Šéf + jeho sekretárka = problémy | Hero

Autor: Samantha Young 
Názov: Hero 
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je 
Hodnotenie na GR: 4.17

Pre Alexu Hollandovú bol jej otec hrdinom – až kým šokujúce odhalenie neukázalo, že ona a jej matka neboli jeho jediná rodina. Odvtedy Alexa tvrdo pracovala, aby otočila svoj život iným smerom a vytvorila si vlastnú identitu mimo tých hrozných tajomstiev. Ale keď stretne muža, ktorý je rovnako zničený chybami jej otca, musím mu pomôcť.
Caine Carraway nechce mať nič spoločné s Alexinými pokusmi o spasenie, ale nie je ľahké odstrčiť ju. Rozhodnutý donútiť ju, aby ho začala nenávidieť, ju zatlačí až za hranice jej trpezlivosti a čaká, kým utečie. Ale jeho činy ich len spoja a, napriek odlišnostiam, medzi nimi vzbĺkne intenzívna a výbušná aféra.
Len Caine vie, že nikdy nemôže byť tým princom na bielom koni, po ktorom Alexa celý život túžila. A keď visia nad priepasťou nebezpečenstva, zistí, že by urobil čokoľvek, aby ich oboch ochránil pred bolesťou...

“Right now I’m not your PA. You can even pretend I’m human.”

Knihy od tejto autorky mám veľmi rada a keď som sa dozvedela o tejto, vedela som, že si ju proste musím prečítať. Vyzerala zaujímavo a navyše v poslednom čase stále častejšie čítam práve tento žáner. Takže nakoniec nejakým zázrakom skončila u mňa v kindli a pustiť sa do nej bolo až príliš jednoduché. Len keby moje očakávanie neboli také vysoké. Možno by som si čítanie viac užila...

Postavy a prostredie

Myslím, že mi hneď po prečítaní obsahu bolo jasné, čo mám očakávať. Svet obchodu, intríg a neviazaného nočného života. To som vlastne aj dostala, ale okrem toho aj niečo iné. Teda, aspoň myslím, hoci netuším, či to bolo práve v takej podobe, ako som si myslela. Ale keď už prostredie bolo dokonale univerzálne a veľmi zodpovedajúcej téme, aspoň postavy to nejako vyrovnávali.

Ak by nebolo Lexie a jej minulosti, asi by som túto knihu nečítala a s nálepkou KLIŠÉ by som ju hodila niekam na kopu (v mojom prípade by som ju skôr zmazala z kindla). Ona pracuje ako asistentka fotografa a stretne Caina, ktorého pozná, hoci ho nikdy predtým nestretla. Pretože jej otec zničil aj jeho.

Ak ste čakali vrúcnu lásku, tak na to rýchlo zabudnite a choďte sa prebudiť z toho rozprávkového sna. Caine je totiž chlap a ako taký je tak trošku zadubený a odmieta si priznať, že má city ako každý iný človek. Takže je, samozrejme, normálne, aby ju nenávidel za činy jej otca. Tadá, to ste už niekde videli, však? Nuž, nesklamem vás, je to asi v tretine príbehov z podobného prostredia a s podobným pozadím. A viete, čo ste tiež zaručene niekde videli? Hej, ona sa stane jeho sekretárkou.

“I’m taking care of you because it’s the right thing to do.”

“Wow, that makes me feel so special.”

“The smart-ass is back.”

Vedela som, že vzťahy na pracovisku nie sú dobrý nápad, ale títo dvaja to prenášajú na kompletne novú úroveň. V tomto bode aspoň začala byť hlavná hrdina poriadne zaujímavá, rozhodne to nie je žiadna sliepka (vďakabohu za to) a nedá sa len tak zastrašiť. Do popredia sa naplno predral autorkin talent na písanie vtipných i emocionálne vypätých situácií. Škoda, že to nepomohlo tomu deju vybudovať si trochu záhadnosti, ale čo by sme čakali do trošku béčkovej romance. Aj keď je dobre napísaná.

Postavy boli oveľa zaujímavejšie ako celý príbeh a som rada, že aspoň tie boli na úrovni. Lexie ma bavila svojimi vnútornými pochodmi a hoci bola poriadne ironická v blízkosti svojho šéfa, vnútorne ho buď vraždila alebo nad ním vzdychala. Typická žena, to rozhodne. Len ku koncu mala také výlevy absencie pudu sebazáchovy a krízu ľudskej dôstojnosti, ale to sa jej dá odpustiť.

Na druhú stranu taký Caine bol príšerne... Ani neviem, ako to pomenovať. Taký prototyp hrozného šéfa, ktorý z teba vyžmýka všetko a ešte očakáva, že splníš celý zoznam povinností. A napriek svojim milostným vzplanutiam každý týždeň s inou ženskou je to hrozný suchár. Navyše veľmi originálne tvrdí, že nie je schopný milovať.

Chápem, že muži majú citový rozsah čajovej lyžičky (Ideš, Hermiona!), ale až tak okato to autorka do diela komponovať nemusela. Vzhľadom na jeho minulosť je to možno očakávané, ale opakovať to stále dookola fakt nie je potrebné. Som schopná si to zapamätať už ten prvý raz.

V týchto momentoch som ďakovala za vedľajšie postavy, ktoré tam dodávali ráz skutočnosti, trochu vtipu, bežných ľudských problémov, spomienky, príbehy, drámu a hlavne vďaka nim napredoval príbeh aspoň niekam. Občas to ale nevyzeralo, že je to smerom k zdarnému koncu.

“A man like me isn’t capable of being your fucking white knight.”

I felt the anger boil up inside me. “I’m not looking for a hero!”

Myslím, že to nakoniec bola posledná tretina knihy, ktorá ma prinútila skutočne prehodnotiť názor na príbeh. Neberte ma zle, nebolo to najhoršie. Ale aj dobre spracované klišé bude vždy klišé a keď vám príbeh nič nedáva... Oh, boy. Ale keď Samantha začala dokazovať, prečo ma zaujal obsah jej najnovšieho románu, bola to krása. Nejaké to napätie, trocha psychológie, tona pocitov. Možno to čítanie predsa len nebolo stratou času.

Téma bola veľmi stereotypná a to samo o sebe sa ťažko prekonávalo. Dokonca ani nejaké tie temné zážitky z minulosti a pošramotená psychika nedokázali vyvážiť alebo zakryť fakt, že ste podobný príbeh už rozhodne čítali. Sám o sebe vyzeral, že je hrozne plochý a nezanechá vo mne nič. Keby všetko bolo písané na štýl posledných kapitol, vyzeralo by to lepšie.

Nechápte ma zle, mňa to vážne bavilo. Dobre, bavilo ma to v rámci možností dosť obstojne. Keď už nič iné, aspoň som sa odreagovala a zasmiala, sem-tam „ukápla“ aj nejaká tá slza. Ale pri štandarde, aký Samantha dokázala v sérii Dublin Street, bolo toto trochu sklamaním.

Pretože je to romanca ako cez kopirák. Možno Lexia je silná a úžasná hrdinka, ale taký Caine... Je to playboy, miliardár a vplyvný obchodník, ktorý je tak trochu posadnutý kontrolou, tak trochu je príliš žiarlivý a tak trochu sa vraj nevie zamilovať. Ak vaša myseľ práve smeruje určitým smerom a zdá sa vám, že ste to niekde už videli, nečudujte sa. Toto, ste už určite niekde čítali alebo o tom počuli.

A tak sa sama seba pýtam – nemohla to napísať trochu inak? Nuž, iste mohla, ale svetové trendy očividne platia aj v písaní. Ale pozerám sa na to stále optimisticky. Aspoň som sa zasmiala. Keby tam nebola tá miniatúrna iskra vtipu, bola by to tragédia.