Magnet na šialencov | Stratený symbol

Autor: Dan Brown 
Názov: Stratený symbol 
Séria: Robert Langdon 
Diel: tretí 
Slovenské alebo české vydanie: Slovart, 2010 (SR); Argo, 2010 a 2013 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 3.62

Harvardského symbológa Roberta Langdona na poslednú chvíľu požiadajú, aby večer prednášal vo washingtonskom Capitole. Krátko po jeho príchode sa však v epicentra Rotundy nájde záhadný objekt, zakódovaný piatimi symbolmi. Spozná v ňom dávne pozvanie k dávno stratenému svetu ukrytej ezoterickej múdrosti.
Keď zistí, že niekto brutálne uniesol filantropa a významného slobodomurára Petra Solomona, ktorého si Langdon ako svojho mentora veľmi váži, uvedomí si, že jedinou nádejou, ako zachrániť priateľovi život, je prijať túto záhadnú výzvu a ísť tam, kam ho povedie.

„Tajomstvo je, ako zomrieť“

Napísať recenziu na túto knihu nebude jednoduché, ale predsa sa o to pokúsim. Začala som treťou, pretože tie predošlé dve som videla vo sfilmovanej verzii, ale celkom nevylučujem, že sa k nim teraz vrátim. Pretože autorov štýl je veľmi chytľavý, hladko a jednoducho si dokázal získať moju plnú pozornosť.

Celý dej sa vlastne odohráva v rozmedzí niekoľkých hodín, ale ja som mala pocit, že opisuje celé mesiace. Pravidelne sa vracal do minulosti a opisoval nejaké kľúčové zážitky a potom s nimi pracoval. Niektoré som nepochopila až do úplného konca a potom som bola prekvapená, ako to všetko skončilo. Myslím však, že to patrí k čaru tejto knihy.

Čo sa týka postáv, je pre mňa ťažké ich nejako kritizovať. Langdona som videla v telke toľkokrát, že by som dokázala povedať, koľko má vlasov na hlave, takže som si ho automaticky stotožňovala s tou postavou v knihe. Lenže tá bola trochu odlišná od tej pôvodnej predstavy, čo ma veľmi prekvapilo.

Neviem, či to bolo touto knihou a príbehom v nej, ale odrazu mi nepripadal ako ten, čo má vždy odpoveď a na jej získanie mu stačí len sa trošku zamyslieť. Tu vyzeral skôr ako človek, ktorý sa mýli, občas musí pohnúť všetkými závitmi, aby vôbec niečo rozlúštil a často dôjde aj k mylnému zisteniu. Nuž, pre mňa sa stal oveľa sympatickejším. Veď kto by mal záujem čítať o dokonalosti vo všetkých ohľadoch. To by ma o chvíľu prestalo baviť úplne.

Táto kniha ma zaujala však aj iným, nielen skvelými postavami. Hoci som si o nich vytvorila teóriu (akoby v odkaze na túto „teoretickú“ knihu). Vždy je tam hrdina, jeho pomocníčka, dávny priateľ, pomätený fanatik a postava policajta (v tomto prípade agentka), ktorá na začiatku vyzerá ako záporná, ale nakoniec sa ukáže, že je veľmi dobrá. Možno je môj mozog oťapený horúčkou, ale vidím v tom akúsi schému. Autori majú tendenciu sa opakovať. A ja mám tendenciu z príliš filozofických kníh začať takisto filozofovať.

Ale moje smiešne dohady bokom, tento príbeh má čo ponúknuť. Nebudem tu teraz polemizovať o tom, ktoré historické fakty boli pokrútené a čo všetko pritiahnuté za vlasy takým štýlom, že by som z toho mohla ostať plešatá. O väčšinu z toho, o čom sa tam píše, vlastne nič neviem na nijakej úrovni, len som o tom niekedy počula a aj to len o minime.

Ak to niekto zoberie do rúk a prispôsobí to rozprávanému príbehu, prečo by som sa tým mala zaoberať, keď mu to dokážem zožrať? V tomto prípade to tak bolo a miest toho, aby som začala všetko analyzovať a obviňovať autora z toho, že si pravdu upravuje podľa seba, som sa skôr zamerala na niečo iné.

„Možno existuje univerzálna pravda, ktorá je zakotvená v duši každého človeka. Možno všetci máme vnútri ukrytý ten istý príbeh ako spoločnú konštantu v DNA. Možno táto kolektívna pravda je zodpovedná za podobnosť vo všetkých našich príbehoch.“

Táto kniha mi dala veľa priestoru na premýšľanie. Nebola priamo filozofická, len natoľko, aby nakoniec nezmenila zaradenie z beletrie na odborúnú literatúru alebo kam sa podobná kniha dá zaradiť. Ale verte mi, ak je nejaká kniha, ktorá váš unavený mozog o jednej ráno prinúti zamyslieť sa nad niečím vo vlastnom živote, bude to táto.

Aspoň pre mňa určite, čo ma veľmi milo prekvapilo. A uvedomila som si, že bez ohľadu na to, ako to všetko budem vnímať, či je to pravda alebo nie, aj tak som nad tým rozmýšľala. Čo je kvalita dobrej knihy a nejaké hodnotenie na známej stránke na tom nič nezmení.

Je pravda, že niektoré časti boli príliš rozvláčne a rozhovory na konci sa točili v kruhu, čo aj spôsobilo, že som knihe nedala plný počet „hviezdičiek“, ale aj tak si stojím za názorom, že príbeh to bol úžasný.

Celkové dianie bolo neuveriteľne dynamické. Akcia, tajomstvá, vysvetľovanie, premýšľanie. Zmena pohľadov a opisovanie udalostí spôsobili, že som často veľmi napäto obracala strany v snahe dozvedieť sa, čo sa stane ďalej. Možno tam občas bolo až príliš faktov, ale s tým dokážem žiť. Neviem si totiž predstaviť, ako by táto kniha fungovala bez nich. Je na nich v podstate vystavaná a autor našiel zaujímavý spôsob, ako spojiť odbornú časť príbehu s tou beletristickou.

Kniha v mnohých ohľadoch nie je dokonalá. Očakávala som od nej väčšie vyvrcholenie a občas som mala pocit, že sa to celé točí v kruhu. Odhalenie, že sa napokon všetci naháňali za istým druhom metafory, ma skoro rozosmialo. Možno by sa k tomu hodilo prehlásenie „mnoho kriku pre nič“. Ale to by nebolo správne.

V knihe bolo spracovaného veľa materiálu a som si istá, že ten sám o sebe dokáže zaujať mnohých čitateľov. Je tam napätie, tajomstvá, historické udalosti a fakty upravené tak, aby sa hodili k tomu, čo sa tam deje. Nie je to priamo zneužívanie pravdy, iba jej ohýbanie. A navyše sa to dobre čítať.

Takže po tejto knihe môžem s čistým svedomím prehlásiť, že aspoň sčasti chápem, prečo je tento autor taký obľúbený. Napísať dobrú knihu, ktorá by prinútila čitateľa ešte aj premýšľať? Nie, to sa nedá naučiť. S tým sa proste musíte narodiť.