Chaos začiatkov | Krev elfů

Autor: Andrzej Sapkowski 
Názov: Krev elfů 
Séria: Zaklínač 
Diel: tretí 
Slovenské alebo české vydanie: Leonardo, 1998 a 2011 (ČR); Plus, 2016 (SR) 
Hodnotenie na GR: 4.24

Cintra je v troskách a stala se nilfgaardským protektorátem. Válka hrozí, že zasáhne i všechy okolní země, jež se stanou vazalskými provinciemi pod nadvládou nilfgaardského císaře Emhyra. Jediný, kdo může válečné štěstí vychýlit na jednu či na druhou stranu, je zmizelá princezna Cirilla, vnučka cintránské královny Calanthé. A tak ji hledají snad všichni – jedni aby s ní uzavřeli dynastický sňatek, druzí aby něco takového znemožnili. Je na Geraltovi, aby s pomocí svých přátel splnil slib, že malou princezničku ochrání. Úkol je to těžký, vždyť válečnou mašinerii nějaké bajky o Osudu a Dítěti-překvapení nijak zvlášť nezajímají…

„Jednou to muselo přijít. Žili jsme v přesvědčení, že jsme na světě sami.“

Andrzej Sapkowski už v prvých dvoch knihách dokázal, že písať vie. Jeho zaklínač si získal veľa fanúšikov, hoci to nie je typický neohrozený hrdina. Jeho príbehy boli najskôr publikované len ako poviedky v časopisoch, neskôr sa autor rozhodol, že napíše päť románov, ktoré sa zaklínačovi budú venovať trochu viac do hĺbky. Bohužiaľ, nie každý poviedkár môže byť aj dobrý v písaní románov.

Hneď zo začiatku si uvedomíme, že sa dozvieme viac o udalostiach, ktoré nasledovali Geraltovmu stretnutiu s Ciri. Autor nezaváhal ani na chvíľu a ihneď sa snažil čitateľa zaujať. No je jasné, že vo viacerých prípadoch tápe v temnotách a nevie, čo by si mal s vlastným príbehom počať.

Tajomnosť, ktorá je vítaná v poviedkach, sa v románe už neosvedčila. Hoci sa veľmi snaží čitateľovi objasniť, čo medzi sebou postavy riešia, nie vždy sa mu to darí. Na druhej strane to však nemusí byť hneď negatívum. Čo však nedostatkom je, je autorova očividná snaha nejakým spôsobom zaujať čitateľa. Bohužiaľ sa mu to nedarí.

Román ako taký vlastne snažil písať štýlom poviedok. Nie nutne zlý prístup, avšak jednotlivé experimenty v písaní týchto častí už boli práve najšťastnejšou voľbou. A keď na scénu príde časť textu tváriaca sa ako filmový scenár, začínate sa sami seba pýtať, či čítate správnu knihu.

Postavy sú skvelou oporou celého príbehu. Vykreslenie malej Ciri je takmer navlas rovnaké akejkoľvek predstave nejakej zámožnej dcérenky niektorej princeznej či kráľovnej. Svojim správaním dokáže zaujať a prináša osvieženie.

„Vražda vždy zůstane vraždou – bez ohledu n a motivy a okolnosti. Proto ti, kteří prolévají krev anebo krveprolévaní připraví, jsou lotry a vrahy – bez ohledu na svůj původ a postavení, ať jsou to králové, knížata, vojevůdci či soudci. Nikdo z těch, kdož osnovají a užívají násilí, nemá právo považovat se za něco lepšího než za sprostého zločince. Poněvadž každé násilí ze svého založení nevyhnutelné vrcholí zločinem.“

Zaklínač sa tentokrát drží skôr v ústraní, ale do popredia sa dostanú aj nové postavy. Tie však akoby v niečom zaostávali a nedokázali udržať čitateľovu pozornosť na dlhšie ako len obmedzený počet strán.

Krev elfů malo byť epickým pokračovaním skutočne akčného začiatku, miesto toho však do rúk dostávame taký typický chaotický začiatok. Príbeh by mal postupne odhaľovať, čo všetko sa stalo pred udalosťami v poslednej poviedke predchádzajúcej knihy.

Miesto toho dostávame niečo, čo je miestami skutočne nudné a na viacerých miestach stráca dych. Hoci je pravda, že aj napriek tomu ešte stále v knihe nájdeme aj vtipné a akčné pasáže (ktorých hlavných hrdinom býva zväčša práve Geralt).

Nie, že by udalosti v samostatnej knihe neboli zaujímavé. Niektoré z nich sú skutočne kľúčové, ale aj tie padajú na autorovej neschopnosti podať ich rovnako zaujímavo ako tomu bolo v prvých dvoch knihách. Možno je to spôsobené absenciou Geralta vo väčšine scén, alebo len autorovým strachom. Román je taký rozdielny od poviedky.

Paradoxné je, že príbeh zachraňovali tie časti, ktoré predtým autor nejakým spôsobom obchádzal. Palácové intrigy sú dosť úspešnou súčasťou mnohých epických fantasy odohrávajúcich sa v stredoveku. V tejto knihe svojou prítomnosťou skutočne milo prekvapia, hoci uvedomiť si, kto je ich strojcom, je často veľmi ťažké. Prečo tomu tak je? Pretože nemôžeme len tak otvoriť knihu na začiatku a vyhľadať si tú-ktorú krajinku na mape.

Písať knihu o zaklínačovi bez zaklínača je ťažké. Ciri je bezpochyby zaujímavá postava, ale ani ona sa ešte nedokáže vyrovnať Geraltovi, na ktorého sme si zvykli. Dúfajme, že sa to v pokračovaní zlepší.