Hostiteľ

CSFD.cz: 58 %

IMDb: 5,9 z 10

V poslednom čase akoby sa vrece so sfilmovanými knižnými príbehmi roztrhlo vrece. No ako to už občas býva, nie vždy sa im zámer celkom vydarí. Poďme sa spolu pozrieť, ako sa popasovali s Hositeľom z pera Stephenie Meyerovej

Z knihy, ktorá po preklade a tlači mala 616 strán (v origináli dokonca 620) sa po škrtoch a doslovnom trhaní strán vykľul film s dĺžkou 125 minút. Hneď tento fakt vyvolal môj skepticizmus, ale nemôžeme niekoho predsa odsudzovať. Poďme sa preto spolu pozrieť na to, ako sa s tým popasovali...

To, čo sa im až tak nepodarilo:

Postavy:

Ian a Kyle sú bratia, ktorí sa mali na seba až neskutočne podobať, čo v niektorých scénach spôsobovalo problémy. Napríklad v onej kúpeľňovej scéne, pri ktorej je Vanda takmer spláchnutá v podzemí. Prišiel film a nech som sa snažila akokoľvek, žiadnu podobnosť som nenašla. Možno okrem farby vlasov. Inak nič. Ani keby som si vypichla oko a to druhé prižmúrila.

Démonická Pátračka, ktorú mala Melanie stále na krku. Malé stvorenie s tmavými vlasmi, vždy oblečené v čiernom. A vualá, máme z nej vysokú blondínu s nutkaním propagovať účinky svojho odstraňovača škvŕn na bielej.

Samotná Melanie, ktorá kvôli Vande vo svojej hlave nedokázala nič urobiť, bola mierumilovná až to zastavovalo moju mozgovú činnosť a ktorú len samotné pomyslenie na nejaký boj núti chvieť sa. Vo filme je z nej takmer nepodarená kung-fu bojovníčka.

A chudáčik Vanda. Celý film som čakala na herečku, ktorá by dokázala dokonale zobraziť tú zlato-striebornú nevinnosť, ktorú som si celý ten čas predstavovala. A čoho som sa dočkala? Malého, tmavovlasého dievčatka, ktoré síce vyzeralo totálne nevinne, ale totálne sa tam nehodilo.

Scény, ktoré pobabrali:

Vandino uväzenie v sklade, v ktorom sa podľa originálu nemohla ani posadiť, nieto ešte chodiť, neustále sa o niečo udierala a bola tam tma. Vo filme to bola pomerne pohodlná a priestranná cela s dokonalým prístupom svetla i vzduchu. Zbohom, klaustrofóbia!

Legendárna kúpeľňová scéna, ktorá pre Melanie/Vandu všetko zmenila. Vo filmovom poňatí bola do značnej miery menej krvavá (čo chápem) a menej dramatická a obohacujúca (čo nechápem). Svojou trápnosťou ma takmer dojala k slzám.

Vandino vyučovanie v podobe rozprávania príbehov z planét, na ktorých žila. Časť príbehu, ktorá v knihe tvorila väčšinu jej času stráveného v jaskyniach bola vo filme spomenutá len okrajovo. Cítila som sa ako olúpená. Tie svety predsa boli očarujúce a oni nepovažovali za vhodné ani len ich spomenúť.

Vandino lúčenie sa s Melanie. V knihe má tak scéna dostala do kolien a prinútila ma urýchlene hľadať vreckovku. Pri pozeraní tejto scény vo filme som premýšľala, čo si dám na večeru.

Scény, na ktoré zabudli:

Rozprávanie o iných svetoch, z ktorého urobili posedenie pri káve. To by sa ešte dalo prepáčiť, ale príbeh o tom, ako Vanda zistila, ako vybrať dušu z niečieho tela. Scéna, ktorá ma obrovský význam pre dianie bola okato prehliadnutá.

Alebo taký futbal, ktorý nasledoval po hlasovaní o Kyleovom osude. Bola to milá ukážka toho, ako ľudia v jaskyniach niekedy musia násilne zľahčovať situáciu. Nahradili ju vyhrážaním sa na nemocničnom lôžku.

Scéna s Walterom, ktorý zomieral mi osobne až tak nechýbala, ale takisto bola dôležitá. Bola ďalším kúskom skladačky na Jaredovej ceste pochopiť, že Vanda nie je nepriateľ.

Moment, keď Vanda spolu s Jaredom a Ianom sledujú „hostiteľký pár“ s ich „ľudským dieťaťom“.

Oni vynechali Jodi!

 

No aby som stále len nekritizovala prácu, na ktorej sa určite nadrelo veľa ľudí, vo filme sú predsa len nejaké tie pozitíva, ktoré sa cítim povinná pripomenúť:

Úžasná hudba z dielničky Antonia Pinta, ktorá spolu so záverečnou piesňou Radioactive trochu zachránila niektoré scény.

Scény vkladania a odoberania samotnej duše. Tá hra svetla bola očarujúca a nútila ma bez dychu sledovať aj tú najmenšiu zmenu.

Keď Jamie privedie Vandu do časti jaskyne, kde sú ukryté svätojánske mušky, ktoré „zhasnú“ vždy, keď niekto prehovorí trošku viac nahlas.

Melaniine spomienky na Jareda, hlavne ich prvé stretnutie.

Putovanie po púšti a prvé stretnutie s „domorodcami“ a strýkom Jebom.

Pohľad na využitie zrkadiel na poliach. Táto scéna sa im podarila natoľko, že bola veľkolepejšia než ako ju autorka opisovala v knihe.

Verdikt:

Film som si túžila pozrieť od momentu, keď som sa dozvedela o jeho natáčaní. Kniha mi zvláštnym spôsobom učarovala a a rada sa k nej stále vraciam. No ako to už býva, v snahe zarobiť čo najviac peňazí filmovým tvorcom občas neprekáža, že doslova znásilnia silný príbeh s myšlienkou a premenia ho na frašku, pri ktorej občas ani netušíte, na čo sa to pozeráte. Boli tam svetlé momenty, to priznávam, bohužiaľ ich bolo pomenej a často ich zatieňovali nedostatky, ktoré bili do očí.

50 %