Popoluška bez čarovnej zeleniny | Mechanica

Autor: Betsy Cornwell  
Názov: Mechanica 
České alebo slovenské vydanie: zatiaľ nie je 
Hodnotenie na GR: 3.95

Nicolette’s awful stepsisters call her “Mechanica” to demean her, but the nickname fits: she learned to be an inventor at her mother’s knee. Her mom is gone now, though, and the Steps have turned her into a servant in her own home.
But on her sixteenth birthday, Nicolette discovers a secret workshop in the cellar and begins to dare to imagine a new life for herself. Could the mysterious books and tools hidden there—and the mechanical menagerie, led by a tiny metal horse named Jules—be the key to escaping her dreary existence? With a technological exposition and royal ball on the horizon, the timing might just be perfect for Nicolette to earn her freedom at last.
Gorgeous prose and themes of social justice and family shine in this richly imagined Cinderella retelling about an indomitable inventor who finds her prince . . . but realizes she doesn't want a fairy tale happy ending after all.

“One must always account for the vagaries of truth.”

Ide o retelling Popolušky, ale aby som uviedla veci na pravú mieru – nie, Nick nie je podobná Cinder a ani to nie je ff-ko na Lunar chronicles. Iste, nájdu sa tu nejaké podobné záležitosti. Obe knihy vznikli na motívy tej istej rozprávky a aj Nick je zamazaná skôr od oleja než sadzí. Ale tam asi podobnosť končí. Pretože tento svet, hoci má úžasnú myšlienku, ostal len pri tej myšlienke...

Niekedy sa začítate po jednom slove, inokedy vám to trvá až po koniec knihy. Ani netuším, ako som na tom bola teraz. Všetko to bolo napísané takým ľahkým, rozprávkovým štýlom. Príbeh o osirelom dievčatku, ktoré sa stane slúžkou vo vlastnom dome.

Až po tento bod bolo všetko v poriadku. Dokonca som Nick chápala a jej dôvody, prečo ostávať v dome s nevlastnou rodinou, boli takmer do očí bijúce a neboli vôbec okaté. Skôr logické. Ale potom sa to všetko zmenilo na šalát, ktorý ani nevyzerá dobre, o jeho chuti nemôže byť ani reč.

Svet, ktorý autorka stvorila, je odlišný a je vidno, ako popustila uzdu fantázii. Bohužiaľ bol spomenutý tak okrajovo. Na čom bolo všetko vystavané, čo sa stalo, ale nakoniec sa to premenilo na stagnáciu a v závere som si mohla len domýšľať, ako to asi dopadlo. Otvorené konce sú niekedy super, ale práve v tomto druhu príbehov sú na škodu.

Rozprávanie samotné občas pripomínalo „nahé“ opisovanie pracovnej činnosti, kde sa sem-tam objaví nejaký ten náznak emócie. A ruku na srdce, žalostný príbeh siroty premenenej na otroka v sebe má poriadne sentimentálny potenciál. Bohužiaľ, v tomto prípade ostal nevyužitý, rovnako ako akýkoľvek náznak niečoho originálneho v tomto stagnujúcom predstavení.

Dva odlišné národy si veľmi rýchlo získali moju pozornosť, ale nedostala som odpovede, na ktoré som čakala (nie, nedali sa ani vyčítať medzi riadkami, príliš husté riadkovanie). Nebola tu mágia v pravom slova zmysle a za to som vďačná. Kto by spoliehal na popletené víly a začarovanú zeleninu. Predstava, že by ma niekto uväznil v tekvici, je fakt klaustrofobická.

A takisto sa tu nepohybujú žiadne hovoriace myši, ktoré by čokoľvek šili. (Chudák Disney, ešte, že sa o tomto nedozvie, ale ja to nakoniec „prehryznem“ aj za neho.) Namiesto toho sme dostali malé mechanické chrobáčiky a vážky, ktoré majú nadanie na krajčírstvo. A všetkým šéfoval miniatúrny kôň s estetickým cítením.

„My mother says friendship should be slowly and carefully cultivated, like a rose garden, like a romance in a story. That every reason you care about someone should be rational.

She says I care too quickly.

But friendship has never been something I could do halfway.”

V tomto bode som si začínala uvedomovať, že táto kvázi rozprávka začína byť trošku psycho. Nič proti gustu, ale aj tak to nakoniec nevyzeralo až tak výstredne. Tie gýčovitejšie časti ešte len mali prísť. A stále netuším, či to bolo dobré alebo nie.

Všetko by som nakoniec pochopila. Detaily mali svoje miesta, našla sa tam istá forma skreslenej mágie a príbeh bol taký naivný, aký môžeme nájsť len v rozprávkach. Podtrhnuté a sčítané... vyšlo z toho celkom obstojné dielo. Až kým sa to všetko nerozhodlo na nenávratný výlet dole vodopádom.

Hádam, že predkami autorky boli zakladateľky feministického hnutia, pretože to, čo bolo zo stránok cítiť, sa rozhodne nedalo označiť inak. Predstava, že nejaká ženská v súčasnosti čaká na princa na bielom koni je scestná a som si istá, že by sme našli niekoľko prívlastkov, ktorými by sme otitulovali danú ženu (a všetky by mali niečo spoločné s veľmi chabým duševným zdravým).

Takže ak sa má Popoluška... ehm... vlastne Mechanica sama zachrániť, nemám nič proti. Ale tá prezentácia! Pripomínalo mi to výrobu náhodne miešaného drinku. Ešte toto, ešte tamto a čo keď vybuchneme, hlavne, aby bola sranda. Dobre, to znelo možno trošku príliš dramaticky, ale nie je to ďaleko od pravdy.

Netuším, aké mal príbeh vyvrcholenie a či vôbec nejaké mal mať. Viem len, že toľko nevyužitého potenciálu na jednom mieste som už veľmi dávno nevidela (v porovnaní s týmto aj Jupiter Ascending vyzerá veľmi vydarene).

Mohol to byť výnimočný príbeh plný divov a fantázie. Miesto toho je z toho klišé romanca, ktorá sa snažila pôsobiť originálne tým, že princ a „princezná“ nakoniec neskončili spolu (hups, spoiler). A naozaj ma nevzrušuje predstava, že sa Popoluška Mechanica začala živiť vyrábaním sklenených črievičiek so zabudovanými kovovými kolieskami.

V poslednom čase si stále viac a viac uvedomujem, čo je dôvodom vzniku krásnych obálok kníh. Zoberú vám dych, ale nevyjadrujú krásu toho, čo sa chystáte prečítať. Ale majú zakryť tie nedostatky. Tu ich je niekoľko. Autorka si podpílila konár a keď to nejako mohla zachrániť, nevyužila to. Len sa ďalej potápala. Vyšlo z toho také nemotorné čítanie na jeden večer, na ktoré asi budete chcieť zabudnúť. Aj napriek tomu, že sa to čítalo v podstate dobre.

Výhoda tkvie v tom, že vždy môžete siahnuť po pôvodnej Popoluške, aby ste si poopravili chuť. (Bože, kde som založila knihu rozprávok?)