HumbookFest 2017

Knihomoľské sviatky sú veľmi ojedinelé. Väčšinou zahrňujú vydanie knihy, na ktorú ste veľmi dlho čakali a vo veľmi výnimočných prípadoch je to v deň stretnutia s vaším obľúbeným autorom. Keď však knihomoľ dostane šancu na jednom mieste stretnúť hneď niekoľko zaujímavých autorov, je to doslova neuveriteľná predstava. No presne to sa stalo presne 7. 10. v pražskej MeetFactory. Dámy a páni, dovoľte mi predstaviť vám Humbookfest...

Pražská MeetFactory v zabudnutom kúte Smíchova sa túto sobotu premenila na dejisko zázrakov ocenených knihomoľmi z rôznych kútov nielen Česka, ale aj Slovenska. Po vystátí veľmi dlhej a až za roh zabočujúcej fronty sme sa s niekoľkými blogerkami a mojou úžasnou ratolesťou Ner dostali až dovnútra.

Boli sme ocejchovaní zelenými papierovými páskami ako súčasť celého toho knihomoľského cirkusu. Po vstupe do budovy... nuž, rada by som povedala, že som padla na zadok z ohúrenia, ale ak som už padala na zadok, bolo to pre tie úžasné schody a vyvýšeniny uprostred chodby, na ktoré sa nikto neobťažoval upozorniť. Aj keď neviem, či by som si ich všimla aj keby tam boli – Humbooku sa totiž zúčastnilo až prekvapivo veľa ľudí a mňa teší, že som mohla byť jednou z takmer dokonale uspokojených návštevníčok.

Okrem samotných besied s autormi sa v priestoroch, najskôr starého divadla, konal aj sprievodný program, ktorý pozostával z rôznych workshopov a prednášok. Priznám sa, workshopy mi všetky unikli, nakoľko som na niekoľko hodín doslova skysla v miestnosti určenej práve na prednášky.

Ako študentka editorstva som doslova slintala nad všakovakými zákulisnými informáciami z vydavateľstiev, ku ktorým sa ako bežný smrteľník naozaj nedostanem len tak náhodou. Je iné učiť sa o tom v teoretickej rovine a je iné dozvedieť sa, že tá teória sa niekedy od praxe až tak veľmi nelíši. Teší ma hlavne to, že organizátori sa rozhodli premeniť tento festival aj na mierne edukatívny a nemali na mysli len všeobecnú zábavu. Aj keď, aj tá je dôležitá.

Všimla som si, že veľmi obľúbený bol aj „stánok“ s Instragrafom, ktorý bol doslova celé hodiny zahltený všetkými tými fotkami. Na chodbách som si niekoľkokrát vypočula ponosy na to, ako nestíhajú fotky tlačiť, ako im došla farba a korunku tomu nasadzovali len hysterické pohľady mladších účastníčok, ktoré všetko sledovali objektívom foťákov na mobiloch inteligentnejších ako naša akademická obec. Nuž ale proti gustu...

Ja som pôvodne na Humbook išla len kvôli Anite Grace Howard, nakoľko je to jedna z mála spisovateliek, od ktorej som prečítala naozaj všetky knihy a dokonca ma aj všetky bavili. Normálne rarita, ďalší div sveta! A ona je dokonca aj vtipná, milá a celkovo zaujímavá osoba, ktorá nielenže dobre píše, ona vie aj zaujímavo rozprávať. Hoci je pravda, že v bezprostrednom kontakte s publikom Patricka Nessa asi nikto neprekoná, aj Anita bola úžasná.

Vo vnútri som prežívala neskutočne silný fangirl moment a moje otvorenejšie ja, ktoré sa zatiaľ nevytiahlo z temnice, v ktorej býva v mojom vnútri, by určite urobilo aj malý oslavný tanček. Následkom toho by sa najskôr spustil dážď, ale ani ten by mi náladu nepokazil. O to sa totiž dostatočne snažilo niekoľko organizačných kixov, aj keď vzhľadom na to, že ide o druhý ročník festivalu, je to pochopiteľné a som náchylnejšia to odpustiť.

Prvým z nich bol nedostatok stánkov s jedlom. Piť sme síce mali čo, kávičku vám tam uvarili, možno aj čaj, tí exotickejšie naladení (alebo vianočnejšie?) si dali punčík. Avšak s jedlom to už bolo horšie. V jednom stánku mali wafle a v tom druhu trošku širší sortiment klasického fastfoodu seknutého zdravou tekvicovou polievkou, ale čoskoro sa im sortiment dosť zúžil. Na uživenie takého množstva ľudí nemali dosť jedla.

Problém je aj s tým, že MeetFactory je snáď na konci sveta, všetko tam vyzerá ako vystrihnuté z hororu, ako keď hlavnú hrdinku obklopujú len rozborené a opustené budovy a potom skoro dostane infarkt, lebo povedľa nej prefrčí vláčik-motoráčik. Takže ak mal niekto aj ambíciu ísť si nakúpiť inde, nemal veľmi kde, ak sa nechcel vrátiť späť do centra a stratiť tak veľkú časť celého festivalu. Aj keď sme neskôr vymysleli teóriu (a zdá sa mi pravdepodobná), že možno pôvodne malo byť stánkov viac a na poslednú chvíľu sa niekto rozhodol neprísť.

Každopádne, hladní ľudia nie sú veľmi dobrou spoločnosťou a skôr či neskôr začínajú strácať nervy. Napríklad aj preto, lebo veľká časť priestoru je prechodná. Vysvetlím v praxi. Veľká sála bola jediná samostatná a dostatočne veľká miestnosť na to, aby sa do nej všetci zmestili a dokázali pri tom dýchať. Potom tu boli menšie miestnosti.

V jednej takej prebiehali takmer všetky prednášky, ale v tejto miestnosti sa tiež nachádzal humbook stánok, kde bolo možné kúpiť si knihy. Takisto však táto miestnosť slúžila ako chodba pre tých, ktorí mierili na workshopy do zadných miestností. Takže sme mali prednáškovú miestnosť, predajné miesto a chodbu v jednom a predstavte si to, ako to asi fungovalo, keď sa všetci snažili niekam presunúť a väčšinou to bolo teda opačným smerom, než mierila väčšina davu.

No povedané jednoducho, bolo to zábavné. Šťastie, že nemám klaustrofóbiu. Najväčšia skúška však prišla na konci – autogramiádu totiž (pravdepodobne kvôli príprave afterparty) presunuli z najväčšej miestnosti do tej malej prechodnej. V Hlavnej sále sa teda konal A-Z Book Tag, ktorý bol, mimochodom, naozaj zábavný a užila som si ho dokonale, nakoľko sa ukázalo, že všetky tri zahraničné autorky majú skutočný zmysel pre humor.

Potom sa však ku koncu začali niektorí ľudia (vlastne asi väčšina ľudí) postavili s tým, že sa idú radiť na autogramiádu. Tak asi do pol hodiny pred jej aktuálnym začatím. A autorky ešte stále sedeli na pohovke na pódiu a kvalitne sa bavili. Hej, logika, ja viem.

Neviem, koľko bolo ľudí na Humbooku. Môj odhad je, že okolo päťsto to byť mohlo. Takáto masa sa snažila presunúť z najväčšej miestnosti skoro do najmenšej. Všetci sa tlačili, strkali a keď sa to všetko zastavilo, uvedomili ste si, že stojíte na jednej nohe. A ani tá nemusela byť nutne vaša. Ale za to môže už len ľudská „ohľaduplnosť“. Povedala by som, že ľudia sú prasce, ale tie prasiatka úbožiatka si to nezaslúžia.

Okrem tohto však bol celý Humbook úžasnou skúsenosťou, ktorú si plánujem zopakovať. To miesto žilo úžasnou knihomoľskou atmosférou a medzi tými násťročnými som si pridala ako stará teta. Teší ma, koľko ľudí má záujem o knihy. Koľko ľudí knihy číta. Je to až neuveriteľné. Zakaždým ma to prekvapí, keď sa podobnej akcie zúčastňujem. A myslím, že ma to neprestane prekvapovať asi nikdy.

Vďaka knihám som spoznala ľudí, pre ktorých je literatúra niečím viac ako len povinným predmetom v škole. Zažila som veľa zábavy, spoznala nových ľudí, všeličo nové som sa naučila. Festival mal svoje mušky, ale ako povedali sami organizátori, je to len druhý ročník. Na ich odstránení pracujú. A ja som si viac ako istá, že sa táto akcia bude postupom času len zlepšovať. Pretože organizátori sú nadšení ľudia, s ktorými majú účastníci festivalu jedno spoločné – lásku ku knihám.

Tak dovidenia pri ďalšom ročníku úžasného festivalu!

A už teraz sa teším na ďalších a ďalších skvelých autorov, ktorých budem môcť stretnúť.

Čo vy? Boli ste na Humbooku? Páčilo sa? Nepáčilo?

Ak ste neboli, chystáte sa budúci rok?