Knihomoľ editorom alebo čo priniesol piaty a šiesty semester

Štúdium na vysokej škole niekedy pripomína beh na dlhé trate a zároveň cez prekážky, ktoré sa vás snažia zabiť. No bez ohľadu na to, ako veľmi zle na tom ste, vždy sa môžeme na niečom zasmiať. Humor je totiž to jediné, čo vám niekedy dokáže zachrániť život. Účelom týchto pozitívnych myšlienok je len toľko, že opäť prešiel rok a ja som sa vrátila s ďalším článkom o tom, čo ma naučil čas strávený v škole. Nie nutne to musí byť niečo užitočné.

Vedomosť č. 1: Zábudlivosť kvitne aj na akademickej pôde

Po dvoch celkom úspešných rokoch sa študent naučí, ako plávať v akademických vodách. Toto spolunažívanie založené na vzájomnom ustupovaní si je veľmi prospešné. Ja sa neukážem na prednáške a akademická pôda bude predstierať, že som tam bola. Teda, vlastne sa o to postará ochotná spolužiačka, ktorá vás podpíše na papier, hoci v tom čase ste už na ceste domov. No sem-tam sa objaví niečo, čím vás škola veľmi poteší. Sedíte si takto na zápise do ďalšieho ročníka, zase vypisujete tie isté papiere a snažíte sa pri tom spomenúť si, ako ste to robili dva razy pred tým. Ale vaša pamäť nie a nie spolupracovať. A potom príde oficiálne sa tváriaca žena s profesionálnym úsmevom za stotisíc a obšírne sa vám snaží oznámiť, že štátnice boli zrušené a jediné, čo potrebujete na získanie titulu, je obhájenie vlastnej bakalárky. Samozrejme, vysloví to tak, že tomu asi ani sama neporozumie, takže namiesto očakávaného jasania jej odpovedajú len zmätené pohľady. Bohužiaľ, takéto vysvetľovanie je najskôr nákazlivé. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa tešíte na absenciu štátnicových otázok vo svojom nabitom programe, nie všetci o tom vedia. Napokon sa vždy nájde jeden alebo dvaja vyučujúci, ktorí zašifrovanú správu nepochopili. Takže vedúci katedry takmer celý semester strávi výpočtom toho, čo všetko sa ešte na štátnice musíte naučiť.

Vedomosť č. 2: Nielen vám lezú prednášky na mozog

Na niektoré prednášky je proste príliš skoro, aj keby boli o piatej poobede. Odsedíte si tam povinných deväťdesiat minút, striedavo si hlavu podopierate raz ľavou a raz pravou rukou a modlíte sa, aby ste nechrápali, ak náhodou zaspíte. Niektoré prednášky sú však viac extrémne ako iné, takže to nie ste len vy, kto má problém s vnímaním. Vo výnimočnom momente, keď vyučujúci hovorí dostatočne pomaly na to, aby ste si stihli zapísať aspoň každé tretie slovo, nastane neočakávaná kríza. Počítač sa rozhodol, že to odmieta vnímať. Takže sa vypne. Bez toho, aby uložil vaše poznámky, ktoré náhodne dávajú aj zmysel. Aspoň raz! Inokedy, keď zase presvedčíte svoj počítač, že ak sa bude správať slušne, necháte ho ďalší deň dlhšie spať, vás rušia iné elementy. Za oknom pracujú neobyčajne čulí robotníci, ktorí ani omylom nemôžu byť Slováci, keďže si ešte nestihli osvojiť nádhernú činnosť zvanú opieranie sa o lopatu. Títo aj pracujú. A najsvedomitejšie práve vtedy, keď sa snažíte porozumieť ďalšiemu zložitému súvetiu. Od nadšenia by ste po nich najradšej hodili pero. Lenže potom si uvedomíte, že nemáte ani to.

Vedomosť č. 3: Štúdium je niekedy až druhoradé

Nudné prednášky sú prosto nudné prednášky a vedia o tom aj počítače a robotníci na stavbe za oknom. Účasť na niektorých z nich je však niekedy povinné pre získanie kreditov. Tak sa dovalíte do prednáškovej miestnosti a zaparkujete čo najďalej od tabule a prechádzajúceho sa vyučujúceho. Pretože rozhodne neplánujete písať poznámky a nechcete, aby na to náhodou prišiel. Pre lepšiu podporu sedíte v skupinkách, lebo sa predsa hovorí, že utrpenie je možné ľahšie znášať, ak sa s ním podelíte. Nakoniec to vyústi do situácie, keď z trojice len člen sediaci v strede predstiera, že dáva pozor. Vy čítate veľmi zaujímavú knihu, práve veľmi šťavnaté posteľné scény. Takže sa o ne chcete podeliť so spolutrpiteľmi po ľavej ruke. O chvíľu sa všetky tri smejete. To sa ešte zhorší v momente, keď spolutrpiteľka na druhom konci zoskupenia zistí, že to, čo číta nebude hlboká filozofická poézia, ale v skutočnosti ide o lascívne erotické obscénnosti komentujúce temnotu v ženskom rozkroku. Nie, vážne, niečo také skutočne vydali a prinútili vás v rámci povinného čítania aj prečítať. A skúste o tom na úrovni debatovať.

Vedomosť č. 4: Zo seminárov si nikdy nič podstatné neodnesieme

Informačná hodnota toho, čo si zapisujete, je veľmi premenlivá a nemá nič spoločné s počasím. Je rovnako zlá či vonku sneží, prší alebo fúka. No raz za čas sa predsa len stane, že si zo semináru odnesiete niečo aspoň trochu zaujímavé. Bohužiaľ, väčšinou to nesúvisí s daným predmetom a ak by sa vyučujúci dozvedeli o tom, že si to ešte aj zapisujete, najskôr by ste sa ani nemuseli ukazovať na skúške, pretože by vás z nej predbežne aj tak vyhodili. No vďaka týmto svetlým a veľmi ojedinelým chvíľam žijú všetci študenti! Naučili sme sa, že ak sa niekto spýta na to, prečo sú slovesá deverbizované, určite odpovieme, že ich niekto osekal, prefackal a prestajloval. Pretože presne to povedal vyučujúci a je nutné nasledovať odborné vedenie. Inokedy zase zistíte aj doteraz netušené významy niektorých slov. Keď sa váš spolužiak zabáva s telefónom, vyučujúca ho okríkne, aby nemobiloval. Jeho odpoveď je v rovnako vtipnom duchu a tvrdí, že ovláda umenie multitaskingu. Potom na vás vyučujúca pozrie s takým potuteľným úsmevom a skonštatuje: „Ja mu dám multi, ale multivitamím!“ Hm, je ale fakt pravda, že táto príhoda je to jediné, na čo si zo seminárov s touto konkrétnou vyučujúcou spomínam. Náhoda? To asi nie.

Vedomosť č. 5: Aj povinné čítanie sa vás môže pokúsiť zabiť

Knihomoli celého sveta vedia o tom, že najlepšie trávenie voľného času je jednoznačne s knihou. No aj im vstáva srsť na chrbte, keď začujú slovné spojenie „povinné čítanie“. Vtedy sú ochotní so sekerou v ruke stáť pred vlastnou zbierkou kníh a hrdo sa biť do hrude, že ich nikdy neopustia. Niekedy však nemáte ne výber a prosto si musíte zobrať ten zoznam tých kníh a zavítať s ním do knižnice. Pričom dúfate, že ten prekvapený výraz na tvári zamestnancov knižnice je spôsobený len odrazom svetla. Áno, práve ste ich síce požiadali o celú zásobu ich detských kníh, ale nie je to tak, že by ste sa pomiatli. Povinnosti sú skrátka povinnosti. Keby tých kníh nebolo tak veľa... Snažíte sa niečo podobné naznačiť vyučujúcej. Predsa len, okrem rozprávok o divných stvoreniach a básničiek, ktoré nedávajú zmysel, chcete čítať aj niečo podľa vlastného výberu. Vyučujúca ale nespolupracuje. S úplne zarazeným úsmevom sa vás pýta, prečo protestujete. Veď pred nejakým časom tam namiesto dvadsiatich piatich kníh bolo vyše sedemdesiat. To musíte zvládnuť! A okrem toho ešte dopíšte bakalárku, dokončite seminárky, choďte poctivo do školy a učte sa z hodiny na hodinu, pretože tých vedomostí je veľa! Potom sa nikto nemôže čudovať, že študenti hodia po nociach piť.

Vedomosť č. 6: Na vysokej vám nikto nič nepovie

Náš ústav pre šialencov je špecifický v tom, ako narába so študentmi, ktorí sa rozhodli neutiecť. Povedali si, že niečo také ako informovanosť sa preceňuje a študenti by si určite každú novú vedomosť vážili viac, ak by sa k nej dopátrali vlastnými silami. Lenže v tomto prípade nemali na mysli len rozdelenie slovných druhov alebo názvy diel určitého autora. V skutočnosti informačné embargo uvalili aj na to, čo sa priamo týka štúdia. Ako sú fakty kde a čo máte odovzdať, v akej forme to vôbec odovzdať a prečo to robiť. V skutočnosti sú niektorí zamestnanci školy odhodlaní nikdy vám žiadnu informáciu neposkytnúť a ak už ich predsa len zlomíte, uistia sa o tom, že pri tom okolo seba šíria potrebnú dávku znechutenia a neochoty. Aby ste si náhodou nezvykli. Takže prejdete do novej ofenzívy a rozhodnete sa posielať im e-maily, pretože je ťažšie odbavovať si zlú náladu na elektronickom texte. Poslednou kvapkou v mori vášho znechutenia je už len dozvedieť sa o tom, čo od vás očakávajú na obhajobách. Nie, nemusíte sa učiť naspäť smernice či niečo iné, oni chcú, aby ste svojim odborným katom pripravili aj občerstvenie. Takže sa okrem prípravy a celkové nervového rúcania sa musíte dostať buď do obchodu, alebo do kuchyne, aby ste zažiarili ako nádejní kuchári. Na tom by naozaj nebolo nič zlé. Len keby sa niekto obťažovať oznámiť vám to.

Vedomosť č. 7: Oslavovať sa dá aj bez alkoholu

Keď po troch rokoch konečne získate vytúžený titul, oslava je skutočne na mieste. Keďže však nepijete alkohol, ako by ste to mali urobiť? Teda, môžete si pripiť ciderom, ako som to urobila ja so spolužiačkou / teraz už spolubývajúcou. V tom teple aj dobrý vychladený nápoj s obsahom alkoholu 4,5 % perfektne postačuje. Ale my sme klasičky! Tak sme sa rozhodli, že by sme mali ísť do kina. Áno, veľmi vtipná oslava titulu, ale aspoň si na ňu budem pamätať, ďakujem pekne. Aby ste si však nemysleli, že nás radosť prešla tak rýchlo, nasledujúci deň pokračovala. Nie, nešli sme do kina. Išli sme do Bojníc, pretože v zoo a na zámku sme neboli už... no... naposledy ako pred pár rokmi. Museli sme ísť skontrolovať, čo všetko sa tam zmenilo.

Vedomosť č. 8: Kreativite sa nekladú žiadne medze

Vysoká škola je unikátna v tom, ako progresívne dokáže ničiť tvorivé bunky. Rok v tejto inštitúcii a zistíte, že používate odborné slová v situáciách, v ktorých ste ich predtým nepotrebovali. Napríklad v recenziách, kde odrazu skloňujete motív, retrospektívu, kontamináciu a iné záležitosti, ktoré by radšej mali ostať v škole a nechodiť za vami domov. No napriek všetkému si niektorí jedinci udržiavajú až prekvapivú tvorivosť, ktorá sa väčšinou spája s vymýšľaním spôsobov, ako sa uliať z nasledujúcej prednášky. Zrazu sa pristihneme pri tom, ako takmer najneobľúbenejšej vyučujúcej kupujete čokoládu a premýšľate, aký sviatok mala nedávno, aby ste ju tou sladkosťou mohli podplatiť a neskúšala vás na seminári. (Pre poriadok, pár dní predtým mala dotyčná meniny.) Takisto zrazu veľmi túžite zúčastniť sa školských akcií, o ktorých nič neviete. Žiadne nepovinné semináre alebo špeciálne výberové prednášky nie sú dostatočne nudné na to, aby ste ich nevymenili za povinný seminár. Nakoniec sa zúčastníte aj hier s tušom a učíte sa písať hlaholikou, lebo kto by po tom predsa netúžil. (Ale dobre, priznávam, bolo to zaujímavé.) Niektorí dokonca prejavia snahu vymyslieť niekoľko veršov pri príležitosti objavenia sa mena Mikuláš v kalendári. No ako poznám niektorých vyučujúcich, určite na tej básničke robili lexikologický rozbor. Stále síce nevieme, kto je autorom daného diela, ale určite to bude nejaký editor. Pobavte sa aj vy:

S kaprom sedím pri jedličke;
včera plával vo vaničke;
oči na mňa vyvaľoval;
až ho tata zakilloval;
už je asi v nebíčku;
kostiam spravím rakvičku;
a čo ak je ten mŕtvy tvor
náš najlepší editor?

Vedomosť č. 9: Ach, tie šesťnohé beštie...

O nutnosti domáceho zvieratka som hovorila. Niekoľkokrát. Bohužiaľ, niektoré zvieratá odmietajú pochopiť, že ich v dome nechcete a nepotrebujete. Tými najhoršími sú šesťnohé beštie takisto známe ako mravce. Nielen, že sa neustále vracajú späť, ale oni sú čím ďalej tým odvážnejšie. Po kuchynskej linke sa premávali vždy. Teraz začali útočiť aj na odpadky. Dokonca došli tak ďaleko, že po mne chodili, akoby som bola diaľnica. Tak som im zaobstarala výživný Biolit. To z čistej lásky voči týmto rozkošným hmyzím priateľom. Mylne som si myslela, že som všetko videla. No nebola som pripravená na to prísť do kuchyne a nájsť mravcov, ako v tom otrávenom domčeku usporadúvajú párty. Nejaký vedec by mal zájsť k nám do bytu. Chováme tam totiž nesmrteľné a nezraniteľné mravce. Alebo sú to zombie.

Vedomosť č. 10: Harmonické spolunažívanie a deti nejdú dokopy

Na internáte toho zažijete dosť. Rovnako ako v prípade, že žijete v študentskom byte. Susedia usilujúci o rozmnoženie nitrianskej populácie sú už tak trochu súčasťou študentského života. Dokonca sa dá zvyknúť aj na spev kamarátky, čo býva o poschodie vyššie. Divné je, že hoci ona spieva na záchode, ja ju počujem v kuchyni. Desivé, hlavne ak je to v sobotu okolo jedenástej večer a v celom byte nie je ani živej duše. Len spievajúca suseda o poschodie vyššie a mravce. No aby mi to života zasahovalo aj dieťa, to je už trošku príliš aj na mňa. Susedia majú malého krpca. Jéj, aký rozkošný, nádherný, voňavý a neviem ešte aký. Chcela by som na neho šušlať ako šialená tetka a bola by som pri tom prevesená cez okraj kočíka. Lenže ono prestalo byť také to milučké dieťatko, ktoré by som chcela pomaznať. Teraz by som chcela pohladkať jeho rodičov zaťatou päsťou. Keď vaše dieťa začne plakať, asi ho netrápite pätnásť minút predtým, než na neho zakričíte: „Buď ticho!“ Aj keď, čo ja môžem vedieť o výchove. Deti predsa nemám. A možno ani mať nebudem. To na druhej strane steny slúži ako celkom obstojná antikoncepcia.

Aký bol váš rok? Lepší alebo horší ako tie predošlé?