Naučiť sa požiadať o pomoc | Tu, kde bývam

Autor: Brenda Rufener

Názov: Tu, kde bývam (angl. Where I Live)

Špecifikácia: kniha o tom, aké je dôležité otvoriť sa priateľom a naučiť sa požiadať o pomoc

Slovenské alebo české vydanie: Slovart, 2019 (SR)

Hodnotenie na GR: 3.52

„Keď nebudú vedieť, že si tu, neublížia ti.“

Brenda Rufener je začínajúca americká spisovateľka, ktorá svojim debutom Tu, kde bývam upozornila na tému, pred ktorou mnoho ľudí zatvára oči. Nielen vďaka tejto knihe sa z nej neskôr stala ochrankyňa a poradkyňa pre mladých bezdomovcov. Keď nepíše, rada sa venuje horolezectvu a takisto veľa času trávi so svojou rodinou. V apríli 2019 vychádza autorkina druhá kniha s názvom Since We Last Spoke, v ktorej sa venuje žiaľu, ktorý dokáže ľudí nielen spojiť, ale aj rozdeliť.

Život v malom meste je jednoduchý. Teda, v prípade, že nie ste Linden, ktorá sa do tohto mesta rozhodla prísť po smrti svojej matky, pretože dúfala, že tu nájde svoju starú mamu. To sa aj stalo, ale nič nevyšlo podľa plánu. Linden sa rozhodla v meste ostať. Našla si priateľov a chodí do školy, no zo všetkého najviac sa snaží nepútať na seba pozornosť. Pretože vie, že stačí málo, aby si ostatní všimli, že nemá domov. A to nikdy nesmie dopustiť, aj keby kvôli tomu mala poprieť svoju súcitnú povahu a túžbu pomáhať ostatným.

Táto kniha sa venuje naozaj neveľmi frekventovanej téme, ktorá sa však nás všetkých nejakým spôsobom dotýka. Mnoho z nás však pred ňou doslova zatvára oči a to je to, čo sa dialo aj v tejto knihe. Linden očividne nezapadala do svojej verzie príbehu, ale ako to už býva, ľudia vidia len to, čo chcú vidieť a aj keď majú pochybnosti, radšej sa nepýtajú, aby to náhodou nezničilo predstavu, ktorú si vytvorili o spoločnosti.

Keď som sa do knihy púšťala, myslela som si, že kniha sa bude venovať tomu, ako túto tému riešiť, ako si hlavná hrdinka nájde túto dokonalú rodinu a oni ju príjmu medzi seba. Mýlila som sa, o tom táto kniha nie je a je to hlavne aj kvôli charakteru hlavnej hrdinky. Linden ako postava síce veľmi nevybočuje z radu iných postáv študujúcich na priemernej americkej strednej škole, ale predsa sa líši.

Vo svojom živote toho zažila naozaj veľa, o viac toho prišla a tým pádom je vo svojej podstate rezervovaná a bojí sa niekomu úplne otvoriť zo strachu, že by jej opäť bolo ublížené. Zo všetkého najviac sa však bojí podať niekomu pomocnú ruku, pretože by mohlo vyjsť najavo jej malé tajomstvo. Čo je pre Linden nesmierne náročné, nakoľko je veľmi súcitná a vďaka svojej situácii si všíma to, čo ostatným ostáva skryté.

Vzhľadom na to, aká je Linden, som si preto až niekedy počas čítania uvedomila, že táto kniha spracováva tematiku bezdomovectva trochu inak. Áno, poukazuje na ňu, ale na druhej strane mi ju ukazuje z pohľadu niekoho, kto svoju situáciu v podstate nechce riešiť, pretože má strach požiadať ostatných o pomoc. Čo je vo svojej podstate asi ešte lepšie. Vďaka tomu som totiž mohla sledovať Linden nielen pri jej každodennom zápase s časom i okolnosťami, ale aj pri tom, ako sa pôsobením týchto okolností mení, ako sa postupne otvára a dovoľuje si byť zraniteľnou, pretože tak môže pomôcť sama sebe.

„Prvé pravidlo: Na hodinách nepospávaj.

Druhé pravidlo: Nikdy so sebou nenos príliš veľa vecí.

Tretie pravidlo: Snaž sa nevyzerať ako bezdomovec.“

Do veľkej miery jej v tom pomáhajú jej dvaja najlepší priatelia, ktorých má Linden nesmierne rada, ale takisto je k nim skôr rezervovaná. Vzťah tejto kamarátskej trojice je asi to, čo ma na tejto knihe bavilo najviac, pretože v ich vzťahu bolo všetko – podpichovanie, niekedy zbytočná dráma, inokedy vtipkovanie, trávenie času a potom také to občasné nerozprávanie sa, pretože sa niekto ofučal. Myslím, že to sú štádia priateľstva, ktorými sme si prešli asi všetci a vďaka tomu kniha pôsobí veľmi reálne.

Vo svojej podstate je však táto kniha skôr oddychovejším čítaním, v ktorom síce autorka chcela poukázať na dôležitú tému, ale zvolila si na to spôsob, ktorý neosloví veľa ľudí, nakoľko je ukrytý v posolstve knihy. Autorka mi vďaka nemu ukázala, že nikto nemôže očakávať zmenu vo svojom živote, ak sa o ňu sám nepričiní – aj tým, že sa rozhodne požiadať o pomoc.

Tu, kde bývam je vo svojej podstate príjemnou a skôr oddychovou knihou, v ktorej som mala možnosť spoznať Linden a sledovať jej prerod z uzatvoreného dievčaťa až po odhodlanú mladú ženu, ktorá si dovolí byť zraniteľná, aby tak konečne mohla požiadať o pomoc, ktorú očividne potrebuje. Vďaka tomuto konceptu som síce mohla obdivovať vývoj jej charakteru, ale na druhej strane sa celá tematika bezdomovectva presunula medzi kulisy.

Autorka síce na túto tému chcela poukázať, ale viac ako to chcela čitateľom povedať, že sa nič nezmení, kým sa ľudia v okolí nezačnú pozerať na to, čo vlastne vidieť nechcú. To z tejto knihy robí o čosi zaujímavejšie čítanie hlavne pre čitateľov, ktorí sú zvyknutí na čítanie medzi riadkami. Ale rozhodne nepoteší tých, ktorí majú radi jednoduché lineárne knihy, v ktorých všetko dostanú naaranžované na peknom striebornom podnose.

Vo svojej podstate je táto kniha citlivo vyrozprávaným príbehom, v ktorom sa hlavná hrdinka musí otvoriť nielen svojim priateľom, ale aj svojej bolesti, aby si mohla uvedomiť, že večným utekaním nič nevyrieši. V tomto smere sa mi kniha čítala dobre a ak by bol ten úvod o čosi kratší, možno by sa mi čítala o čosi lepšie.

Za poskytnutie knihy na recenziu
veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Slovart.
Knihu si môžete kúpiť TU.

oficiálna anotácia:

Sedemnásťročná Linden Rose ukrýva tajomstvo. Nemá rodinu ani domov, a tak tajne prespáva v chodbách svojej strednej školy, vďačná za každú noc so strechou nad hlavou. Jediné, čo ju drží nad vodou, je jej práca redaktorky školského blogu a najlepší kamaráti, Šunka a Seung. A, samozrejme, nádej na lepšiu budúcnosť.

Veci sa však ešte väčšmi skomplikujú, keď jeden deň príde najobľúbenejšie dievča na škole Bea na vyučovanie s poranenými ústami. Linden začne na vlastnú päsť pátrať po tom, čo sa jej stalo, čím sa však vystavuje riziku, že na seba pritiahne pozornosť. A pozornosť je to posledné, čo nepriznaná bezdomovkyňa potrebuje.

Linden tak stojí pred ťažkým rozhodnutím - ak má pomôcť spolužiačke, musí sa znovu postaviť vlastnej minulosti, rovnako poznačenej násilím. To však znamená porušiť všetky pravidlá, ktoré si kvôli prežitiu stanovila, a nechať na povrch vyplávať dávno pochované tajomstvá.