Všetko je v prológu | Furyborn

Autor: Claire Legrand

Názov: Furyborn (čes. Vztekloun)
Séria: Empirium
Diel: prvý
Slovenské alebo české vydanie: pripravuje vydavateľstvo Omega
Hodnotenie na GR: 4.25

When assassins ambush her best friend, Rielle Dardenne risks everything to save him, exposing herself as one of a pair of prophesied queens: a queen of light, and a queen of blood. To prove she is the Sun Queen, Rielle must endure seven elemental magic trials. If she fails, she will be executed...unless the trials kill her first.
One thousand years later, the legend of Queen Rielle is a fairy tale to Eliana Ferracora. A bounty hunter for the Undying Empire, Eliana believes herself untouchable—until her mother vanishes. To find her, Eliana joins a rebel captain and discovers that the evil at the empire's heart is more terrible than she ever imagined.
As Rielle and Eliana fight in a cosmic war that spans millennia, their stories intersect, and the shocking connections between them ultimately determine the fate of their world—and of each other.

“We are all of us dark creatures, but if we linger in those shadows, we’ll be lost.”

Claire Legrand je pomerne skúsenou americkou autorkou. O jej knihách sme síce v našich končinách ešte netradovali, no na konte ich má hneď niekoľko a dá sa povedať, že sú aj pomerne úspešné. Okolo knihy Furyborn vznikol pomerne veľký rozruch, nakoľko sa jej ARC ocitol vo Fairyloote niekoľko mesiacov pred oficiálnym vydaním knihy. Čo však nemusí znamenať, že je kniha dobrá. Pretože keď niečo píšete trinásť rokov, môže to dopadnúť len dvomi spôsobmi – buď ako katastrofa, alebo ako majstrovské dielo. Obávam sa, že v tomto prípade ide o to prvé.

Epická fantasy patrí medzi moje obľúbené žánre, no aj ja si uvedomujem, že v ňom už nejestvuje veľa priestoru pre totálnu originalitu a skôr či neskôr aj tak narazím na knihu, dve alebo aj tri, ktoré sa na seba v niečom ponášajú. A to je v poriadku, pretože autor má aspoň priestor pristupovať k tým istým námetom iným spôsobom.

V prípade tejto knihy sa však niekto rozhodol tvrdiť, že je „úžasne originálna“ a ešte to vopchali aj do anotácie, čo je jedným z prvých problémov. Je iné, keď niečo podobné prehlási nadšený fanúšik. Ale keď to napíšete do anotácie a ukáže sa, že to nie je pravda? To je viac ako len mierne faux pas, to je vyslovene ignorantstvo kohokoľvek, kto tú anotáciu písal.

Aj keď je pravda, že anotácii sa nedá uprieť jedno – okrem tej somariny o originalite je veľmi verná tomu, čo sa deje v knihe. A v knihe sa nestane nič, čo by nebolo napísané v anotácii. Čím chcem povedať len toľko, že ak chcete vedieť, o čom je kniha, prečítajte si jej prológ a anotáciu a ušetríte si niekoľko dní pomalého utrpenia, ktoré vyvrcholí vašou strašnou smrťou unudením a tým, že máte vážne ploché čelo, lebo si doň neustále neveriacky udierate rukou.

Ak som vás dostatočne vydesila, vedzte, že sa snažím byť mierna, pretože ešte stále rešpektujem individuálnosť každého čitateľa, hoci pri tejto knihe je to naozaj náročné. Ako som napísala už v prvom odseku, autorka vraj na knihe pracovala trinásť rokov. Podarilo sa mi zistiť, že tento rok oslávi tridsiate druhé narodeniny, takže príbeh začala písať niekedy v osemnástke. Čo je takmer žalostné, nakoľko väčšina z toho, čo som prečítala, vyzerala ako fanfikcia trinásťročnej fanúšičky niektorej chlapčenskej kapely.

Začína to už pri postavách, ktoré sú na jednej strane ploché a na druhej strane nesmierne arogantné. Všetky. Nevidela som tam jedinú postavu, vedľajšiu alebo hlavnú, ktorá by v sebe mala aspoň kúsok pokory. Je naozaj vyčerpávajúce čítať o všetkých týchto dokonalých postavách, ktorých vnútorné prežívanie išlo úplne mimo mňa, nakoľko ho Claire popisovala ako leták v Lidli.

Len mi medzi riadkami napísala, že taká a taká postava cítila to a to bez toho, aby mi skutočne ukázala, ako sa cítila. Jediným skutočným prejavom akejkoľvek emócie boli pľutie všetkých zúčastnených, či už pod nohy alebo do tváre. Nikdy v živote som nestretla nikoho, kto by viac pľuval a to som raz či dvakrát stretla nejakú tú ťavu v zoologickej záhrade.

“We all have darkness inside us, Rielle,” he said, his voice rough. “That is what it means to be human.”

She shook her head slowly. “I think what means to be human is that you are able to move past the darkness, and do good in the world even so.”

Postavy však netvoria celý príbeh, to je fakt a ak sú otravné, ploché, ich charakter sa nijakým spôsobom nevyvíja a ich správanie nemá žiadnu logiku (či už takú normálnu logickú alebo chorú logiku psychopatov), mohlo by to zachrániť prostredie. Tento príbeh sa totižto odohráva v novom svete. O ktorom viem toľko, že na začiatku knihy je možné nájsť jeho mapku a že je tam niekoľko krajín, ktoré majú svojich patrónov (čo je zase napísané v tabuľke na konci knihy), ale tam moje vedomosti končia.

Ja neviem aké sú tam krajiny, prečo sú tam, neviem nič o tom, ako vyzerajú, ako vznikli, prečo majú medzi sebou napäté vzťahy – ja som sa skrátka nedozvedela nič. Viem, že veľa čitateľov nemá rado tie state wordlbuildingu a najskôr aj Claire Legrand medzi nich patrí, ale tak ako autorka by mohla myslieť na to, že čitatelia (aspoň niektorí) budú chcieť vedieť viac o krajine, v ktorej sa to všetko odohráva.

A keď už nie o nej, tak aspoň o fungovaní mágie a o anjeloch, ktorí sa tú stále spomínajú a ja netuším, prečo s nimi ľudia kedysi bojovali, prečo ich zatvorili a prečo to vlastne plánujú pomstu. Skrátka neviem nič a to hovorím v najnegatívnejšom slova zmysle, v akom môžem.

Takže máme postavy, ktoré nie sú veľmi podľa môjho gusta a svet, ktorý existuje, ale to je všetko, čo o ňom viem. Hovoríte si, že horšie to už by nemôže. To som si povedala aj ja, ale opak sa ukázal byť pravdou. Pretože táto kniha bola okrem toho aj predvídateľná a nelogická v tom, čo sa tam dialo (čo mali na svedomí hlavne postavy). Ja som sa totiž už v prológu dozvedela, ako to všetko dopadne.

Dozvedela som sa kto je Rielle a kto je Eliana a dokonca som sa zoznámila s postavou menom Simon a Corien. A teraz prišla veľká záhada, že kto je tá tajomná postavička, ktorá sa volá Simon? Totálne podcenenie čitateľa a takisto podcenenie potrebnej úpravy tejto knihy. To, že bola príliš dlhá a niektoré scény v nej boli zbytočné je jedna vec. Ale pokaziť čitateľom zážitok z čítania len kvôli tomu, aby som im všetko podstatné mohla prezradiť v prológu? To je už úplný vandalizmus.

Keďže som mala všetky potrebné informácie, vedela som, ako to skončí a tým pádom kniha strácala nielen na dynamike, ale hlavne na tajomnosti. Nebolo v nej žiadne napätie. Teda, takmer žiadne, ale Eliana so svojimi nelogickými počinmi mohla len sotva zachrániť túto päťstostranovú zbytočnú knihu. A pritom by stačilo, ak by si autorka k sebe našla schopného beta-readera, ktorý by jej všetky tieto somariny vmietol do tváre ešte predtým, než by tú knihu vydali.

Furyborn nie je priemerná YA fantasy kniha, pretože ak by som ju za takú označila, urazila by som tým všetky tie iné knihy, ktoré považujem za priemerné. Tento príbeh je hlboko podpriemerný a vedľa neho aj Červená kráľovná (mnou ohodnotená dvomi hviezdičkami) vyzerá ako najlepšia kniha storočia. Len ťažko môžem Furyborn k niečomu prirovnávať, nakoľko niečo podobne stupídne som asi ešte nikdy nečítala.