Autor:
Alice Broadway
Názov:
Iskra (angl. Spark)
Séria:
Leora (angl. Skin Books)
Diel:
druhý
Špecifikácia: YA séria o dvoch trochu fanatických kmeňoch, ktoré proti sebe bojujú
Slovenské
alebo české vydanie: CooBoo,
SR (2019); Moba, ČR (2018)
Hodnotenie
na GR: 3.92
„Všetci veríme tomu, čo nás učia, kým nezistíme, ako sa môžeme učiť sami.“
Alice
Broadway je začínajúca
autorka, ktorá o sebe rada tvrdí, že žije svoj sen. Dni trávi snívaním
s otvorenými očami a následným zapisovaním tým, čo si sama vymyslí.
S postavami z jej knihy ju spája vášeň pre čaj. Knihy pre ňu
predstavujú bezpečný prístav, miesto, kam môže utiecť a prežívať
dobrodružstvá. Podobným štýlom sa snaží písať aj svoje príbehy – aby boli ako
únik od reality.
Leora žije vo svete dvoch extrémov. Buď tu žijú
ľudia totálne posadnutí tetovaniami, ktorí majú zásadu, že všetko si musíte dať
zvečniť na telo. Alebo sú tu tí druhí, ktorí sa tetovaní vyslovene boja a považujú
ich za niečo nečisté a nesprávne. Títo ľudia teda predstavujú dva úplne
protichodné póly a navzájom sa nedokážu pochopiť, nakoľko všetci majú
svoju pravdu. Leora má však to nešťastie, že je miešanka, čo jej však nepomáha
nájsť si svoje miesto vo svete. A čas sa kráti...
Predchádzajúca kniha ma s výhradami skutočne
nadchla. Bavil ma ten svet, v ktorom boli tetovania vlastne tak trochu
druhom náboženstva, kde ste jednoducho museli zachytávať svoj príbeh na koži,
inak ste boli považovaní za kacíra a vyobcovaní. Nehovoriac o tom, že
bolo niečo vrcholne znepokojivé na svete, v ktorom len čo ste zomreli,
stiahli vás z kože a potom túto kožu zviazali do knihy, aby váš
príbeh mohol žiť ďalej. Preto ma aj potešilo, že príbeh v druhej knihe
začína presne tam, kde prechádzajúci diel skončil.
Leora bola od začiatku sympatická hrdinka, hoci
na môj vkus občas až príliš naivná a ovplyvnená tým, čo jej odmalička
vtĺkali do hlavy. Preto som sa vlastne ani nečudovala, aké predsudky mala a aké
náročné pre ňu bolo pochopiť inú pravdu než tú, ktorú každý deň počúvala. Lenže
ku koncu Tinty to začínalo vyzerať,
že predsa len bude mať otvorenú myseľ.
Preto som bola nemilo prekvapená tým, že Leora
na začiatku Iskry bola rovnaká ako na
začiatku Tinty. Ustrašená a naivná,
verila všetkému, čo jej nahovorili. Predpokladám, že bolo náročné prehodnocovať
niektoré pravdy, nakoľko sa im musela doslova postaviť čelom. Len som mala
občas pocit, akoby autorka tak trochu negovala udalosti z predchádzajúcej knihy.
Čím sa dostávam k tomu, že v podstate prvá polovica kniha bola tak
trochu... zbytočná.
„Láska je mizerný cit. Neviem, prečo vôbec ľúbime. Lenže... pri pohľade na Sanin výraz pochopím, že bolesť, ktorú prináša, je podobná tej, keď sa do pokožky ihlou vtisne atrament – bolestivé pichnutie je nevyhnutné na to, aby vykvitlo niečo krásne.“
Iste, bolo dôležité opísať všetky rozdiely,
vypočuť si tie isté príbehy porozprávané z perspektívy druhej strany a vôbec
zhodnotiť, že tí neoznačení fakt nie sú také monštrá, za akých ich vydávajú. Je
teda nutné dodať, že takéto scény dej nikam neposúvali. Ale oceňujem konflikt,
ktorý autorka vytvorila nielen v deji, ale aj v Leore, ktorá zrazu
ešte výdatnejšie všetko spochybňovala. Problémom však je, že na svet sa
stále pozerala svojimi naivnými očkami a táto naivita sa vkradla aj do
spôsobu, akým bol príbeh rozprávaný.
Skrátka, Leore chýbala akási rafinovanosť, to
niečo, vďaka čomu by sa na svet pozerala inak a tým pádom by mi ho aj inak
opisovala. Našťastie od polovice aj dej začal byť o niečo akčnejší a tajomnejší
a bolo poznať, že sa niečo chystá a malo by to byť veľké. Ja som už
asi aj hádala, čo presne a pri niektorých iných udalostiach som zase mala
nejaké teórie, ale Leora to nebola schopná vidieť takto a účelne dobrosrdečné
správanie úplných cudzincov jej prišlo úplne normálne. Čo ma frustrovalo.
Leora teda pre mňa bola ako hrdinka trochu
sklamaním, nakoľko som od nej po Tinte
očakávala niečo iné. Ale aspoň ma bavilo všetko ostatné, najmä tie spomínané
konflikty, keď do seba narazili dve odlišné kultúry, bavili ma aj tie príbehy
(ktoré boli inšpirované starými rozprávkami a pri niektorých je to veľmi
vidieť) a to, ako neoznačení ľudia žili, do deja zase vnášalo istú
žalostnosť. Dej bol takisto príjemný, teda, keď sa konečne začalo niečo diať a takisto
ma bavila gradácia a v závere vyostrené vyvrcholenie. V tomto bode
sa naozaj nedovažujem predvídať, ako by to celé mohlo skončiť.
Iskra je na jednej strane zaujímavým pokračovaním Tinty, ale na tej druhej neprináša toľko
odpovedí, koľko som si od nej sľubovala. Problémom je predovšetkým hlavná
hrdinka Leora, ktorá mi zároveň príbeh aj rozpráva. Tá je stále rovnako naivná
ako v predchádzajúcej knihe, takže len máločo spochybňuje a nechá sa
ovládať ostatnými, čo naozaj nie je hrdinka, ktorá by sa veľmi hodila do
takéhoto typu príbehu. Zároveň sa toto jej správanie niekedy nepríjemne
prejavuje aj na samotnom deji, keď ja som už vedela, čo sa deje a Leora si
to ešte stále nevšímala, respektíve nechcela to vidieť.
Odhliadnuc od tohto nie veľmi príjemného
rozprávača však dej nebol až taký zlý. Je pravda, že prvá polovica bola skôr
pomalšia a zameraná na opisovanie dvoch rozličných kultúr, ktoré však boli
obe rovnako sfanatizované a vybičované do niekedy až zarážajúcich extrémov.
Navyše stret dvoch rozličných národov priniesol do knihy aj zaujímavé konflikty
a napätie, ktoré ma bavili. V druhej polovici sa navyše dej trochu
rozbehol a nesmierne ma bavila práca, ktorú autora odvádzala pri gradácii.
Keď prišiel záver, bol prekvapivý, vyostrený na
maximum a navyše taký nečakaný, že ani len netuším, čo by som od pokračovania
vlastne mala očakávať. Táto kniha teda nie je zlá, je vlastne zaujímavá, jej problémom
je v mojich očiach rozprávačka, ktorej charakter sa akoby vrátil do svojho
počiatočného bodu z prvej knihy a ja som opäť musela sledovať jej
cestu k dospelosti. Čo nie je niečo, čo by som v podobnej sérii
chcela absolvovať viac ako len raz.
Za poskytnutie knihy na recenziu
veľmi pekne ďakujem spoločnosti Albatros Media.
Knihu si môžete kúpiť TU.
oficiálna
anotácia:
Pokračovanie
jedinečného fantasy románu Tinta je príbehom o odvekom
klamstve a utajovanej pravde, o starých nepriateľoch a nových priateľoch.
Leora
musí utiecť. Do lesov, kde sa schovávajú neoznačenci – ľudia, ktorých pokožku
nehyzdí ani jediné tetovanie. Leora donedávna ani netušila, že podobní ľudia
existujú, a nieto, že sa medzi nich musí dostať a získať si ich dôveru. Ako má
však dôverovať niekomu, o kom sa nedokáže nič dozvedieť z jeho tetovaní?
Neoznačenci od nej chcú však jediné: žiadne tajomstvá, žiadne klamstvá, len
čistú a nefalšovanú pravdu. A presne tú im nemôže za žiadnych okolností (ani
pod hrozbou života) poskytnúť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára