Spasí všetko láska? | An Enchantment of Ravens

Autor: Margaret Rogerson

Názov: An Enchantment of Ravens

Špecifikácia: YA fantasy o svete ľudí a férov, ktoré sa prepletú a ani jeden neostane rovnaký

Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je

Hodnotenie na GR: 3.65

“The ability to feel is a strength, not a weakness.” 

Margaret Rogerson je začínajúca americká spisovateľka, ktorá sa rozhodla sústrediť na tvorbu pre mládež. Debutom An Enchantment of Ravens si získala veľa pozornosti, hoci neskoršie reakcie na jej knihu boli o čosi rozpačitejšie. Rovnako ako jej hlavná hrdinka, aj ona rada kreslí. Po dvoch rokoch od vydania jej prvej knihy jej o niekoľko mesiacov vyjde kniha druhá, Sorcery of Thorns. Obálky oboch kníh nakreslila talentovaná a obľúbená autorka rôznych knižných fanartov (a mnohých obálok) Charlie Bowater.

Svet v tejto knihe nepatrí len ľuďom, nakoľko jeho väčšiu čas si pre seba uzurpujú fae, večné a mocné bytosti, ktoré sú ľuďmi fascinované. Dôvodom je čiastočne aj to, že fae v tomto svete, nedokážu ovládnuť žiadnu zručnosť, nemôžu maľovať, písať alebo šiť šaty, no dokonca ani variť, pretože by ich to dokázalo zabiť. Preto sa musia obracať na ľudí, aby toto všetko urobili pre nich a títo ľudia žijú v mestečku nazvanom Whimsy, kde vládne večné leto a kde ľudia za svoje služby pre fae nepožadujú peniaze, ale kúzla.

Väčšina z nich si praje bohatstvo, krásu a mladosť, aj preto sa od nich Isobel tak líši. V sedemnástich sa z nej stal majster maliar a jej portréty sú veľmi žiadané mocnými fae. Jedným z jej nových patrónov je aj jesenný princ Rook. Avšak Isobel urobí chybu – v snahe presne vystihnúť Rooka a jeho podstatu do jeho očí na portréte vloží smútok, čo ju však môže stáť život. Vo svete fae sú emócie slabosťou a hlavne tie ľudské, nakoľko fae ich dokážu napodobniť, ale nedokážu ich úplne precítiť. Kvôli tomu sa zrazu Isobel ocitne na ceste do sveta mágie, ktorého súčasťou nikdy nechcela byť.

Na túto knihu som čítala skôr také rozpačité recenzie, v ktorých však prevládali tie negatívne. Prečo? Pretože veľa ľudí v tejto knihe vidí a chce vidieť iné knihy. Akoby Sarah J. Maas mala monopol na hrdinky, ktoré radi maľujú, majú dve sestry, o ktoré sa chcú postarať a ktoré sa proti svojej vôli ocitnú v magickom svete po boku silných takmer monštier. Som si istá, že v tomto námete by ste dokázali spoznať oveľa viac kníh a niektorí z vás by videli aj Krásku z rozprávky. Bohužiaľ však pravdou ostáva, že ľudia sa tak veľmi sústredili na to, čomu všetkému sa táto kniha podobá, že zabudli pozerať na to, v čom všetkom sa od nich líši.

Autorka má zaujímavý miestami až lyrický štýl písania, ktorým som sa často nechávala úplne uniesť. Tým dokonale zakrývala jednoduchosť svojej dejovej línie, za čo som nesmierne vďačná, pretože si neviem predstaviť, ako sa v tomto prostredí odohráva niečo naozaj zložité. Fae boli asi také, ako kdekoľvek inde, hoci opäť iné a osobne som sa bavila tou predstavou, že mocné magické bytosti dokáže premeniť na popol obyčajné varenie. To bolo rozhodne iné a aj kúzla, ktoré venovali ľuďom.

Napríklad vďaka jednému naozaj nepodarenému sa Isobel stane sestrou dvoch malých dievčat – ktoré ešte v to ráno mečali ako kozy kdesi na lúke. Čím sa vlastne dostávam k Isobel, ktorá je tŕňom v oku mnohých nepriaznivých recenzií, hoci som vlastne nepochopila prečo presne. Isobel je vo svojej podstate silná hrdinka, ktorá je odhodlaná ostať človekom, lebo ak by aj prijala ponuku a stala sa nesmrteľnou, naveky by prišla o svoje umenie a nemohla by maľovať.

“But isn’t absurdity part of being human? We aren’t ageless creatures who watch centuries pass from afar. Our worlds are small, our lives are short, and we can only bleed a little before we fall.”

Je až obdivuhodné, že napriek všetkému, čo prežila, nakoniec ani raz nezmení názor a je odhodlaná ostať človekom, aj keby to znamenalo, že naozaj bude musieť zomrieť (a nielen ona). Oveľa viac ako toto jej však čitatelia vyčítali to, že sa zamilovala. Och, koľká to neodpustiteľná slabosť! Akoby to nerobila každá druhá hrdinka a oveľa melodramatickejšie.

Z nejakého dôvodu totiž čitatelia videli anotáciu, v nej hrdinku, fae, tajomný svet a mysleli si, že nakoniec budú čítať akčné dobrodružstvo o dievčati nakopávajúcom zloduchov do zadku. Asi ale v tej istej anotácii už nevideli tú časť o emóciách namaľovaných na obraze, za čo sa má zodpovedať a do tejto charakteristiky naozaj nezapadajú akčné scény a záchrana sveta, skôr tak vyznania lásky a všetky tie emocionálne veci, nad ktorými my romantičky absolútne slintáme.

Takže napriek očakávaniam niektorých ľudí je táto kniha pomalým rozprávaním, ktoré je krásne, lyrické a zamilované, ktorého dej plynie občas tak pomaly, až sa zdá, že sa zastavil, aby vzápätí opäť vyrazil vpred a dokonale ma tým prekvapil. Táto kniha je teda určená tým večerom, keď chcete len sedieť, čítať a cítiť a vo svete, v ktorom väčšina bytostí emóciám nerozumie, som toho cítila naozaj veľa.

An Enchantment of Ravens nie je žiadny epickým dobrodružstvom o veľkolepých bojoch a zavrhnutiahodných zloduchoch. Je to príbeh predovšetkým o láske a pocitoch, ktorý je rozpovedaný miestami až lyrickým spôsobom. V tomto príbehu vystupuje len niekoľko postáv, medzi nimi Isobel, hlavná hrdinka a tiež rozprávačka. Na jednej strane bola neistá kvôli tomu, čo cítila a tak trochu tomu nerozumela, a na tej druhej bola nesmierne sebaistá a rozhodná v tom, že chcela ostať človekom – aj keby kvôli tomu mala zomrieť – a vďaka tomu všetky jej voľby smerovali k ľudskosti.

Zvolený štýl rozprávania knihe len prospieva, nakoľko je lyrická i melancholická, vďaka čomu ešte viac vyniknú emócie do nej vložené. To tvorí podstatu celého rozprávania, práve ten prežitok, hoci ani dej nie je úplne vedľajší. Vo svojej podstate je síce veľmi jednoduchý a až na pár výnimiek dosť priamočiary, ale to deju len prospieva. Občas to síce pôsobí, akoby sa nikam neposúval, ale je to len dojem cielene vytvorený autorkou, aby ma upozornila na niečo dôležité, čoho prítomnosť som si aj tak až do úplného konca neuvedomovala.

Očakávať teda od knihy veľkolepé akčné dobrodružstvo by nebolo správne, nakoľko táto kniha, ak už niečím má byť, tak skôr lyrickým vyznaním lásky a oslavou ľudskosti, v ktorej hlavná hrdinka nerobí to, čo je ľahké, ale to, čo je správne a vďaka tomu vždy ostane tým, čím bola na začiatku – človekom. (Ale skrátka pre niektorých ľudí je stále dôležitejšie to, že Isobel je ako táto a tamtá hrdinka, čo na tom, že si kvôli tomu nevšimnú ostaté časti príbehu.)

oficiálna anotácia:

Isobel is an artistic prodigy with a dangerous set of clients: the sinister fair folk, immortal creatures who cannot bake bread or put a pen to paper without crumbling to dust. They crave human Craft with a terrible thirst, and Isobel’s paintings are highly prized. But when she receives her first royal patron—Rook, the autumn prince—she makes a terrible mistake. She paints mortal sorrow in his eyes—a weakness that could cost him his life.

Furious, Rook spirits her away to his kingdom to stand trial for her crime. But something is seriously wrong in his world, and they are attacked from every side. With Isobel and Rook depending on each other for survival, their alliance blossoms into trust, then love—and that love violates the fair folks’ ruthless laws. Now both of their lives are forfeit, unless Isobel can use her skill as an artist to fight the fairy courts. Because secretly, her Craft represents a threat the fair folk have never faced in all the millennia of their unchanging lives: for the first time, her portraits have the power to make them feel.