Zveriť sa cudzincovi | Letters to the Lost

Autor: Brigid Kemmerer

Názov: Letters to the Lost (čes. Dopisy ztraceným)

Špecifikácia: kniha o vyrovnávaní sa so stratami a odpúšťaní (pričom láska nie je ultimátny liek)

Slovenské alebo české vydanie: CooBoo, 2019 (ČR)

Hodnotenie na GR: 4.36

“You can't make your own path with your eyes closed.“

Brigid Kemmerer je úspešná americká autorka, ktorá sa v poslednom čase dostala do povedomia aj českých a slovenských čitateľov vďaka novinke A Curse so Dark and Lonely. Prerozprávanie Krásky a Zvieraťa si získalo veľa pozornosti, ale boli to predošlé autorkine knihy, ktoré jej zabezpečili trvalé miesto v srdciach fanúšikov. Kniha Letters to the Lost je prvou autorkinou knihou, ktorá v sebe nenesie žiadne nadprirodzené prvky a odohráva sa v obyčajnom stredoškolskom prostredí.

Každý človek sa so žiaľom vyrovnáva po svojom. Juliet aj tým, že píše listy svojej mŕtvej matke. Skrátka len pokračovala v tradícii, ktorú odštartovali pred niekoľkými rokmi, nakoľko Julietina matka kvôli povolaniu fotografky veľa cestovala. Juliet si do listov vylieva srdce, avšak nepredpokladá, že by si o tom niekto prečítal. Až sa to raz stane. Declan, chlapec, ktorý si na cintoríne odpracováva svoj trest, si jeden z jej listov nielen prečíta, ale naň aj odpovie. A týmto činom sa začne ich nevšedný terapeutický vzťah. Ten je však úspešný aj preto, že ani jeden z nich netuší, kto sa ukrýva na druhej strane papiera.

Knihy o tom, ako sa niekto vyrovnáva s tragickou stratou, nie sú ničím výnimočným. Skôr je náročnejšie nájsť príbeh, v ktorom by hlavní hrdinovia nikdy o nikoho neprišli. Akýmsi trendom, najmä v YA literatúre, je však typ príbehu, v ktorom sa dvaja mladí ľudia stretnú, zamilujú sa a to vyrieši všetky ich problémy. O to viac ma autorka tejto knihy potešila, pretože sa rozhodla romantickú líniu síce naznačiť, ale príliš nerozvíjať, nakoľko pre uzdravenie postáv nebola až taká dôležitá.

Autorke totiž išlo skôr o to, aby mi povedala, ako sa postavy cítia. Hoci urobila ešte viac. Neopisovala mi ich pocity, ona ma prinútila ich naplno prežiť. Vždy som vedela, čo cítia aj Declan, aj Juliet, pretože som im videla do hlavy a o to viac som prežívala ich tragické zážitky a o to viac som im držala palce, aby to všetko nakoniec prekonali. Pomáha tomu aj fakt, že Declan aj Juliet boli veľmi sympatickí hrdinovia.

Juliet bola skôr uzavretá a veľmi nadaná fotografka, avšak neustále mala pocit, že žije v tieni svojej matky, ktorej sa nikdy nebude môcť vyrovnať. Doslova si ju idealizovala a to ťažšie niesla, keď o ňu prišla. Declan má za sebou rovnako tragickú minulosť, možno ešte aj tragickejšiu, nakoľko ho zožierajú výčitky. Kvôli vlastnej bolesti je tak trochu zatrpknutý a prudký, niekedy ťažko ovláda svoj hnev a kvôli nedávnom kriminálnom žážitku ho všetci posudzujú a to bez toho, aby mu vôbec dopriali šancu ukázať im, aký je v skutočnosti. Teda, nie že by sa o niečo podobné snažil. Až kým si nezačne dopisovať s Juliet.

“Can I tell you one thing?” Melonhead says.

I swallow. “Sure.”

“One day isn’t your whole life, Murph.” He waits until I look at him. “A day is just a day.”

I scoff and slouch in the chair. “So what are you saying? That people shouldn’t judge me on one mistake? Tell that to Judge Ororos.”

He leans in against the table. “No, kid. I’m saying you shouldn’t judge yourself for it.” 

Námet posielania listov neznámym adresátom síce nie je úplne originálny, ale páčila sa mi tá myšlienka. Autorka totiž ako námet využila niečo, čo poznám aj zo skutočného života – a teda to, že je oveľa jednoduchšie zdôveriť sa s ťaživými spomienkami úplne neznámej osobe. Navyše o to jednoduchšie, ak tá osoba prežila niečo podobné a tým pádom jej nie je nutné všetko vysvetľovať.

Táto kniha síce nebola akčná alebo extrémne dynamická, dokonca nebola ani veľmi originálna. Jej najsilnejšia stránka však tkvie v niečom úplne inom. Mala som možnosť sledovať, ako sa dvaja mladí nahnevaní ľudia dokážu vďaka vzájomnej pomoci vyrovnať s ťaživými spomienkami. Zatiaľ čo som sledovala ich terapeutické vymieňanie listov a neskôr aj e-mailov, naplno som s nimi všetko prežívala.

A o to v tejto knihe išlo. Autorka mi nechcela predstaviť ďalší príbeh, v ktorom všetko zázračne vyriešila láska. Miesto toho ma prinútila prežiť každú emóciu tejto úžasnej húsenkovej dráhy očami postáv, ktoré na konci tejto knihy stáli na začiatku svojich ciest ako úplne iní a pokojnejší ľudia. A vďaka ceste, ktorú prešli, v sebe našli aj miesto pre prípadnú lásku.

Letters to the Lost je vo svojej podstate úplne obyčajná kniha s námetom, aký som mala možnosť vidieť v desiatkach iných kníh. Jej výhodou je však to, ako sa autorka k tejto téme rozhodla pristupovať. Hlavní hrdinovia Declan a Juliet majú za sebou smutné a tragické skúsenosti, čo z nich urobilo dosť rozhnevaných mladých ľudí. Autorka sa navyše rozhodla rozprávať príbeh striedavo z uhlov pohľadov oboch hrdinov, vďaka čomu som mohla naplno prežiť ich emócie. Doslova som sa ocitla v ich hlavách, takže som ich vedela lepšie pochopiť a o to silnejší bol pre mňa zážitok z čítania. Pričom vynikajúcim spôsobom boli opísané aj vedľajšie postavy a hlavne vzťahy, či už rodinné alebo priateľské. 

Námet písania listov, a neskôr aj e-mailov, nie je síce veľmi originálny, ale páči sa mi tá myšlienka ukrytá za celým tým nápadom – totiž to, že je jednoduchšie hovoriť o najväčšej bolesti s niekým, kto vás nepozná. Osobne si však myslím, že najlepšou časťou knihy bolo, že nebola vystavaná len na romantickej linke. Iste, tá línia bola prítomná, avšak skôr v pozadí. Autorka ma totiž prinútila prejsť bolestivú cestu spolu s postavami a ukázala mi, ako prežívali svoju bolesť, ako sa s ňou postupne vyrovnávali a to aj vďaka tomu, že boli v kontakte s niekým, kto si prešiel niečím podobným.

Bola to bolestivá skúsenosť a vďaka autorkinmu umu aj poriadne emotívna, no na jej konci stáli hlavní hrdinovia s hrdo zodvihnutými hlavami, pretože dokázali prekonať svojich najväčších démonov a zistili, že v nich ostalo ešte dosť miesta na novú lásku. Takže tlieskam za to, že autorka ukázala, že láska nie je vždy odpoveďou na všetky problémy a nedokáže zázračne liečiť. O to sa museli Juliet a Declan postarať sami. Čo je veľmi silné posolstvo.

oficiálna anotácia:

Juliet Young always writes letters to her mother, a world-traveling photojournalist. Even after her mother's death, she leaves letters at her grave. It's the only way Juliet can cope.

Declan Murphy isn't the sort of guy you want to cross. In the midst of his court-ordered community service at the local cemetery, he's trying to escape the demons of his past.

When Declan reads a haunting letter left beside a grave, he can't resist writing back. Soon, he's opening up to a perfect stranger, and their connection is immediate. But neither Declan nor Juliet knows that they're not actually strangers. When life at school interferes with their secret life of letters, sparks will fly as Juliet and Declan discover truths that might tear them apart.