Pološialený upír a mŕtva kleptomanka | Nedostižný přízrak

Autor: Kresley Cole 
Názov: Nedostižný přízrak 
Séria: V říši Lorů (angl. Immortals after dark) 
Diel: štvrtý 
České alebo slovenské vydanie: Baronet, 2013 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.32

Sourozenci Wrothovi potřebují zabránit bratrovi Conradovi v tom, aby svým trápením ubližoval jiným. Nakonec ho uvězní v opuštěném domě. Upír Conrad záhy zjistí, že v něm není sám. Domem se prohání překrásná tajuplná žena, kterou nevidí nikdo jiný než on, a dohání ho k šílenství, jemuž chtěl v opuštěném domě uniknout.
Tou tajuplnou bytostí je slavná tanečnice Néomi Laressová. Na konci dvacátých let dvacátého století ji zavraždil snoubenec a té noci se stala přízrakem. Osud ji obdařil nadpozemskými schopnostmi a nikdo živý ji nemůže spatřit. V podobě ducha bloudí po svém domě a nemilosrdně odhání každého, koho si ve svém domově nepřeje. Jednoho dne se tu setká s nelítostným nesmrtelníkem, který dokáže být ještě krutější než ona.
Jenže i ona má silné zbraně. Začne ho trýznit vášní, sužuje ho nenaplněnou touhou. Postupně se však sama lapí do vlastních pastí… Jen kdyby se jeden druhého mohli dotýkat. Néomi totiž není tělesná, je pouhým přízrakem.

„Jsem pro ni největší hrozba.

Jestli ti na ní záleží, tak ji nech jít. Hned.“

Keďže táto séria patrí k mojim obľúbeným, nikdy nemusím dlho uvažovať o prečítaní ďalšieho dielu. Inak to nebolo ani pri tejto knihe. A musím povedať, že mať vysoké očakávania pri čítaní sa niekedy naozaj oplatí. Pretože potom ste ešte viac príjemne prekvapení, keď ich daný príbeh niekoľkonásobne prekročí...

Postavy a prostredie:

Keďže sa to stále odohráva v tom istom svete, nebolo nejako extra ťažké sa začítať. Je toho len veľmi málo, čo tu človeka dokáže prekvapiť, čo by na jednej strane mohlo byť vnímané ako mínus, ale mne sa to páči. Aspoň sa tak môžem sústrediť na všetko ostatné (a verte mi, je toho dosť).

V niektorých takýchto momentoch si konečne uvedomujem brilantnosť prepojenia jednotlivých maličkostí. Taká postava je tu, toto sa deje aj tam. Niekedy je to prehnané, ale to nič nemení na fakte, že je to skvele premyslené. (Dúfam, že sa v tom autorka nakoniec sama nezamotá, to by bolo... tragické.)

Čo sa týka postáv, zamilovala som si ich. Conrad bol perfektnou ukážkou zloducha, ktorý sa ním stal z donútenia a nie z vlastnej vôle. (Hej, som vinná, skutočne som si ho zamilovala, no môžete ma z toho viniť?) Je tak trošku šialený, ale kto v ríši nesmrteľníkov nie je? Všetci tam majú svoje malé (veľké) úchylky. Na druhej strane taká Néomi...

Tá ženská bola príšerná koketa a niekedy mi to liezlo poriadne na nervy. Akože nemala IQ hojdajúcej sa ružovej lodičky (Vďakabohu za to!), ale v niektorých momentoch som ju chcela dačím ovaliť a pripomenúť jej, že to je vážna situácia a nie kabaret. Hádam, že duchova majú trošku morbídny pohľad na svet (kto sa im môže čudovať). Ale na druhej strane s ňou bola živá zábava. (Ha, tá irónia je priam zarážajúca!)

„Moji radu.“ Přitiskla si dlňa na hruď. „Neříkal jsi před nedávnem, že jsem pomatená bytost, která nemá všech pět pohromadě? Byla jsem z toho na hadry, Rydstromku. Zdeptal jsi mě tak moc, že jsem spráskala kýbl zmrzliny Ben & Jerry’s. I přesto, že valkýry nejedí.“

„Bowen ti řekl, co jsem o tobě plácnul?“

„Nemusel, nejsem padlá na uši.“

A dokonca som nakoniec pochopila aj tie jej „kleptomanické“ sklony. Nakoniec z toho vzniklo aj niečo užitočné. Ale predstava, že duchovia môžu používať mobil, ma stále desí (dúfam, že mi v dohľadnej dobre nebude žiadny volať).

Hoci som sa zase nasmiala na niektorých situáciách a aj na samotných postavách (Ideš, Nïx!), tento príbeh mi tak trochu zlomil srdce. Hej, väčšinou som síce mala chuť trošku obomi zatriasť, aby sa prebrali a prestali sa správať ako malé deti, ale v ostatných častiach bol hrozne... no... tragický. Keďže hlavná hrdinka bola duch a tým pádom mŕtva, len sotva sa to všetko dalo považovať za komédiu. Skôr na tragikomédiu. Ale myslím, že to je tak trochu príznak tejto série.

Magické bytosti sú tiež stále skvelé. Valkýry sa tam spomínali len okrajovo, tak trošku tam bolo viac čarodejníc a démonov. Duchovia sú novinka a takí upíri... nikdy som si nemyslela, že s nimi môže byť taká zábava (aj keď to možno preto, že Conradovi strašilo vo veži). Ja vážne nie som „pijavické“ dievča, ja mám radšej vlkolakov, ale vždy tvrdím, že záleží na podaní. V tomto prípade ma malý „drákulkovia“ neotravovali, čo je rozhodne plus.

Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, vlastne ani neviem, čo by som knihe mala vyčítať. Možno až príliš veľa humoru vzhľadom na krízové situácie, ale na druhej strane som presvedčená, že to patrí k tejto sérii. Neviem si predstaviť, že by odrazu bolo všetko také vážne ako v iných knihách. Na tejto si užívam tú ľahkosť.

„Počkej!“ zvolal Conrad. „Ten oheň... Způsobil ho někdo z mých nepřátel?“

„Neřekla bych, pokus jsi nenaštval hladové nutrie.“

A pritom vôbec nie je emocionálne plochá, len sú jednotlivé pocity trošku inak prezentované. Hádam, že za to môže autorka. Pravdepodobne sa s snažila spracovanie prispôsobiť vnímaniu nesmrteľných postavičiek. Tie určite nepremýšľajú ako bežní smrteľníci a to znamená, že aj svoj život berú z iného hľadiska. Ak by som sa k nejakému už mala prikloniť, asi by to bolo toto humorno-tragické stanovisko. (Fajn, som vinná, mám pre túto sériu slabosť a nebojím sa to priznať!)

Nakoniec z toho všetkého vyplýva, že som si čítanie rozhodne veľmi užila a som rada, že som sa do knihy pustila (teraz sa tak samej seba pýtam, prečo som ju neprečítala skôr). Sú tam nejaké drobnosti, ktoré sa mi nepozdávali, ale rozhodla som sa ich ignorovať a miesto toho som sa ponorila do čítania. Svet milujem, postavy zbožňujem a nadprirodzené bytosti ma fascinujú.

Tak, hor sa na pokračovanie!