Rozprávka naberá desivejší spád | Asunder

Autor: Jodi Meadows  
Názov: Asunder 
Séria: Newsoul 
Diel: druhý 
České alebo slovenské vydanie: zatiaľ nie je 
Hodnotenie na GR: 3.99

Temné duše 
Ana vždy bola sama. Oddelená. Odtlačená. A keď sú niektoré duše naveky stratené, niektorí z toho obviňujú Anu - za tie temné duše a nové duše, ktoré sa možno narodia, aby ich nahradili.

Tiene 
Mnohí sa obávajú Aninej prítomnosti ako neustálej pripomienky nezastaviteľných zmien a neznáma. Ana sa musí naučiť bojovať nielen za seba, ale aj za tých, ktorí to nedokážu urobiť, hlavne potom, keď sa sylfovia v jej prítomnosti správajú inak a ľudia začnú byť násilnícki.

Láska 

Ane tvrdili, že ľudia bez duší nemôžu milovať. Ale nové duše? Viac ako po čomkoľvek inom túži žiť a milovať ako rovnocenná medzi ostatnými obyvateľmi Heartu, ale dokonca aj potom, ako jej Sam vyzná svoje najhlbšie city, je nemožné len tak prekonať roky plné odmietania. 

Čítala som prvý diel a páčil sa mi. A čo je dôležitejšie, jeho obsah i spracovanie ma bavili. Trochu som sa obávala tohto druhého, hlavne toho, aby nebol fiaskom, ale nakoniec som to nevydržala a proste ho zhltla. Ešte stále som ohúrená tým, ako príjemne ma prekvapila táto séria a ako sa úplne líši od predstáv, ktoré sa mi rojili v hlave pred otočením prvej strany. A zdá sa, že to je len začiatok...

“My life might have begun as a mistake, but I wouldn't let it end as one.”

Postavy a prostredie

Knihy mi od začiatku pripomínali niečo rozprávkové. Nový svet, kde nikto skutočne nezomiera a stále sa rodí bez ohľadu na to, koľkokrát sa znesie zo sveta, teda, koľkokrát zomrie. Tak trochu ako to typické „a žili šťastne, až kým nepomreli“, hoci to nepomreli v ich prípade asi nehrozilo.

Tým pádom ma začiatok knihy bohvieako nechytil, hoci nadväzoval na predchádzajúci príbeh. Nejako mi to kazilo predstavu o tom dokonalom a ničím nezničiteľnú pohodu. Ale! Tento stav trval skutočne krátko, a potom to začalo ísť rapídne dolu kopcom. V dobrom slova zmysle. Našťastie.

Nehľadiac na to, že ma bavil autorkin štýl, musím povedať, že do deja sa začali vkrádať aj temnejšie myšlienky a pochmúrnejšia atmosféra. Odrazu sa zdalo, že rozprávka sa pokazila a ja sa začínam pozerať na dosť dobre desivý horor. A viete čo? Napriek tomu, že ten žáner z duše nenávidím, mi to vôbec, ale vôbec neprekážalo. Práveže naopak, bavilo ma to ešte viac. Získavala som tak odpovede na svoje otázky a hľadala si ďalšie. Pretože druhý diel trilógie predsa nemôže pokaziť všetku „zábavu“ tým, že by odhalil príliš veľa.

“Why couldn't Sam really be a boy my age, with no more experience than I had? No past lives, past loves.

Why couldn't he be only for me?”

A akoby toho nebolo málo, k tomu všetkému sa nenaplnila ani jedna z mojich teórií. Lebo, úprimne, toto by som vážne nečakala. A to nehovorím o tom, že niektorým veciam ešte stále nerozumiem, takže do tretej knihy sa pustím s vedomím, že budem musieť nájsť tie odpovede, inak sa zbláznim.

Ale to by som si mala nechať na neskôr. Aby som sa vrátila späť k tomu podstatnému... To, že bol dej dynamický naozaj nemusím opakovať, to si už asi každý domyslel, keďže som z výsledného efektu v príbehu taká nadšená. Čo ma však fascinovalo ešte viac, bol rozvoj charakterov.

Ana bola úžasná. V súčasnosti nemám šťastie na to, že by som narazila na hrdinky, ktoré by mi niečím neliezli na nervy. Česť výnimkám, ale posledné mesiace som mala chuť skôr ich prefackať ako im držať palce. Som rada, že ma Ana nesklamala a vďaka nej som si príbehu užívala o čosi viac.

Dokonca som dokázala zniesť aj Sama s edwardovským charakterom, ktorý to v niektorých momentoch obmedzil, ale inak je to stále o tom istom. Chrániť, milovať, nič nikom nedovoliť a ak pri tom môže zamlčať aj nejaké tie „nedôležité fakty“, tak ešte lepšie. Chlapče, prebuď sa! Už si dosť starý na to, aby si vedel, že každý má právo rozhodnúť sa sám za seba bez ohľadu, že pri tebe vyzerá ako batoľa.

“It was our relationship, so what other people thought shouldn't matter.”

Čo ma bavilo ešte viac ako vývin charakterov, bola emocionálna stránka. Ja si vôbec užívam všetky odtiene citov, ktoré môžem v tých slovách naškrabať a tu som si mala z čoho vyberať. K dobru prispieva aj to, že som sa rozplakala viackrát ako pri jednotke a pri konečných fázach som mala chuť niekoho rozsekať na márne kúsky a nie, Sam to fakt nebol.

Zadubenosť tých vedľajších postáv ma fakt dostávala na kolená. Na to, že sú to v podstate dôchodcovia, sa správajú horšie ako tie deti. Takže máme ďalší dôkaz, že vek je skutočne iba číslo a nemá nič spoločné s vyspelosťou nadej osoby. A tento fakt veľmi dobre zapadal do mozaiky ostatných filozofickejšie ladených myšlienok. Žeby teda skutočne išlo o tú high fantasy?

Ak to tak všetko rozoberiem na drobné, naozaj sa nečudujem, že ma čítanie bavilo. Čo však ostáva stále nevyriešené, je asi milión otázok a ja dúfam, že tretí diel bude aspoň na takej úrovni ako predošlé dva.

Dúfať v niečo ešte lepšie je trochu naivné, keďže v poslednom čase mám problém nájsť kvalitnú sériu, ktorá by mala nejaké skutočné vyvrcholenie a nie len nafúknutú, odfláknutú a k tomu ešte aj umelo patetickú frašku, ktorá mi vždy pripomenie vyfúkaný balón, ktorý mal pôvodne prasknúť.

Jodi, nesklam ma!