Keď sa piesok premenil na sneh | We Hunt the Flame

Autor: Hafsah Faizal

Názov: We Hunt the Flame

Séria: Sands of Arawiya

Diel: prvý

Špecifikácia: YA fantasy rozprávka o hľadaní mágie a odhaľovaní tajomstiev

Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je

Hodnotenie na GR: 3.83

“A monster will always be enslaved to a master. Even if that master has a master of its own.”

Kedysi dávno, pred rokmi takými vzdialenými, že si to pamätajú len tí starší, bolo púštne kráľovstvo Arawiya mocné a ľudia žili v blahobyte a ťažko vybojovanom mieri. Život im uľahčovala mágia a všetko len kvitlo. Až raz, jedného pekného dňa, mágia zmizla a nikto nevedel kam. Dovtedy púštna krajina sa premenila na ľadovú pustatinu a od mora začal rásť prazvláštny magický les, ktorý sa každým rokom viac a viac rozrastá, pohlcuje nielen ľudí, ale celé dediny, a hrozí, že zničí úplne všetko, čo sa mu postaví do cesty.

Nanešťastie je tento les plný prízrakov, ktoré dokážu doviesť každého do šialenstva. Každého okrem Zafiry, ktorá sa prezlieka za chlapca a chodí do lesa loviť, aby nakŕmila všetkých v dedine a v jej okolí. Pretože život pod nadvládou krutého sultána nie je jednoduchý a ak sa niekto sťažuje, alebo sultánovi prekáža, hrozí, že za ním v noci príde na návštevu jeho syn a zároveň chladnokrvný vrah. Existuje však nádej – na vzdialenom temnom ostrove. Výprava k nemu však nie je jednoduchá a tí, čo vyšli na cestu, nemajú vždy tie najlepšie úmysly.

Tento príbeh má podobné exotické ladenie ako napríklad trilógia od Alwyn Hamilton, ktorá je veľmi kvalitná aj napriek tomu, že sa jej v preklade, bohužiaľ, až tak veľmi nedarilo. Kniha We Hunt the Flame sa navyše tvárila ako to pravé púštne dobrodružstvo pre milovníkov feministky orientovanej literatúry. Teda niečo, čo vo pre prebudilo zvedavosť a nútilo ma po knihe siahnuť. Bohužiaľ, žiadny veľký div sa vlastne ani neodohral.

Najväčší problém tejto knihy je, že autorka sa až príliš snažila. Až prehnane sa ma snažila citovo vydierať, chcela ma tiež prekvapiť alebo minimálne zaskočiť a tiež sa občas snažila ma úplne šokovať a ohúriť. Bohužiaľ, nič z toho sa jej výrazne nedarilo, pretože úplne od začiatku zlyhávala. Pritom sa však cítim povinná dodať, že autorka má veľmi schopný štýl, taký ten trochu umelecký, takže si potrpí na kvetnaté opisy a zaujímavé metafory, čo dosť úspešne funguje ako magnet na pozornosť, ale zase na druhej strane autorka trochu zlyháva v ostatných aspektoch.

Čo na tom, že vie vytvoriť atmosféru, keď už v nej nedokáže vdýchnuť život uveriteľným postavám. A o to ide, stvoriť postavy, ktoré by ma chytili za srdce, ktorých osud by mi nebol ľahostajný. Lenže postavy väčšinu času pôsobili tak veľmi nepresvedčene tým, čo robili a ako sa správali, že to po čase začalo byť jedno aj mne. Čo je vlastne súčasť toho, ako sa ma autorka snažila citovo vydierať a vyvolať vo mne ľútosť.

Snažila sa mi nahovoriť, že ženy to v jej svete majú nehorázne ťažké, pretože všetci, podotýkam úplne všetci, od nich očakávajú to najhoršie, pretože ženy dokážu konať len zlo, prinášajú nešťastie a všetkých ohrozujú, hlavne mravnú výchovu mládeže, takže by sme ich, čarodejnice neporadené, mali upáliť na hranici a ich popolom pohnojiť reďkovky. Lenže problém je, že postavy sa podľa toho nesprávali.

"You and I are strangers, Huntress. Allies by circumstance. We may leave Sharr and never think of each other again. But in this moment, we are two souls, marooned beneath the moon, hungry and alone, adrift in the current of what we do not understand. We hunt the flame, the light in the darkness, the good this world deserves. You are like Tamim. You remind me that hope is not lost. Together, we will raise dunes from the earth and rain death from the sky. Together, we are capable of anything.”

V knihe je asi jedna scéna, ktorú mi postavy len opisujú a skutočne som ju „nevidela“, ako niekto vyhodil pekárovu dcéru z pekárne, pretože je žena a tým pádom nemôže viesť obchod, na jej miesto za pultom dosadili muža, ktorý pravdepodobne nedokázal rozoznať chlieb od buchty, a túto ženu rýchlo za niekoho vydali, pretože ženy sú zlo, ale na vydaj sú dobré.

Avšak bez ohľadu na to, že niečo takéto mi tvrdila hlavná hrdinka, som v skutočnosti nevidela žiadne prejavy nenávisti, žiadne nadávky, kameňovanie, kruté poznámky, skrátka nič, čo by mi napovedalo, že verejná mienka nie je ženám naklonená. Čo vyústilo v to, že kalif, zodpovedajúci za jeden z kalifátov, v ktorom žila aj Zafira, bol opisovaný ako výborný kalif, ale zároveň ako hrozný zlosyn, lebo nenávidel ženy.

S čím som mala problém, pretože ako som spomínala, nikdy svoju nenávisť voči ženám nedal nijako najavo – a jedna nahnevaná tvár z neho ešte nerobí zlosyna, veď kto by nebol nahnevaný, keby sa dozvedel, že bol dlhodobo klamaný. (Keď sa prevalilo, že Zafira nie je lovec, ale lovkyňa, nikto nijako výrazne nespochybňoval jej schopnosti, ani jej nedal pocítiť, že by bola menejcenná. Skôr sa dočkala obdivu, áno, dokonca od mužov, ktorí mali ženy údajne hrozne nenávidieť.)

Podobne sa autorka snažila tlačiť na pílu v skladaní celého príbehu a jednotlivých zápletiek. Neustále sa ma snažila prekvapovať odhaleniami a prítomnosťou nových a nových postáv, ale vo výsledku to nefungovalo. Len mi to pripadalo, akoby si odskočila k niečomu zaujímavejšiemu, pretože netušila, ako postavy z bodu A dostať do bodu B tak, aby jej ostalo dosť príbehu na napísanie pokračovania. Z tohto istého dôvodu nefungovali ani jej prekvapivé odhalenia a pokusy o zvraty, nakoľko bolo veľmi jednoduché všetky vopred uhádnuť.

Jediné, čo ma naozaj zaujímalo, bolo ako sa vlastne všetci dostali k tomu, že zo sveta zmizla mágia, a toto konkrétne autorka opisovala tak skúpo, že to vlastne ani nebolo tajomné, skôr frustrujúce. Čo vo výsledku spôsobilo, že kniha sa možno dobre čítala, ale nebola dobrá, čo je škoda. Pretože napriek tomu, že sa v deji neustále niečo dialo (hoci občas som mala pocit, akoby sa všetko odohrávalo podľa šablóny), sa autorka zaoberala zbytočnosťami, ktoré pre príbeh ani neboli nijako dôležité. Čiže z toho všetkého vznikol dosť ťažko stráviteľný mix podobný príbehom, ktoré rozprávala Šeherezáda (s tým rozdielom, že jej hrdinovia boli aspoň zaujímaví.)

We Hunt the Flame sa síce tvári na príjemne exotickú pecku, ale v skutočnosti ide o veľmi priemerné čítanie. Autorka sa veľmi snaží zapôsobiť na čitateľa rôznymi témami, ktoré však nedokáže dostatočne spracovať, hlavne nie tak, aby pôsobili uveriteľne. Podobne je to aj s postavami, ktoré vo svojom príbehu pôsobia ako treťotriedni herci bez nadšenia a zapálenia, pričom až príliš rýchlo skáču z jednej extrémnej zmeny názoru do ďalšej. Vo výsledku z toho teda vznikla nie veľmi lichotivá rozprávka, ktorá síce úplne neurazí, ale aj tak je len zbytočným plytvaním námetu, ktorý autorka mohla premeniť na výborné epické dobrodružstvo – čo sa jej ani v najmenšom nepodarilo.

oficiálna anotácia:

People lived because she killed. People died because he lived.

Nobody knows that Zafira is the Hunter. Forced to disguise herself as a man, she braves the cursed forest to feed her people. If she is exposed as a girl, all of her achievements will be rejected.

Nasir is the infamous Prince of Death, assassinating those foolish enough to defy his autocratic father, the sultan. If he refuses he will be punished in the most brutal of ways.

Both are legends in the kingdom of Arawiya – but neither wants to be. And when Zafira embarks on a quest to restore magic to her suffering world, Nasir is sent by the sultan on a similar mission: retrieve magic and kill the hunter. But an ancient evil stirs as their journey unfolds, and the prize they seek may pose a threat greater than either can imagine...