Tam, kde vládnu intrigy | A Winter's Promise

Autor: Christelle Dabos

Názov: A Winter’s Promise (fr. Les Fiancés de l'Hiver; čes. Snoubenci zimy)

Séria: The Mirror Visitor (fr. La Passe-Miroir; čes. Projít zrcadlem)

Diel: prvý

Špecifikácia: fantasy o svete, v ktorom sú mágia, spoločenské postavenie a intrigy všetkým

Slovenské alebo české vydanie: Baobab, 2018 (ČR)

Hodnotenie na GR: 4.19

“Forgetting the dead was like killing them a second time.”

Kedysi dávno sa pôvodný svet roztrhol a z jeho trosiek povstali obrovské lietajúce mestá, ktoré obyvatelia nazvali Archy. Každej takejto Arche panuje jej osobný Duch, ktorý splodil prvých obyvateľov mesta, vďaka čomu potomkovia dostávajú do vienka rôzne magické schopnosti. Keďže každému mestu vládne iný Duch, aj schopnosti sa v rôznych kútoch sveta líšia.

Zatiaľ čo niekde dokážu mladé dámy dotykom čítať minulosť neživých objektov a prechádzať cez zrkadlá, na opačnom konci sveta dokážu mladí muži len silou myšlienky vyvolať v nič netušiacej bytosti takmer až fyzickú bolesť. No a predstavte si, že práve tieto dve konkrétne osoby by niekto zasnúbil a donútiť ich žiť až do svadby v chlapcovom domove kdesi uprostred ľadovca. Teda, tak by vyzeral tento príbeh, ak by som ho veľmi chcela zjednodušiť. Lenže kľúč k úspešnému prečítaniu tejto knihy spočíva v uvedomení si, že na tejto knihe nie je nič jednoduché.

Svet, ktorý autorka vytvorila, bol bez debaty očarujúci. Nielen koncept jeho fungovania, ale aj hierarchia v jednotlivých mestách a schopnosti ich obyvateľov. Samozrejme, že s niektorými nadaniami som sa stretla už v iných knihách, ale napriek tomu sa tie konkrétne schopnosti skrátka do príbehu hodili, pretože na ich základe sa odvíjal celý príbeh. A rovnako ako všetci upozorňovali Opheliu, aby si dávala pozor na ilúzie, niečo podobné mal niekto povedať aj mne predtým, ako som knihu začala čítať.

Jej začiatok bol pomerne pomalý a rozvláčny, pričom moju pozornosť ako-tak dokázali vzbudiť zaujímavé opisy a hlavne prostredie a celý ten svet. Hoci sa však v deji nič významné nedialo, stále ma čosi poháňalo v otáčaní stránok. Boli to hlavne postavy a to, ako sa správali – respektíve, že to, čo hovorili, nezodpovedalo ich činom. Vtedy som sa začala čudovať a hovorila som si, či je v tom zámer, alebo je to následok prekladu (nakoľko táto kniha je jedna z toho nízkeho percenta, ktoré sa do angličtiny prekladajú z iných jazykov), aby som si neskôr overila, že áno, je v tom najskôr zámer.

V tomto bode, hovorím asi o tretine knihy, ma konečne začali baviť aj postavy. Ophelia bola vykreslená ako typická sivá myška, nevýrazná a priemerná, ktorá však mala pevnú vôľu a napriek prvotnému predpokladu a jej drobnému výzoru nikomu nedovolila, aby jej dlhodobo skákal po hlave. Thorn bol zase taký ten zadumaný mládenec, ktorého každý neznášal, vďaka čomu on nenávidel asi celý svet. A tak nejako si nahováral, že Opheliu bude jednoduché zvládnuť a hlavne ovládať.

Tvrdiť, že v ich prípade padla kosa na kameň, by asi bolo zľahčenie, tak rovno prehlásim, že pri týchto dvoch vpadlo celé stádo kos do kameňolomu. Samozrejme, okrem ich dvoch v knihe vystupujú aj iné zaujímavé postavy – napríklad Thornova teta Berenilde alebo Opheliina krstná mama Rosaline, ale aj služobníctvo a niektorí členovia smotánky –, avšak Ophelia je najdôležitejšia.  

“To read an object requires forgetting oneself a little, to leave room for the past of someone else. Traveling through mirrors, that requires facing up to oneself. One has to have guts, y’know, to look oneself straight in the peepers, see oneself as one really is, plunge into one’s own reflection. Those who close their eyes, those who lie to themselves, those who see themselves as better than they are, they could never do it. So, believe me, it’s no run-of-the-mill thing.”

Problém s touto knihou však netkvie v tom, že by postavy neboli zaujímavé, ale skôr v tom, že autorka sa rozhodla tento príbeh rozpovedať vcelku špecifickým spôsobom. Dej samotný občas pôsobí, akoby sa nijako neposúval a akoby sa tam celý čas nič nedialo, hoci občas sa objavili nejaké akčnejšie alebo napínavejšie scény. Najčastejšie som sa však sama seba pýtala, prečo konkrétne potrebujem vedieť o tomto alebo tamtom.

Až niekde za polovicou som si konečne uvedomila, že som túto knihu podcenila. Pretože mojou úlohou bolo hlavne sledovať tie úplné maličkosti a rozhodne nie to, čo postavy hovorili, ale ako sa správali. No a potom konečne všetko začalo dávať zmysel a knihu som začala vnímať ako to, čím celý čas bola – majstrovsky rozohranou partiou šachu, teda za predpokladu, že by v šachu boli veže prezlečené za jazdcov a kráľovné by plnili úlohy pešiakov.

Táto mocenská mozaika bola zaujímavá, niekedy až nechutná, ale nesmierne príťažlivá a nedokázala som sa od nej odtrhnúť. Neraz som si musela strážiť emócie a tuho premýšľať, odhaľovala som úskoky postáv a predvídala ich ďalšie kroky, vďaka čomu bolo čítanie napínavou zábavou. Hlavne keď som postupne chápala motiváciu za činmi ostatných. Skrátka, táto kniha naozaj nie je ako ostatné a už rozumiem tomu, prečo má také vysoké hodnotenia (ale zároveň aj tomu, prečo ju tak veľa ľudí nedočítalo).

A Winter’s Promise je na prvý pohľad kniha ako každá iná, avšak bolo by chybou za takú ju považovať. Autorka totiž na stránkach nevytvorila len zaujímavý svet plný mágie, ale predovšetkým rozohrala náročnú šachovú partiu, pričom tento svoj zámer veľmi dlho a zdatne skrývala. Pavučinu intríg a úskokov naznačovala len postupne, čím neustále preverovala moju pozornosť. Musela som nielen dávať pozor, ale hlavne analyzovať a skúmať, pamätať si všetky na prvý pohľad bezvýznamné detaily a uvedomiť si, že nie je dôležité to, čo postavy hovoria, ale ako konajú.

Tým autorka svojim postavám vdýchla život a premenila ich na rôznorodé figúrky, pričom každý mal svoju presne určenú rolu a Opheliinou úlohou bolo uhádnuť, o čo presne išlo. Vďaka tomu je kniha tak trochu jedinečná, pretože ma z literárneho poľa presunula do úplne novej dimenzie, v ktorej sa čítanie podobá vyšetrovaniu vraždy. Brilantné. Neviem sa dočkať pokračovania.

oficiálna anotácia:

Long ago, following a cataclysm called the Rupture, the world was shattered into many floating celestial islands, now known as arks. Over each, the spirit of an omnipotent and immortal ancestor abides. The inhabitants of these arks each possess a unique power. Ophelia must navigate this fantastic, disjointed, perilous world using her trademark tenacity and quiet strength.

Plain-spoken, headstrong Ophelia cares little about appearances. Her ability to read the past of objects is unmatched in all of Anima and, what’s more, she possesses the ability to travel through mirrors, a skill passed down to her from previous generations.

Her idyllic life is disrupted, however, when she is promised in marriage to Thorn, a taciturn and influential member of a distant clan. Ophelia must leave all she knows behind and follow her fiancé to Citaceleste, the capital of a cold, icy ark known as the Pole, where danger lurks around every corner and nobody can be trusted.