Úklady a intrigy | Pán věže

Autor: Anthony Ryan 
Názov: Pán věže 
Séria: Stín krkavce (A Raven’s Shadow) 
Diel: druhý 
České alebo slovenské vydanie: Host, 2015 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.21

Vélin Al Sorna je unavený z války. Ve službách Království a Víry bojoval v bezpočtu bitev. Odměnou mu byla ztráta lásky, smrt přátel a zrada krále. Po pěti letech v alpiranském žaláři touží jen po návratu domů, odhodlaný, že už nikdy nebude zabíjet.
Reva plánuje, že Vélinovi na uvítanou vrazí kudlu do zad. Zničil její rodinu i její život. Nic ji neodradí od krvavé pomsty — dokonce ani hrozba vpádu největšího nepřítele, jakému kdy Království čelilo.
Ale jakmile vzplanou válečné ohně, z protivníků se stávají spojenci a pravda se mění v lež. Pokud chce Reva zachránit Království, musí přijmout budoucnost, jakou si nepředstavovala — a Vélin se musí ponořit zpět do minulosti, kterou by nejradši pohřbil.

„Muž, který žádá radu, buď rád předstírá uvážlivost, nebo je tak slabý, že nemá vlastní názor.“

Anthony Ryan dokázal už v prvej knihe tejto série, že má ohromný rozprávačský talent a príbeh dokáže podať skutočne epicky. Napriek tomu sa na neho za toto pokračovanie zvalila aj vlna kritiky, hoci mne osobne príde trochu povrchné kritizovať niekoho len preto, že sa rozhodol rozprávať aj príbehy iných postáv.

Vélin al Sorna je postava, s ktorou sme v prvej knihe vyrástli. Videli sme ho pri výcviku, stali sa svedkami jeho vzostupov, ale aj pádov. Jeho charakter sme mali prečítaný odpredu aj odzadu a zatiaľ čo jeho rozprávanie bolo naozaj fascinujúce, v druhej knihe by už celú dejovú líniu proste neutiahol. Hlavne ak sa zamyslíme nad tým, na čo sa dej sústreďuje. Nejde o pamäte jediného človeka. Ide o históriu krajiny. A tá sa niekedy nedá napísať bez uhlu pohľadov iných postáv.

Je pravda, že ma celkové zameranie príbehu i jeho vývoj prekvapili. Na začiatku na nás opäť čakali pisárove zápisky, takže som očakávala podobný scenár ako predtým. Nemohla som sa viac mýliť. Hoci sa všetko začalo podobne, priebeh bol iný. Akoby zaberal oveľa širší okruh udalostí.

Aby autor zabránil stereotypnosti (ktorej sa rozhodne nevyhol v prvej knihe), povedal si, že by bolo zaujímavé napísať príbeh z uhlov štyroch rozličných postáv (ak nerátam samotného pisára Verniera). Akokoľvek sa tento štýl líšil od toho, na ktorý som si privykla pri čítaní jednotky, nemusí byť nutne zlý.

Krajina, ktorú autor stvoril, sa ženie do vojny. Bojuje sa na rôznych frontoch. Tentokrát by Vélin všetko sám nezvládol. Tým príbeh získava nový rozmer. Vďaka tým, že sme sledovali štyri rôzne fronty, spoznali sme viac do hĺbky nielen prostredie, ale aj jednotlivé národy. Všetko pôsobilo temnejšie, hrozivý tieň vojny dopadal na všetky udalosti a aby som bola úprimná, z niektorých opisovaných bojov mi behal mráz po chrbte.

„Klam je ze všech hříchů nejhůře rozpoznatelný, neboť mnoho lží je vysloveno v dobrém úmyslu a mnoho pravd z krutosti.“

Tam, kde jednotka plynula od začiatku až po koniec takmer lineárne (ak nerátam občasné zastávky pri pisárovi a Vélinovi z budúcnosti), tam sa udalosti dvojky vlastne prekrývali. Často sme čítali kapitoly z pohľadu postáv, ktoré sa odohrávali v tom istom čase, ale na inom mieste. Vďaka tomu som dostala veľmi komplexný pohľad nielen na všetky udalosti, ale hlavne som zistila, ako každá maličkosť súvisí s tou ďalšou.

Napriek odlišnosti oproti prvej knihe, aj táto sa čítala nesmierne dobre. Dej neustále napredoval a hoci niekedy „odsypával“ pomalšie, nedá sa povedať, že by vyslovene stagnoval. Keď protagonisti nebojovali, odhaľovali ďalšie rozmery svojej domoviny, čo bolo rovnako fascinujúce ako prehliadka jazdeckej stráže.

Postupne však udalosti nabrali spád a dostali sme sa k bitke, vďaka ktorej nám autor mohol pripomenúť, prečo má táto trilógia taký veľký úspech. Nejde len o hektolitre krvi, ale aj o myšlienku ukrytú v príbehu a realistický podtón dokonca aj tých najmagickejších zážitkov. Samotné ukončenie knihy je len čerešničkou na torte a prísľubom ďalšieho epického pokračovania.

Pán věže je možno ešte temnejším pokračovaním jedného epického príbehu. Hoci sa veľmi líši od prvej knihy, je dôkazom toho, že autorovi v rukáve ostal ukrytý ešte nejeden tromf. Nebojí sa obnažovať svoje postavy doslova až na kosť, rovnako ako prostredie, do ktorého ich vložil. Všetko získalo nový rozmer a vytvorilo zaujímavú mozaiku.

Dej plynie niekedy pomalšia a niekedy rýchlejšie. Rozprávanie z rôznych uhlov pohľadov môže byť niekedy trochu mätúce. Vélin je neuveriteľne epický hrdina, ale ani on sám nedokáže popísať, čo sa deje v celej krajine. Hoci jeho pohľad na vec a jeho myšlienky pri čítaní občas chýbajú, ani ostatné postavy nie sú na zahodenie. Problém je len v tom, že zatiaľ čo s Vélinom sme vyrástli, ostatné postavy sme „zastihli až v dospelosti“, vďaka čomu je pre niektorých čitateľov náročnejšie stotožniť sa s nimi.

Vývoj deja ukazuje, že hlavná zápletka príbehu bola v prvej knihe len jemne naznačená a práve v tejto získala svoje základné obrysy. Jednotlivé udalosti len ukázali, že tretia časť trilógie bude minimálne taká epická ako prvé dve knihy. Už teraz je však očividné, že bude oveľa temnejšia.