Knižné Guilty pleasures │1

Každý človek má nejaké tie „guilty plresures“, čiže niečo, čo hrozne zbožňuje až do takej miery, že to hraničí s posadnutosťou a nemieni sa toho vzdať. Keďže je tento blog prevažne o knihách, aj tento článok bude o nejakých tých knižných príbehoch z rôznych žánrov, bez ktorých by som si nedokázala predstaviť svoje knihomoľské kráľovstvo.

Retellingy

Pred pár rokmi som ani netušila, že niečo také existuje. Keď som prešla osvetou a uvedomila si, že niektorí autori sa aj v dospelosti zaoberajú výlučne klasickými rozprávkami, považovala som to za hrozný nevkus. Veď uznajte, spisovateľ, ktorý musí vykrádať obľúbené a všeobecne známe rozprávky, aby napísal knihu, asi nie je veľmi nadaný.

Aspoň to som si myslela, kým som neotvorila prvú knihu s podobnou tematikou. A to len z jediného dôvodu – bola som skalopevne presvedčená, že sa mi kniha za žiadnych okolností nemôže páčiť. Lenže trik netkvel v tom, že som pri čítaní strácala čas. Nakoniec sa ukázalo, že sa mi retelling páči viac, ako by mal. A od toho dňa som nebola schopná držať sa od týchto kníh ďalej. Túto vášeň by som prirovnala posadnutosti, s akou neustále hltám animáky od Disneyho. V niektorých ohľadoch čitateľ nemôže nikdy zostarnúť, takisto ako nemôže zostarnúť duša.

Samostatné knihy alebo série?

Retellingy sami o sebe majú v sebe niečo magické, možno za to môže fakt, že majú základ v starých rozprávkach, ktoré nám rodičia čítali pred spaním. Keby sme si to rozobrali na drobné, skutočne by sme zistili, že väčšina kníh sú vlastne príbehy s prvkami rozprávok. Hoci niekedy skutočne ide len o tú myšlienku boja dobra so zlom. Ale to už je téma na iný druh článku a ja nikoho nechcem uspať nezáživnými štatistikami (túto úlohu s radosťou prenechám prednášajúcim a učiteľom).

Vnímané čisto z praktického hľadiska je každá rozprávka uzavretý príbeh, kde všetci žili šťastne až kým nepomreli (kým nepríde nejaká feministka, ktorá túto predstavu nepokazí). Popoluška už nie je špinavá od sadzí, Snehulienka nespí v sklenenej rakve a Kráska nemusí riešiť chlpy vo výlevke.

Tá uzavretosť je to, čo nás láka, ale niekedy príbeh presiahne hranice jedného príbehu a BUM!, hľadí na nás celá séria kníh s prepracovanou štruktúrou a jednotným príbehom, alebo samostatné príbehy všetkých princezien, pretože autori nedokázali odolať. Príkladom je aj séria Lunar Chronicles, ktorá vlastne môže za túto moju posadnutosť. Áno, hádate správne, práve Cinder ma voviedla so sveta retellingov (pripomeňte mi potom, že jej mám poslať ďakovnú kartu).

Cinder spolu so Scarlet a Cress predstavujú samostatné príbehy inšpirované vždy inou rozprávkou, ale aj tak sú prepojené na úrovni, pri ktorej zastavuje aj moja zriedkavá mozgová činnosť. Jednotlivé prvky sa vôbec nebijú a napriek tomu, že sú tam napchané všetky možné klasické princezné, dá sa v príbehu „dýchať“. Vždy to však môže dopadnúť tým opačným spôsobom, keď autor napchá na jedno slovo štvorcové toľko rozprávkových bytostí, princezien a princov, až z toho vzniká paródia ozrutných rozmerov na spôsob Happily (n)ever after (mimochodom, ten animák bol aspoň vtipný, čo sa o niektorých knihách hovoriť nedá).

Myslím, že tá nutná prepracovanosť niektorých autorov desí, tak sa na to vybodnú a proste poskladajú do série knihy, ktoré sú samostatné, ale majú spoločné to, že ide o retellingy. Tak to sa n to môžu rovno vykašlať a napísať samostatné príbehy, ktoré budú úžasné a skvelé a prinútia čitateľov (teda mňa) slintať.

Ale v konečnom dôsledku je mi aj tak jedno, či ide o sériu s jedným príbehom, sériu kníh vždy s iným príbehom alebo samostatné knihy. Ak sú spracované na úrovni, ktorá ma nenudí a neuráža, všetko hádžem za hlavu a proste čítam. (Ak sa tak nestane a príbeh je katastrofa, začínam uvažovať, prečo kvôli tej knihe zabili nejaké stromy.)

Magická grafika ako zásterka obsahu?

Na retellingoch dokáže upútať ešte niečo iné okrem rozprávkového námetu. A tou drobnosťou sú v mnohých prípadoch úžasné obálky, ktoré vás oberú o reč ešte skôr, ako sa vôbec dozviete, o čom sa to chystáte čítať. Niekedy je to dobre. Veď kto by siahol po knihe, kde sú na obálke nakreslení ľudia stvorení z troch čiarok a jedného nie príliš presného kruhu.

Grafika predáva a niektorí sa toho držia viac ako kvality obsahu. V poslednom čase som sa párkrát spálila na úžasnej obálke a zistila som, že príbeh za veľa nestojí. A pritom pri retellingoch... aké vysoké očakávania môže mať človek od rozprávky, ktorú počúval v detstve takmer denne a niekto ju len trošku pozmenil? Aj keď, keď pridáte kyborgov, olej, androidy a vznášadlá... Dobre, dobre, Cinder je proste jedinečná, za svoju posadnutosť sa nebudem ospravedlňovať.

Cinder mala krásnu obálku (tá v preklade ma dostala) a príbeh ma veľmi zaujal. Na druhej strane taká Mechanica nebola práve najslávnejšia a obálka bola pritom krajšia. Myslím, že takéto úvahy za chvíľu budú hraničiť s exaktnou vedou! (V mojom prípade určite.)

 

Retellingy sú všade!

Hoci som sa snažila striktne držať len kníh, nebolo to v mojich silách. Pretože rozprávkové námety sú veľmi obľúbené aj u filmových spoločností. A nie, Disney nemá monopol vo vytváraní rozprávok, takže tie najnovšie adaptácie môžeme proste preskočiť (pretože si ich existenciu každý uvedomuje).

Keby som sa tomu chcela venovať skutočne do hĺbky, našla by som možno niekoľko desiatok seriálov a filmov, ktoré by stáli za zmienku. Zo seriálov jednoznačne vyčnieva Once upon a time (už len vďaka názvu) a je takou vlastnou kategóriou rettelingu a taká Kráska a zviera je síce tak trošku krimi, ale niekde tam nájdete tú základnú myšlienku. A to isté aj v iných seriáloch.

A filmy... adaptácie ako Beastly (ktorý je natočený podľa knihy), Moderné Popolušky, Aquamarine, Začarovaná Ella (čo je moja srdcovka), Sydney White či dokonca mierne psycho film Faunov labyrint sú všetko dôkazy toho, že retellingy tu vždy boli, sú a budú. A budú obľúbené. Najnovšie si napríklad Disney pripravil film Descendants o „zlých“ potomkoch zloduchov z rozprávok. Keďže ide o produkciu čisto pre Disney Channel, je jasné, ako to všetko skončí... Ale to je jasné pri každom retellingu!

Ako ste na tom vy a retellingy? Páčia sa vám alebo to považujete za ničenie klasiky?