The Maze Runner

CSFD.cz: 66 %

IMDb: 6,9 z 10

Kniha o záhadnom Labyrinte, v ktorom sú uväznené decká bez toho, aby vôbec poznali dôvod, si získala takmer celý svet. Niet sa čo čudovať, že po pozitívnych reakciách na celú sériu nedalo na seba filmové spracovanie dlho čakať.

Z knihy, ktorá mala 360 strán (v origináli 374) sme nakoniec dostali film dlhý 114 minút. Osobne som však bola ešte skeptickejšia než obyčajne. Hlavne kvôli tomu, že v tomto filme sa toho dalo veľmi veľa pokaziť, hlavne kvôli konceptu celkovej záhadnosti, ktorý je v knihe prezentovaný. Poďme sa teda naň bližšie pozrieť...

To, čo sa im až tak nepodarilo:

Postavy:

Alby bol stále veľmi významnou postavou a v knihe som ho vnímala skôr ako Thomasovho odporcu. Jeho negatívny postoj sa však nepremietol do filmu, kde skôr vyzeral, akoby bol Thomasov najlepší priateľ.

Z Gallyho urobili dokonalého záporáka. Zachovali tu jeho nedôverčivosť i mierne šialenstvo, avšak kvôli nejakým vynechaným alebo zamlčaným faktom ho divák vníma veľmi negatívne. Hoci v knihe nakoniec vysvitlo, že nemal na výber.

Z Placerov (v angl. Gladers) urobili veľmi milých susedov, ktorí sú ochotní so všetkým pomôcť. Myslím, že bolo oveľa zábavnejšie, keď boli nedôverčiví, nadávali Thomasovi, prezývali ho a neboli ochotní prijať ho medzi seba. Dokonca mu ani nič nechceli povedať.

Thomas je stále úžasný hrdina, ale až príliš mu uľahčili situáciu tým, že všetko bolo už vyriešené a on len dal dokopy plán. Namiesto osamelého chalana s presvedčením, že ho Labyrint k sebe nejako volá sme dostali superobľúbeného adrenalínového nadšenca, ktorý sa neustále po hlave vrhá do nebezpečenstva.

Teresa je prakticky nepoužiteľná. V knihe bola zaujímavou postavou, pretože pomáhala všetko meniť, plánovala a prakticky stále dokazovala, že s ňou skutočne prišla zmena. Vo filme skôr vyzerá, že je tam len do počtu. Výkon herečky tomu tiež nepomáhal, ale z toho by som mohla viniť aj samotný scenár.

Scény, ktoré sa im nepodarili a čo všetko zabudli alebo zmenili:

Gallyho veľmi negatívny postoj voči Thomasovi, ktorý vyústi do fyzického útoku. Nepovažovali za vhodné zakomponovať do filmu fakt, že Gally bol bodnutý a prešiel Premenou ešte predtým, než sa Thomas na Placi vôbec objavil. Tým pádom získal zabudnuté spomienky, ktoré sa sústreďovali práve okolo Thomasa a boli prameňom Gallyho nepriateľstva.

Tvorcovia dokázali ovládať mysle Placerov. Keďže tento fakt proste prehliadli, na konci Gally vyzeral ako chladnokrvný vrah. V skutočnosti ho však k tomu činu prinútili práve Tvorcovia, ktorí to nazývali posledným testom. Vynechaním tohto detailu si divák stále myslí, že Zlosyn je skutočne dobrý.

Theresa so sebou priniesla sérum uľahčujúce Premenu, hoci v knihe ho obyvatelia Placu mali k dispozícii celý čas a ak sa náhodou zásoby stenčili, snažili sa rmutom ešte viac vyhýbať.

Theresa a Thomas nezdieľajú mentálne puto, ktoré im dovoľuje telepaticky sa dorozumievať. Je iste ťažké to zrealizovať na filmovom plátne (dôkaz máme aj v Hostiteľovi), ale tento „drobný“ fakt je veľmi dôležitý pre ďalšie pokračovania.

Útek z labyrintu mal rozdielnu podobu. Vo filme nájdu v tele mŕtveho rmuta zariadenie, o ktorom hneď vedia, že nejako súvisí s vyriešením hádanky okolo Labyrintu. Nakoniec im dokonca odomkne dovtedy nepoznanú časť, ktorá vedie k východu. V knihe, naopak, Minho a Thomas náhodou objavia, z ktorého miesta sa rmutovia objavujú a až neskôr si uvedomia, čo tá informácia znamená.

Záhada s kódom, ktorý vzniká vďaka zmenám v Labyrinte. Vo filme išlo o číselnú kombináciu, ktorá poslúžila ako druh hesla. V knihe Labyrint hláskoval slová, čím sa stalo vyriešenie záhady trošku ťažšie a pre niekoho aj zaujímavejšie.

Tak trochu si podpílili konár pod nohami, keď vo filme dovolili len ôsmym ľuďom v zdraví opustiť Labyrint. V knihe ich nakoniec prežilo dvadsať. Som naozaj zvedavá, ako sa s tým popasujú v pokračovaní.

Po úteku z Labyrintu sa mali pôvodne stretnúť s Tvorcami, ktorých pred ich zrakmi zabije povstalecká skupina, ktorá ich potom na autobuse prevezie do iného zariadenia. Vo filme to pravdepodobne nechceli preháňať s krvavými scénami a proste všetkých pracovníkov zabili ešte predtým a potom ich iba povstalci vyzdvihli na helikoptére.

Teresa neupadla do kómy. Zobudila sa neskôr ešte v ten deň, keď prišla, a po prebudení si nič nepamätá, len svoje meno. Na ruke nemá napísaný odkaz „WICKED is good“, čo podstatne mení aj vyhliadky do ďalších pokračovaní, keďže jej konanie pramení hlavne z presvedčenia, že to tvrdenie je pravdivé.

Keďže bol Labyrint pôvodne v podzemí, nikdy tam nepršalo, existovali tam len pokojné a slnečné dni. Vo filme tam majú škaredé počasie veľmi často.

Po tom, ako Labyrint ostane na noc otvorený, vypukne vojna s rmutmi, ktorí v krvavom boji vyvraždia takmer polovicu Placerov. V knihe útoky prebiehali trochu menej drasticky, keďže obludky len každú noc uniesli jedného chalana.

Bežci mali až príliš perfektnú pamäť, pretože namiesto kreslenia Labyrintu pri denných obhliadkach proste vytvorili 3D model. Iste, je vizuálne efektívnejší, ale takisto vyvoláva viac otázok a len prispieva k celkovej bizarnosti tohto filmu.

Plac mal oveľa menej obyvateľov, čo je asi aj dôvod, prečo ich menej uniklo z Labyrintu. V knihe sa v Labyrinte objavilo tridsať ľudí a potom po dva roky každý mesiac pribudol jeden, čo po celkovom súčte prevyšuje číslo päťdesiat. Vo filme sa rozhodli, že niekto musel byť prvý a ten tam bol celý mesiac sám. Po tri roky potom prichádzali raz mesačne po jednom. Keďže ich tam malo byť len niečo okolo tridsať a polovicu z nich potom zabil útok rmutov, nemohli toľkí uniknúť z Labyrintu. Neviem, čo mala táto zmena dokázať. (Pri súčte nepočítam tých, ktorý počas tých rokov zomreli.)

To, čo sa im podarilo:

Labyrint bol nesmierne fascinujúci, hoci sa veľmi odlišoval od pôvodnej predstavy. Bol desivý, tajomný a občas aj vražedný. Najpôsobivejší bol však vtedy, keď sa Thomasovi a Minhovi menil prakticky pod nohami.

Ben zaútočil na Thomasa, pretože si spomenul na to, čo predchádzalo ich príchodu do Labyrintu. Jeho následné vyhostenie je drasticky desivé, ale stále pôsobivé.

Rmutovia sú dokonalou hrou rôznych makiet a efektov a sú oveľa desivejší v podobe pavúkovitého napol stroja napol zvieraťa. Som rada, že sa rozhodli zmeniť ich knižnú podobu. Verte mi, slimákovité stvorenia obalené chlpmi a slizom pôsobia skôr nechutne, než desivo.

Thomas, Alby a Minho + noc v Labyrinte = neuveriteľne napínavá sekvencia, ktorá vydesí najmä vizuálnou dokonalosťou.

Chuck vystrúhal z dreva figúrku a chcel ju dať svojim rodičom. Hoci sa toto v knihe nikdy neodohralo, filmu to dodalo tú správnu emocionálnu omáčku, ktorá vypĺňa tie neakčné sekvencie.

Príchod výťahu ako prvá scéna filmu bol úžasným úvodom, ktorý plne otváral tú neistou a zvedavosť u divákov. Tie svetelné efekty všetko len umocnili.

Tie ojedinelé záblesky spomienok z výskumného zariadenia boli na môj vkus síce príliš modré, ale perfektne dopĺňali atmosféru a tak trochu dávali tušiť o tom, čo sa tam vonku za celým Labyrintom dialo.

Teresa hádže kamene zo stromovej rozhľadne tak, ako by to urobilo každé priemerné vydesené dievča. Veľmi vtipný moment, hoci scéna bola vymyslená. Škoda len, že tento moment definitívne ubral zo záhadnosti a celkového napätia, ktoré v knihe doslova kvapkalo po litroch.

Verdikt:

Knihu som čítala najmä kvôli tomu, že som bola zvedavá, o čom to bude a aký je vlastne dôvod celého toho Labyrintu a ostatných testov. Ani po prečítaní celej trilógie nemám odpovede na niektoré otázky a hoci som bola nakoniec trochu sklamaná, nemohla som sa dočkať filmu. Vidieť „naživo“ to prostredie, Labyrint i všetko ostatné, bolo veľmi lákavé.

Film mal svoje dobré i horšie stránky, niečo bolo skvelé a niektoré záležitosti sa im až tak veľmi nepodarili. V zásade si myslím, že scenáristom sa podarilo vytvoriť celkom jedinečný príbeh, ktorý má s originálnou knihou spoločné len základné fakty a určité maličkosti, avšak žije si svojim vlastným životom. S určitými výhradami sa mi v podstate páčil, hoci ho vnímam skôr ako YA klišé s humorným podtónom a ambíciou byť akčným krvákom skôr než dystópiou s drastickým a tajomným príbehom plným neistoty.

Uvidíme, ako sa popasujú s pokračovaním.

65 %