Nepriateľ môjho... to sme už videli | Beyond a Darkened Shore

Autor: Jessica Leake

Názov: Beyond a Darkened Shore
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je
Hodnotenie na GR: 3.9

The people of Mide have thankfully always been safe because of Ciara’s unearthly ability to control her enemies’ minds and actions. But lately, a mysterious crow has been appearing to Ciara, whispering warnings of an even darker threat. Although her clansmen dismiss her visions as pagan nonsense, Ciara fears this coming evil will destroy not just Éirinn, but the entire world. 
Then the crow leads Ciara to Leif, a young Northman leader. Leif should be Ciara’s enemy, but when Ciara discovers that he, too, shares her prophetic visions, she knows he’s something more. Leif is mounting an impressive army, and with Ciara’s strength in battle the two might have a chance to save their world. 
With evil rising around them, they’ll do what it takes to defend the land they love…even if it means making the greatest sacrifice of all.

“Honor is the only code we uphold and I would die for it.” 

Jessica Leake je americká autorka dvoch kníh pre dospelých a bývalá terapeutka. Beyond a Darkened Shore je jej prvým pokusom písať pre mládež a ako sa sama priznala, námet na túto knihu s ňou žil naozaj veľmi dlho. Väčšinou ho odsunula na vedľajšiu koľaj a venovala sa niečomu inému. Až kým raz nezhliadla jednu epizódu seriálu Vikingovia a celý príbeh sa jej tak pripomenul. Jej kniha sa však do povedomia dostala hlavne kvôli tomu, že sa objavila vo FairyLoote.

Táto kniha vyzerá ako niečo, čo som už čítala. Nedávno som recenzovala novinku Sky in the Deep, ktorá sa na túto v čomsi ponášala. V oboch vystupovali Vikingovia a obe sa venovali tematike nepriateľov, ktorí sa musia spojiť, aby porazili veľké zlo. No zatiaľ čo Sky in the Deep mala skvelú dynamiku a doslova dýchala severskou atmosférou, tam bola Beyond a Darkened Shore roztekaná a nedokázala si plne získať moju pozornosť. S hodnotením by som však mala začať od začiatku a nie v strede.

Tento príbeh mi pripadá ako vcelku zaujímavý experiment. Mytológia je niečo, čo milujem a jej prvky v knihách si vo väčšine prípadov naozaj užívam. Kelti a Vikingovia ma vždy bavili asi najviac, takže si predstavte moje nadšenie, keď som sa dozvedela, že sa mi dostane základu z oboch panteónov. Hoci na druhej strane tu bola istá obava.

Miešať dokopy rôzne panteóny a mýty nikdy predtým nedopadlo dobre, nakoľko sa v tom vo väčšine prípadov stráca aj sám autor, nehovoriac o čitateľovi. Jessica sa rozhodla pre naozaj šalamúnske riešenie. Áno, spojila dokopy dve veľmi rozdielne kultúry, avšak dej zasadila do obdobia, v ktorom pôvodné náboženstvo začalo pomaly ale isto nahrádzať kresťanstvo. Na základoch starých kultov začali vyrastať kostoly, prestali sa vykonávať obety a starý bohovia strácali moc.

Niečo, čo sme videli veľmi úspešne pracovať v Amerických bohoch alebo The Bear and the Nightingale. Základ bol teda položený aj v tomto príbehu a zo začiatku ma jeho prezentovanie veľmi bavilo. Tie rozpory a očividné slabnutie starých božstiev, ktoré musia opäť raz konať cez ľudí, aby dokázali poraziť dávne nikdy neporazené zlo. Niekto by povedal, že to je príbeh až náboženských rozmerov.

Ja budem vo vyslovovaní takýchto prívlastkov trochu opatrná a zdržanlivo uznávam, že to bol epický koncept. Lenže potom sa čosi pokazilo. Čiastočne za to môžu aj samotné postavy, ktoré síce boli skvele vytvorené, ale postupom deja i strán sa ich správanie prestalo opierať o logiku. No a potom je tu samotný dej a jeho vystavanie.

“The gods of the old world have stood aside, obeyed the ancient laws giving free will to men, and now, when our realm and yours hang in the balance, we are still bound by our covenants. The laws are clear: we can act only through man. And in all the world, there are only two strong enough to defeat them. One born for it, the other through great sacrifice.”

Na jednej strane bol epický, plný bojov a gejzírov krvi, napätie sa dalo krájať. A tieto naozaj dychberúce scény dopĺňali vatoidné opisy totálnych zbytočností. Zo samotnej kompozície som cítila neistotu Jessici Leake. V momente, keď netušila, čo urobiť, vložila do príbehu niekedy až zbytočne premrštený zvrat. Čo nakoniec vypálilo naozaj zaujímavo, hlavne ak sa väčšinou nezaťažovala vysvetľovaním.

Dôsledkom toho to vyzeralo, že postavy majú snáď akúsi poruchu osobnosti, že sa správajú naozaj čudne a menia svoje rozhodnutia zo sekundy na sekundu. Toto je teda príklad knihy, ktorá ma neuveriteľne dobrý základ, skvele napísané postavy, ktoré ma chytili za srdce, no ktorý v konečnom dôsledku dostáva na kolená práve tá niekedy zbytočná výplň zakrývajúca fakt, že autorka netuší, čo by postavy mali robiť, kým sa dostanú k tomu kľúčovému momentu.

Beyond a Darkened Shore nie je v skutočnosti zlou knihou, hoci na základe mojej recenzie to nie je veľmi zjavné. Zaujímavým spôsobom spracováva dva rozdielne panteóny a niektoré známejšie i menej známe mýty. Jessice Leake sa nakoniec podarilo zaistiť ich fungovanie na jednom priestore – aj za to čiastočne vďačí rozpínajúcemu sa kresťanstvu. Takisto bola skvelá myšlienka slabnúcich bohov a ich vykreslenie, pretože to boli tí nepredvídateľní podfukári s tajnosťami, ktorých milujeme. Keďže však slabli, museli konať prostredníctvom nimi vyvolených smrteľníkov.

Tu sa na scénu dostávajú postavy, ktoré si dokázali získať moje srdce. Aj keď postupom strán bolo ich správanie oveľa viac melodramatické, než by som im bola ochotná odpustiť. Čo mi napovedalo, že autorka naozaj nikdy predtým nenapísala knihu o tínedžeroch a pre tínedžerov. Najväčším nedostatkom knihy však bolo rozloženia deja ako také. Epické momenty, ktoré ma doslova prikovali na mieste, striedali zbytočné opisy a doslova vata. Jej jedinou úlohou bolo zakryť, že sa dej nikam neposúva a nič sa v ňom nedeje.

Ako keď sa postavy rozhodli urobiť si bojový tréning, hoci sa v tom čase poznali len niekoľko krátkych dní (Alebo to boli hodiny?) a rozhodne to nie je niečo, do čoho by sa púšťali nepriatelia, ktorí len nedávno uzatvorili prímerie. A takýchto momentov je v knihe hneď niekoľko. Všetky sú rovnako zbytočné, rovnako spomaľujú dej a rovnako som si z ich prítomnosti mala chuť vytrhať vlasy. Kvôli tomu postavy občas pôsobili ako melodramatickí šašovia, ktorí nikdy v živote nepočuli o slove logika.