Dôležité je prežiť | A Thousand Nights

Autor: E. K. Johnston

Názov: A Thousand Nights 
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je 
Hodnotenie na GR: 3.66

Lo-Melkhiin killed three hundred girls before he came to her village, looking for a wife. She knows he will want the loveliest girl: her sister. She vows she will not let her be next.
And so she is taken in her sister's place, and she believes death will soon follow. But the first sun rises and sets, and she is not dead. Night after night, Lo-Melkhiin comes to her and listens to the stories she tells, and day after day she is awoken by the sunrise.
Lo-Melkhiin was not always a cruel ruler. Something went wrong.
Back at the palace, the words she speaks to Lo-Melkhiin every night are given a strange life of their own. Little things, at first: a dress from home, a vision of her sister. With each tale she spins, her power grows. Soon she dreams of bigger, more terrible magic: power enough to save a king, if she can put an end to the rule of a monster.

“Our father would return to see his fairest flower gone and only the weed left for him to use as he saw fit.”

Zo začiatku som mala veľký problém sa zorientovať. Netušila som, o čom vlastne čítam, pretože tento príbeh je rozprávaný zvláštnym spôsobom. Častokrát začne pri minulosti a cez veľké okľuky sa konečne dostane k tej podstate a čakanej súvislosti s tým, čo sa deje v príbehovej prítomnosti.

Bez ohľadu na to, ako často sa to stávalo, aj tak ma to vždy zmiatlo a niekedy som vlastne ani netušila, čo to malo spoločné s tým, čo sa tam dialo. Nakoniec som bola v pokušení preskakovať tieto časti, ale na druhej strane boli vlastne jedinými príznakmi toho, že by hlavná hrdinka nejaké príbehy aj rozprávala.

Netuším, či ich hovorila svojmu manželovi pred spaním, ale v samotnom príbehu nebolo nič také spomínané. Čo sa mi zdá divné, lebo obsah tvrdil niečo iné. Veľakrát sa mi síce stalo, že by samotný príbeh nekorešpondoval s tým, čo bolo napísané na obálke, ale až takto? Tomu sa hovorí čistá fantasmagória. Miesto šialenca, čo popravuje svoje manželky, tu bol muž posadnutý démonom (alebo niečím podobným, k presnejšiemu opisu sa autorka nedostala).

Ale tento zmätok bokom, nečítalo sa to zle. Celé to bolo poňaté taký rozprávkovým štýlom, takže výber slov niekedy pôsobil až magicky, čo prispelo k tomu, že som mala chuť jednotlivé stránky vôbec obracať. Skôr ako klasický príbeh Tisíc a jednej noci išlo o magické rozprávanie o rôznych schopnostiach, o náboženstvách a niektorých záležitostiach, ktoré vlastne neboli ani poriadne vysvetlené, ale nejako tam tak či tak zapadali.

Tak čo, že hlavná hrdinka skutočne mala niečo veľmi podobné magickým schopnostiam a hlavný hrdina nebol tak celkom normálny, nejako tam zapadali. A to mali do čoho. Atmosféra aj prostredie boli perfektne vykreslené, tomu sa nedá nič vytknúť. Dokázala som sa ponoriť do tej odlišnej kultúry a všetko som si predstavovala. Život na púšti i život v paláci hrali v príbehu veľkú úlohu, ale občas som mala pocit, že jednotlivé opisy mali dokonca dôležitejšiu úlohu ako samotné dianie, či správanie postáv, pretože na to autorka dbala viac.

Možno som to len nesprávne pochopila a v tom niekedy až príliš umeleckom opisovaní našla niečo, čo tam ani nebolo, ale jednoznačne v deji bolo niečo, o čom postavy vedeli, ale čitateľ sa to už nedozvedel. Ja som nepochopila viacero vecí a myslím si, že je to rozhodne škoda.

“I do fear him,” I said, which was close to the truth. “I fear him as I fear the desert sun and poisonous snakes. They are all part of the life I live. But the sun gives light, and snakes will feed a caravan if they are caught and cooked.”

Odhliadnuc od toho, že príbeh nebol taký, ako o ňom hovoril popis... dokázala by som to prežiť, keby som dostala príbeh, ktorý by mal hlavu aj pätu, všetko by sa v ňom vyvíjalo a premieňalo a všetko, čo sa v ňom odohrávalo, by som nakoniec aj pochopila. Ale v tomto prípade som nič také nedostala.

Naozaj sa to podobalo na tú naivnú rozprávočku, kde sa nikto nepýta na dôvod, pretože tak to proste je. Nuž, ja mám síce rozprávky rada, ale odtiaľ potiaľ. Je dôležité nejako sa vedieť vysomáriť vo vlastnom príbehu a tu to občas vyzeralo, akoby to nedokázala ani sama autorka. A pritom ten príbeh mal obrovský potenciál.

Ak si to tak zrekapitulujem... Opisovanie má autorka rozhodne v malíčku a ja si tieto časti normálne užívam a doslova nimi „žijem“. Ale čoho je veľa, toho je veľa. Mať opisy a celkovo plastické rozprávania príbehov ako súčasť vystavania deja, hej, fajn, dá sa to. Pozrite sa na Šeherezádu. A keďže mala byť hlavná hrdinka jej inak spracovaným dvojčaťom, zarazilo ma to mierne nedoriešenie niektorých otázok.

Lenže tu boli všetky aspekty rozprávania o minulosti povýšené dokonca aj nad to, čo sa dialo v prítomnosti. Až na hlavnú hrdinku tam nemali žiadne postavy svoje slovo, všetci nejako konali bez toho, aby sa niekto zamýšľal nad dôvodom a nikto sa vlastne nikam neposunul. Dokonca aj protagonistka bola stále na rovnakej úrovni.

Možno som skutočne len príliš kritická a možno je to spôsobené tým, že som sa snažila príbeh vidieť pre niečo iné než pre tú rozprávku, ktorú má predstavovať. Ide o retelling, ale viac ako to pripomína rozprávku vlastného druhu.

Je tam stále tá iná kultúra, čarovné prostredie a nejaké tie záhadne schopnosti, ale ani v rozprávke by nemalo nič existovať ako samozrejmosť. A ťahať zajace z klobúka je síce dokonale rozprávkové, ale keď to autor nevie predať, ostanete len pozerať s otvorenými ústami a rozmýšľate, či ste náhodou nejakých tých desať stráne nepreskočili. (Alebo ich len autorka zabudla napísať.)

Záchranou tohto príbehu je skutočne to, že sa aspoň dobre číta.