Tam, kde to začalo | A Court of Wings and Ruin

Autor: Sarah J Maas 
Názov: A Court of Wings and Ruin 
Séria: A Court of Thorns and Roses 
Diel: tretí 
Slovenské alebo české vydanie: v slovenčine Slovart, v češtine CooBoo 
Hodnotenie na GR: 4.63

Feyre will bring vengeance.
She has left the Night Court – and her High Lord – and is playing a deadly game of deceit. In the Spring Court, Tamlin is making deals with the invading king threatening to bring Prythian to its knees and Feyre is determined to uncover his plans. But to do so she must weave a web of lies, and one slip may spell doom not only for Feyre, but for her world as well.
As mighty armies grapple for power, Feyre must decide who to trust amongst the dazzling and lethal High Lords – and hunt for allies in unexpected places.
But while war rages, it is her heart that will face the greatest battle.

“What we think to be our greatest weakness can sometimes be our biggest strength.”

Sarah J Maas nie je autorka, ktorú by som musela nejako extra predstavovať. Pretože tí, ktorí jej knihy nečítajú, o nej minimálne počuli. Jej série sú jedny z najúspešnejších príbehov súčasnosti a jej svety sú zase veľkolepo zaujímavé. No problém s veľkou slávou je, že ľudia niekedy od autorov očakávajú až nemožné. A keď to nedostanú, majú tendenciu reptať ako malé deti.

Mohla by som začať porovnávaním. Ako som to videla robiť mnoho čitateľov. Hoci je však toto tretí a zároveň záverečný diel základnej trilógie, od predchádzajúcich kníh sa nesmierne líši. Všetky tri knihy museli mať iný charakter, aby mohli splniť svoj účel. Jednotka bola v tomto smere takmer najslabšia, nakoľko striedanie tempa spôsobilo, že niektoré pasáže pôsobili hlucho.

Dvojka bola veľkolepá v mnohých ohľadoch. Pomalá, uvážená a plná situácií, ktoré dovolili postavám rásť. Vyvíjať sa, meniť sa. Nikto sa nikam nemusel ponáhľať a ak už aj prišla nejaká akcia, perfektne zapadala do celkovej štruktúry. Dvojka si získala najviac fanúšikov a tí, čo pochybovali o kvalitách tejto série, ich zahodili. A tak sa stalo, že väčšina z nich očakávala knihu, ktorá bude ako ACOMAF. Hoci to nie je možné.

Táto kniha musela byť rýchlejšia. Postavy sa posunuli, prešli neuveriteľne dlhú cestu. Naučili sa veriť samým sebe i sebe navzájom. Tým pádom nebolo potrebné sledovať ich vývoj. Pretože tento príbeh je predovšetkým príbehom o plánovaní a bojoch. Takže je rýchly, dynamický a pre niektorých, ktorí si zvykli na ten pomalý spád predchádzajúcej knihy, hrozne uponáhľaný. Čo nie je tak celkom pravda.

Autorka začala veľmi zaujímavo. Rozhodla sa, že bude stavať postavy do podobných situácií, ktorým už čelili, ale tentokrát sa oni sami zmenili. Na začiatku teda sledujeme Feyre opäť v spoločnosti Tamlina. Žije na jeho panstve a on sa správa takmer identicky k tomu, na čo si spomíname zo začiatku druhej knihy. Dokonca narazíme aj na konflikt s Ianthe, ktorej Tam napriek všetkému verí viac, než by mal.

“I wasn’t sure I’d been born with the ability to forgive. Not for terrors inflicted on those I loved. For myself, I didn’t care—not nearly as much. But there was some fundamental pillar of steel in me that could not bend or break in this. Could not stomach the idea of letting these people get away with what they’d done.”

Táto scéna je však len príkladom mnohých iných, ktoré ukazujú, ako sa postavy veľmi zmenili. Feyre si už viac nenechá skákať po hlave, bojuje sama za seba a predovšetkým za tých, ktorých miluje. Tamlin sa takmer zasekol na jednom mieste. Rhysand zase čelí svojim vlastným démonom, tentokrát vo forme predsudkov ostatných.

Autorka sa teda, takpovediac, s čitateľmi nemilo zahrala, keďže použila niektoré kľúčové scény z predchádzajúcich kníh, len zmenila to, ako nakoniec dopadli. Nie, ani v najmenšom by sa nedalo tvrdiť, že vykráda samú seba. Týchto scén je pomenej a sú len veľmi podobné tomu, čo sa už v príbehu stihlo odohrať. Zaujímavejšie ako tento experiment je samotné dianie.

Opísať knihu ako celok je veľmi ťažké, nakoľko je komplexná. Dynamika a neustála neistota vytvárajú veľmi napätú atmosféru. Postavy hľadajú spôsob, ako nájsť spojencov v boji proti nepriateľovi. Celkové vypätie udáva nenormálne šialené tempo. Dokonca samotný dej sa odohráva v oveľa kratšom časovom úseku. Dej tejto knihy sa odohrával v kratšom čase ako udalosti s Amaranthou v jednotke (a tie trvali tri mesiace).

Neúprosné tempo, nedostatok času, hlavne bojové scény a surové emócie. Na tom je vystavaný tento príbeh. Hoci v niektorých momentoch má Feyre tendenciu až príliš sa správať ako mučeník. Dievča, to, že si kýchneš práve v momente, keď začne búrka, z teba nerobí vinníka v prípade, že do niekoho udrie blesk. Ale maličkú melodrámu je nutné niekedy odpustiť aj tej najlepšej postave. Prečo? Pretože sú vďaka tomu skutočnejšie.

ACOWAR je veľmi odlišným no zároveň veľmi adekvátnym pokračovaním. Dej plynie rýchlo a neúprosne, tempo je niekedy až vražedné. Kvôli blížiacej sa vojne je to nutné a očakávané. Postavy sa ocitajú vo vypätých situáciách, bojujú a rozhodujú sa na hrane noža. Autorka si takisto nemohla odpustiť veľa prekvapení a zvratov. Nezabudla sa ani pohrávať s emóciami svojich čitateľov.

Najskôr svojim postavám vdýchla život, potom ich nechala vyvinúť sa a teraz ich núti bojovať za to, čo milujú. Čo je rovnako brilantné ako je to hnusné. Avšak nie príliš, nakoľko v celej knihe je jasne cítiť, že autorka je hlboko v duši nesmierna romantička, čo spôsobuje, že krvavé masakre sú opísané trochu menej brutálne. Čo je asi dobre.

Keby túto knihu napísal, napríklad, George R. R. Martin, neprežil by to asi nikto. Sarah je však úplne iná spisovateľka a keďže vie, že sa do tohto sveta vráti, mnoho menších zápletiek ostalo neukončených. Kvôli čomu mnoho čitateľov reptalo. Lenže toto bola trilógia predovšetkým o Feyre a Rhysovi. Nie až tak o iných postavách. Takže sa ešte máme na čo tešiť. Ako sa vyjadrila sama autorka, ani netušila ako a zrazu písala fanfic na vlastnú sériu. Pretože sa nevedela rozlúčiť so svojimi postavami.