Grécky doják v Amerike | Kde hvězdy stále září

Autor: Trish Doller 

Názov: Kde hvězdy stále září 
České alebo slovenské vydanie: Cooboo, 2014 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 3.83

Co si Callie pamatuje, je na útěku se svou matkou, která ji jako dítě unesla od otce. Callie nikdy nežila normální život – nikdy neměla opravdový domov, nikdy nepoznala svou rodinu, nechodí do školy a nejčastěji se živí jídlem z automatů. A když její matku zatkli a Callie se vrací ke svému otci, musí najít způsob, jak nechat minulost za sebou a jak se stát součástí velké rodiny. A hlavně musí uvěřit, že láska opravdu existuje a ona může být milována, nejen využívána. A jaké místo se k tomu hodí víc než malé městečko na Floridě s velkou řeckou komunitou, kde je celý rok krásné počasí, oceán je za rohem a rybářské lodi každé ráno vyrážejí na lov?
Trish Dollerová napsala neuvěřitelně poutavý a drsný příběh o tom, jak se vyrovnat se ztrátou, zradou i láskou – a hlavně příběh o tom, jak neztratit sám sebe.

„Tak či tak, když se rozhodne zvednou kotvy, nemá smysl se s ní o tom dohadovat.

Zbýva jen jít.“

Rada by som vám rozpovedala romantický príbeh o tom, ako som na túto knihu raz narazila a bola to láska na prvý pohľad. Ale to nemôžem, lebo by som klamala. Pravdou je, že donedávna som ani netušila, že táto kniha vôbec existuje. Len mi raz takto napísala Lyn, že by mala záujem o jednu knihu, ktorej som sa chcela zbaviť a ak chcem, môžem si vybrať nejakú od nej. Moja voľba padla na túto, lebo neznela ako nič, čo som doteraz čítala. Fakt, že som túto knihu čítala len niečo vyše troch hodín, asi hovorí za všetko...

Postavy a prostredie:

Kniha je netradičná nielen myšlienkou, ale aj spracovaním. Od prvej strany ma to dokole pohltilo a nedovolilo mi odtrhnúť sa. Celá výstavba deju bola dychberúca a pritom išlo o obyčajný príbeh, aký by sme možno našli na každej druhej strane v novinách, keby sme po niečom podobnom pátrali. Ale to asi často nerobíme. Alebo – ja to určite nerobím. Veď ani noviny nečítam.

Ale to zase odbočujem... Dôležitejšie ako samotné rozprávanie udalostí pre mňa boli emócie, ktoré na mňa odvšadiaľ útočili. Bolo to ako na kolotoči, raz som sa cítila tak a raz tak. Najskôr som len bola nahnevaná a rozzúrená, mala som chuť chytiť Calliinu mamu a zatriasť s ňou, aby sa prebudila z toho sna, ktorý ju donútil uniesť vlastnú dcéru.

Potom som sa za to zase hanbila, keď som pochopila, ako to všetko bolo, ale ako skutočné ospravedlnenie jej správania to nestačilo. Neskôr som sa presunula k niečomu, čo sa nedá označiť inak, len ako neuveriteľný smútok a trápenie. Nie, že by sa príbeh až tak veľmi pokazil alebo ma sklamal, skôr naopak. Neustále ma prekvapoval svojou reálnosťou a v niektorých prípadoch mi to pripadalo také živé, že som si pridala ako sama Callie.

„Tohle jsme my dvě, když nám byly čtyři. Tehdy jsme byly nejlepší kamarádky.“

Nútilo ma to premýšľať o tom, aké to mám, v porovnaní s ňou, jednoduché, keď mám rodinu, ktorú poznám celý život. Hej, lezú človeku na nervy, ale aspoň ich mám. Ona bola dlho sama, starala sa o seba a ochraňovala sa ako len vedela. A zrazu BUM! Prišla do gréckeho mestečka na Floride, kde na ňu čakala veľká, tučná, grécka a fakt hlučná rodina.

Všetci od nej niečo očakávali, pamätali si ju a chceli, aby bola taká, ako keď bola malým dievčatkom. Rozčuľovala som sa pri tom snáď ešte viac ako samotná Callie. Nikto ju nebral takú skutočnú aká bola, len si ju idealizovali. No... to vlastne klamem, niekto ju videl ako Callie a nebol to nikto iný ako super sexi Grék Alex. Ak vo vzduchu cítite romancu, mali by ste veriť svojim čuchovým bunkám. Lebo aj tá ľúbostná linka sa tam nejakým spôsobom pretlačila.

Atmosféra príbehu bola úžasná a držala moju pozornosť. Nebola tam takmer žiadna akcia, pri ktorej tečie krv na všetky strany, ľudia sú zranení a ja si jej čítanie užívam (hej, ja som veľmi krvilačná bytosť). A tu mi vlastne ani nechýbala, dialo sa tam toho toľko, že by to bolo nakoniec len preplácané. Takto som mala priestor poriadne premýšľať o všetkom, čo čítam. Vlastne ešte stále o tom uvažujem, čo je divné, až také filozofické dielo to nebolo. Ale dotklo sa niečoho v mojej maličkej, romantickej dušičke.

Callie ako postava ma však najviac zmiatla. Nemôžem povedať, že som ju milovala, ale chápala som ju a to bolo dôležité. Vďaka autorkinmu umu som mala dokonalý výhľad na jej myšlienkové pochody a všetky citové výlevy.

Ak by som ju našla v inej knihe a nemala možnosť vidieť jej do hlavy, asi by som ju odsúdila za jej príšerne schizofrenické správanie. Za to sa hanbím, ale na svoju obranu len poviem, že jej povaha je prinajmenšom zvláštna a to až do samého konca.

„Vnučka, dcera, kamarádka, holka, se kterou by normální kluk randil – seznam lidí, kterými neumím být, narůstá.“

Ten ma trochu zarazil, ale na druhej strane, ak by sa to zase skončilo inak, bola by som naštvaná. Takýto otvorený koniec bol lepší a príbeh mal stále svoje vyvrcholenie. Všetko sa obrátilo na dobré – čo som čakala od začiatku. Ale rozhodne by som neodhadovala, akým spôsobom sa k tomu všetkému dopracujeme. Ja som si stále predstavovala krvák a on to bol... doják.

Čo ma len utvrdilo v pozitívnom hodnotení a predsavzatím, že sa ku knihe ešte niekedy vrátim. Možno nie zajtra alebo o mesiac, ale raz áno. Lebo bez ohľadu na to, čo tvrdíme nahlas, každá z nás občas potrebuje takýto ulepený americký doják s nemeckým pôvodom. Kto by si občas nechcel zaochkať, zaachkať a hlavne ponariekať nad skutočne srdcervúcim príbehom?