Padlí anjeli a dračie kráľovstvo | Řád věčných trnů

Autor: Aliette de Bodard

Názov: Řád věčných trnů (angl. The House of Binding Thorns)
Séria: Dominium Padlých andělů (angl. Dominion of the Fallen)
Diel: druhý
Slovenské alebo české vydanie: Host, 2018 (ČR)
Hodnotenie na GR: 3.97

Paříž zničená magickými boji se postupně začíná zotavovat, ale velké Řády ovládané Padlými anděly nadále soupeří o kontrolu nad městem. Na vrcholu moci nyní stojí Řád Trnikeře a spřádá plány, jak se stát ještě mocnějším.
Trnikeřské intriky svedou dohromady milenku prastarého Padlého anděla, dračího prince v přestrojení, ztrhanou alchymistku sužovanou sebezničující závislostí a zatrpklého mladíka z Dálného východu, který má za úkol přivést zpět mezi živé svou zemřelou přítelkyni.
Řády hledají společnou cestu k míru, jenže ten se zdá zkázonosnější než válka. Čtveřice hrdinů v sobě musí nalézt sílu, aby nepadla za oběť magii lačnící všechny a všechno zotročit.

„Smrt je jistě sama o sobě cílem a sama o sobě odměnou.“

Aliette de Bodard je ocenená spisovateľka vietnamsko-francúzskeho pôvodu. Za prvú knihu zatiaľ dvojdielnej série získala mnoho ocenení a ešte viac nominácií. Dej nemenej úspešnej druhej knihy však nie je úplne jej výtvorom. Pri písaní sa totiž inšpirovala aj skutočnými historickými udalosťami a okrem vietnamského folklóru zabŕdla aj do ďalších zničených častí Paríža.

Rovnako ako Řád zlomených křídel, aj druhé pokračovanie tejto série je písané veľmi lyrickým a náročným štýlom. Jednotlivé kapitoly sú plné nádherne a podrobne opísaných zbytočností, ktoré som však ako zbytočnosti nevnímala, nakoľko ma vďaka nim doslova pohltila atmosféra poničeného Paríža, v ktorom čoskoro neostane jediná celistvá tehla.

Ako napovedá samotná anotácia, toto pokračovanie je voľné, takže nie je presne jasné, aký časový úsek ubehol od udalostí na konci jednotky. Ale v podstate to ani nie je dôležité. Pretože v tejto knihe sa rozohráva úplne nezávislý a takmer samostatný príbeh, v ktorom akoby mimochodom vystupovali už známe postavy.

Táto vedomosť mi to však nijako nezjednodušila čítanie, nakoľko ich charaktery sú rovnako zložité ako som si pamätala, čím sa čítanie premieňalo na zaujímavú detektívnu prácu. Totiž, ja som si nikdy nebola istá tým, čo ktorá postava urobí alebo povie, nakoľko ich správanie nebolo pevne zakotvené v ich vlastnostiach.

Čím nechcem povedať, že postavy boli zle napísané, to ani v najmenšom. Boli to úžasne fascinujúce osobnosti s naozaj komplexnými vlastnosťami, pri ktorých nikdy nebolo nič len biele a len čierne. Navyše boli mnohé z týchto postáv aj rozprávačmi jednotlivých udalostí, čo dej takisto ozvláštňovalo.

Prostredie sa trochu zmenilo, videla som aj zničený prístav a štvrte obývané ľuďmi, ktoré nepatria k žiadnemu rádu. Musia sa pretĺkať a ich dni sú naozaj žalostné, vďaka čomu niektoré časti príbehu získali zvláštnu depresívnu líniu. Akoby nestačil zničený romantický Paríž, v ktorom už nestojí ani Notre-Dame. Zdevastované a vojnou schátrané mesto vo svojich útrobách privítalo ľudí z rôznych pomerov. To, čo knihu najviac ozvláštňuje, je však kombinácia takmer až klasického európskeho prostredia, v ktorom sa predstavuje exotický vietnamský folklór.

Východná kultúra je nám nesmierne vzdialená a som rada, že Aliette využila aj svoj zmiešaný pôvod. Vďaka tomu mi bola predstavená mytológia na hony vzdialená Grécku či Slovanom a mágia, v ktorej je dôležité čchi, dračie príšery a uctievanie predkov. Oproti predchádzajúcej knihe som túto časť príbehu mohla lepšie preskúmať, čo ozvláštňovalo knihu a nútilo ma to myslieť si, že čítam niečo absolútne nové a originálne. Čo je pravda len čiastočne. Totiž, došlo k zmene kulís, ale nie k zmene scenáru.

„Padlým nemůžeš věřit, Philippe. Těm z Řádů a ani těm ostatním.“

„To –“ polkl a koutkem oka viděl, jak se průsvitná a nezřetelná Isabelle opírá o pokřivený vchod, jak ji zastiňuje Jitřencův oslnivý duch. „To vím. Věřím jejich moci.“

„Té moci, která tě sežere zaživa?“

Aj tentoraz som teda mala možnosť pozrieť sa hlboko do klbka nekonečných intríg a mocenských hier. Kvôli tomu je plynutie deja skutočne pomalé, rozvážne a únavné. Čo ma len utvrdzuje v presvedčení, že táto kniha je triler a určite nepatrí k oddychovému čítaniu. Ale odhliadnuc od toho nemôžem tvrdiť, že by sa mi kniha nepáčila alebo zle čítala.

Iste, jednotlivé strany plynuli skutočne pomaly a mala som veľmi detailnú predstavu o tom, čo sa kde odohráva. Opäť sa tu prepletalo niekoľko zápletiek, ale až postupom toho pomalého vývoja som si uvedomila, že sú navzájom prepletené. Gradácia napätia bola skutočne majstrovská a keď prišlo vyvrcholenie, obzerala som sa cez plece, či niekde nezazriem iskričky ohňostroja. Také epické bolo.

Řád věčných trnů nie je typickou fantasy a nie je možné úplne ju zaškatuľkovať. Má v sebe prvky niekoľkých žánrov, vďaka čomu je prístupnejšia oveľa širšiemu okruhu čitateľov. Takisto ju ozvláštňuje aj samotné prostredie a jeho vykreslenie. To dopĺňajú úryvky z východných mytológií, ich čarovné bytosti a takisto samotné princípy čarovania.

Hoci sa to na prvý pohľad zdá nemožné, parížsko-vietnamská kombinácia dokáže veľmi dobre fungovať a Aliette de Bodard z tohto spojenia vyťažila naozaj maximum, nakoľko sa zamerala aj na tie kultúrne rozdiely. Síce ich vtesnala do sféry mágie a moci, ale je možné ich veľmi ľahko identifikovať. Čo takisto prispieva k budovaniu napätiu a gradácii celého deja. To zabezpečujú aj postavy a ich naozaj zložité charaktery, ktoré sa mi ani tentoraz nepodarilo úplne pochopiť. Na druhej strane ma vďaka tomu stále dokážu prekvapiť.

Ani toto všetko však neprispelo k tomu, aby dej plynul o niečo rýchlejšie. Mal svoje vlastné ubíjajúce a niekedy naozaj pomalé tempo, v ktorom sa niektoré záležitosti pitvali naozaj až na poslednú kostičku v tele zápletky. Keď však prišlo ku kľúčovým okamihom, kniha mi opäť ukázala, aké je všetko prepojené a vlastne jednoduché, len ja som si to nedokázala pospájať. Čerešničkou na pomyselnej torte ostalo len prekvapivé epické vyvrcholenie, ktoré vo mne prebudilo túžbu po ďalších pokračovaniach tejto série.

(Po otočení poslednej stránky naozaj plne rozumiem, ako si táto séria dokázala získať tak veľa ocenení. Je naozaj plná zaujímavých prvkov a myšlienok, ponúka spojenie niekoľkých žánrov, takisto predstavuje veľa odlišných zvykov a kultúr. Na jednej strane je vďaka tomu prístupná naozaj širokému spektru čitateľov. Problém však je v samotnom spracovaní. Štýl, akým je kniha písaná, je naozaj náročný na pozornosť, niekedy vyčerpávajúci a vôbec je presným opakom toho, čo ľudia považujú za oddychovú literatúru. Čo zase vysvetľuje nízke hodnotenia hlavne predchádzajúcej knihy.)