Potom prišli knihy | WarCraft

Jedného pekného dňa takto vyšlo nad ďalekým kráľovstvom Blizzard horúce slnko a vládcovia tejto vymyslenej krajiny si položili veľmi ťažkú otázku: „Ako ešte viac spopularizovať už tak obľúbený herný svet, ktorý sme stvorili?“ A potom zodvihol ruku ten najmenší z nich a trasľavým hlasom im navrhol, aby niekto tento veľký príbeh napísal. Veď ľudia milujú knihy... Dobre, takto sa v Blizzarde rozhodne nerozhodli pre začatie projektu o knižnom svete WarCraft, keďže ten herný už mali, a k dokonalosti im asi niečo predsa len chýbalo. Každopádne, či ich k tomu viedla vidina zisku alebo čohokoľvek iného, vďaka nim vznikli pomerne známe a fanúšikmi milované i zatracované knihy o veľmi populárnom hernom svete WarCraft...

Kedysi mi brat oznámil, že všetky knihy, ktoré sa týkajú jeho obľúbenej hry, by chcel mať na poličke. Ja, ako správna a „dobre“ zarábajúca sestra, som povedala, že mu to želanie splním. Tak som mu policu z väčšej časti zaplnila knihami o svete, do ktorého som sa dlhé roky prostredníctvom hier ponárala, až kým nenastúpilo niečo také ako realita a ja som musela svoj voľný čas tráviť niečím menej... hravým.

Tak som si povedala, že keď už tak veľa čítam, mohla by som sa k svojmu obľúbenému svetu dostať aspoň prostredníctvom kníh. V skutočnosti trvalo niekoľko rokov, kým som otvorila aspoň prvú z kníh a potom mi brat vynadal, že to čítam v zlom poradí. Ale nakoniec ma veľmi škodoradostne usmernil, že by som mala začať práve touto trilógiou. Hoci v skutočnosti ide o tetralógiu, aj keď len teoreticky.

Ako človek tráviaci dlhé hodiny hraním hier a zdokonaľovaním svojej úžasne stvorenej hrdinky som vždy chcela vedieť, ako niektoré moje obľúbené postavy skutočne dopadli. Niekedy som len chcela vedieť, ako sa vlastne dostali tam, kde boli. Ako sa z Thralla, ktorého meno ho označuje za otroka, stal vládcom Hordy? Kto je v skutočnosti Medivh a čo všetko musel pokašľať, aby skončil tak, ako skončil? Čo sa stalo drakom? To a mnoho iné som nikdy nemala zodpovedané, až kým som sa nezačítala.

Každá kniha sa venuje svojmu vlastnému príbehu, ktoré sa odohrávajú nezávisle na sebe a dokonca v iných časových úsekoch. Možno aj kvôli rôznorodosti osudov jednotlivých postáv sa rozhodli zvoliť vždy nového autora pre každú knihu. Z môjho pohľadu to bol zaujímavý ťah, ale nie v každom smere múdry.

Všetko to začne Knaak, človek dosť známy vo svete hier, nielen kvôli knihám, ktoré napísal, ale aj vďaka dosť veľkému kusu práce v Blizzarde. Je teda logické, že by sa pomyselného žezla ako prvý mal dotknúť práve on.

Jeho štýl je v mnohých ohľadoch zameraný hlavne na opisoch a keď dočítate, uvedomíte si, že vám predostrel veľmi jednoduchý príbeh opísaný len trochu nadnesenejšie než to robí väčšina autorov. Bez ohľadu na to, aké výhrady k tomu budete mať, niečo na tom, čo stvoril vás skutočne baví a navyše sa mu nejako darí tajiť pred vami čože to na vás vlastne chystá.

Hoci by sa rozhodne nemal púšťať do riešenia emócií, na tom dosť veľa stráca a sám si to asi uvedomuje a podvedome sa týmto častiam radšej vyhýba. Vrhanie všakovakých kúzel mu ide rozhodne lepšie.

Taká Christie Golden je, na druhej strane, niekedy až príliš rýchla v opisovaní i slede udalostí. Má presne naplánovanú rovnú čiarku od začiatku po koniec a bez väčších ťažkostí sa jej darí dostať postavy z bodu A do bodu B bez toho, aby sa niečo výraznejšie pokazilo.

Neviem, či bolo práve múdre nechať ju napísať asi najväčší príbeh zrodu novej Hordy, vzhľadom na to, že námet súci na samostatnú trilógiu napchala do veľmi strohého a lineárneho príbehu.

Nebyť toho, že píše o Thrallovi, voči ktorému som zaujatá (priznávam, že je mojou obľúbenou postavou), asi by som knihu niekde v polovici zavrela a vedela by som, ako to skončí. A nielen kvôli tomu, že som túto informáciu získala pri hraní. Škoda, hrdí orkovia by si možno získali viac fanúšikov a šamanstvo by bolo jasnejšie.

Taký Jeff Grubb to zase celkom dobre vyvážil. Poeticky polapil čitateľa krásnymi opismi zničenej krajiny a potom ho priviedol do šialenstva všelijakými prekrývajúcimi sa víziami, spomienkami a odrobinkami. A pritom nemá problém tresnúť do Azerothu niečo také ako je sparťansky zariadená cela podobná tej, v ktorej trpia svätci pri askéze.

Ale vážne, ako môžete hodiť Spartu do sveta, v ktorom nikdy neexistovala? Filozofická otázka o výkone editora ostáva nezodpovedaná. Hoci je nutné povedať, že príbeh Medivha zvládol vcelku bravúrne a jeho šialenstvo niekedy privádzalo do šialenstva aj mňa, ani nehovoriac o politických a magických intrigách kráľov, čarodejníkov a Strážcu.

Of Blood and Honor je taká trochu zvláštna kniha, ktorú som vlastne nečítala. V českom preklade nikdy nevyšla a asi ani nevyjde, nakoľko v Blizzarde sa najnovšie hrajú na trollov, bohužiaľ nie tých warcrafťáckych. Ale zvládnem ju neskôr v angličtine hneď potom, ako pochopím, prečo je táto kniha série vnímaná ako taká novelka pomimo, niečo ako trilógia plus jeden.

Ak by som mala túto sériu zhodnotiť ako celok, je skutočne zaujímavá aj pre niekoho, kto o tomto svete nikdy nepočul. Autori si dávali celkom záležať na tom, aby niektoré detaily rozobrali a iné zase strategicky vynechali, aby sa do všetkého príliš nezamotali. Nie celkom sa to darilo Jeffovi pri písaní tretej knihy, ktorý miestami poplietol asi aj sám seba.

Tieto knihy sú stále niekde na pomedzí epickej fantasy a miestami aj temnej fantasy a bez ohľadu na to, o akom svete sa v nich píše, sú dobré. Plné mágie, rôznych národov a bojov, ale nezabúda sa ani na dôležitú históriu a ucelenosť osudov postáv, o ktorých sa tu píše. Hoci v niektorých je priamo naznačené prípadné pokračovanie.

A to je dobre, kto by si nechcel prečítať nejaké prípadné pokračovanie (aj keď len voľné) o zaujímavých hrdinoch žijúcich v ešte zaujímavejšom svete? Ja určite.