo ma to vpred. Samovražda je vnímaná každým človekom inak a som rada, že tu je rozobratá z viacerých hľadísk. Z roviny cirkvi a náboženstva, filozofie i vlastnej skúsenosti.

Cody nakoniec začína zisťovať, že každý má občas samovražedné sklony. Ale tajomstvo tkvie v tom, aby sa nepoddala ani vtedy, keď ju niekto na to nahovára. Vlastne nie ani to, ale miesto toho, aby vás podporil a snažil sa vás odhovoriť vám ešte pomáha zistiť najefektívnejší spôsob smrti a podporuje vás v sebadeštrukcii. Takí ľudia... netuším, kam ich zaradiť a netušila to pravdepodobne ani autorka.

Tým pádom to dopadlo tak, že Cody poslala na cestu cez polovicu štátov len preto, aby sa stretla s chlapom, ktorého vlastne nedokáže nenávidieť. Ono asi nájsť nejakého obetného baránka, ktorý by bol zodpovedný za to, čo sa stalo, je skutočne prospešné. Ale až taká zúfal potreba... Dobre, nebudem kritizovať jednotlivé charaktery. Myslím, že to som už dostatočne urobila.

Čo ma však dostalo najviac, bolo celé rozuzlenie. Cody sa dozvedela pravdu, alebo relatívne niečo, čo sa dalo považovať za fakt. A len tak, lusknutím prstov, sa všetko obrátilo na dobré. V živote to tak proste nefunguje a hlavne preto som mala také veľké problémy skutočne sa ponoriť do príbehu. Pretože nebol... skutočný. Bol až príliš neuveriteľný vzhľadom na tému, ktorej sa venoval.

Od knihy som očakávala omnoho viac. Hlavne po tom, čo som sa dozvedela, že Meg bola inšpirovaná skutočnou osobou a informácie o nej i o samovraždách mala autorka z „prvej ruky“.

Ale napriek dobrému úmyslu odhaliť nám ubolenú dušu sme dostali skôr zmätené myšlienkové pochody dievčaťa, ktoré asi nemá žiadne city. Alebo ich len nedostatočne prežíva. Ono napísať do obsahu, že ide príbeh o sebapoznaní a odpustení, sebapoškodzovaní je síce pekné a možno pre niekoho príťažlivé, ale skutočne to tam dostať je už niečo celkom iné.

Ak by chcela autorka ísť skutočne do hĺbky a citlivo predstaviť tému, postavy i prostredie, musela by sa tomu venovať dlhšie. Sú príbehy, ktoré sa nedajú odbiť mizerným popisom, divným koncom a emocionálnou hluchotou a to všetko je ešte vopchané na príliš málo stranách. Chce to svoj čas, rozsah a hlavne pochopenie a to je niečo, čo autorka nemala, keď príbeh písala. Nie je najhorší, ale až príliš ma sklamal. Aj napriek krásnym myšlienkam, ktoré tam boli násilne vopchané.