Keď mesto ožíva | Kaziměsti

Autor: Martin Bečan 
Názov: Kaziměsti 
Slovenské alebo české vydanie: Fragment, 2017 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 3.88

Jsou města nudná a šedivá, obyčejná, jako lidé v nich. A potom jsou města, ve kterých sněží papír, krysy se mění v stíny a tramvajové koleje tvoří horské dráhy…
Když čtveřice přátel objeví mezi domy uličku, která tam nikdy předtím nebyla, ze zvědavosti do ní nahlédnou. Naskočí do přijíždějící tramvaje číslo 0, která je zaveze do Nikam. Na křižovatce ulic Podivné, Podivnější a Nejpodivnější brzy pochopí, že se ocitli jinde. Zjišťují, že ve městě, ve kterém dosud žili a studovali, existují domy, ulice a dokonce celé čtvrti, o kterých většina lidí nemá nejmenší tušení. Zlákáni plejádou divů a zázraků se rozhodnou do Podivné ulice nastěhovat.
Jejich okouzlení však netrvá dlouho. Ukazuje se, že město je nakaženo nemocí, která se šíří jako rakovina. Město umírá, ulice zarůstají do země a i čtveřice přátel se začíná měnit. Stejně jako mnozí lidé před nimi, kteří se v Nikde rozhodli žít. Květiny ve vousech a ňadra porostlá šupinami jsou jen zlomkem toho, co je čeká.
Podaří se Lazarovi a jeho přátelům zachránit město a tím i sebe samotné, nebo se všichni doslova utopí ve svých vlastních starostech?

„Aby se člověk v pohádce dostal do nebezpečné a strašidelné části temného lesa, musí překročit bludný kořen.“

Martin Bečan je mladý debutujúci autor. Na prvotiny sme si akosi zvykli pozerať sa cez prsty. No niekedy sa stane, že nás kniha zaujme aj napriek počiatočnému skepticizmu. Niekedy je to vďaka obálke. Inokedy je za tým chytľavý názov. V niektorých prípadoch dokonca zafunguje niečo z anotácie, akýsi neodolateľný prvok. No a ak máme naozaj šťastie, niekedy nás na knihe zaujme všetko naraz.

Rozjazd knihy je o niečo pomalší, než by som si za normálnych okolností priala. No napriek tomu mi chvíľu trvalo, aby som si to uvedomila. Prečo? Pretože autorov štýl ma dokonale pohltil. Nejde len o to, akým spôsobom skladá slová do viet, a tie jeho vety sú naozaj zaujímavé, no ide aj o celkový nápad a jeho spracovanie.

Už samotná anotácia sľubuje, že tento svet bude plný fantázie a čohosi, čo sme ešte nikdy nevideli. Nuž, anotácia ani v najmenšom neklamala. Dokonca by som si dovolila tvrdiť, že ešte samotnú knihu podcenila. Fantázia vložená do všetkého, čo sa v príbehu deje, mi miestami až vyrážala dych.

Najskôr to boli električky, ktoré nikam nesmerujú, všakovaké nové časti mesta, ktoré každý len tak nevidí, nuž a potom tu bolo podivné počasie, ako keď pršalo nahor k nebu, alebo sa na uliciach po prudkom snežení začali utvárať záveje plné skla. A to ani nehovorím o všežravých kanáloch, ktoré hrozili svojim rozmáhaním roztrhať mesto.

Toto je len slabý odvar všetkého šialeného a totálne nepredstaviteľného, čo sa v knihe stihlo odohrať. Nemenej zaujímavé bolo aj prostredie a hlavne postavy. Vo viacerých recenziách som si všimla, ako ľudia oceňujú naozaj netradičné nemá, ktoré nosia hlavné postavy. Áno, ja pravda, že ja osobne som ešte na Lazara, Cesmína, Parmu alebo Zimu v knihe nenarazila. A ak áno, určite neboli na jednom mieste. No viac ako ich mená ma fascinovalo ich vykreslenie.

To, akí boli zaujímaví. Ako sa vyrovnávali so svojimi problémami, každodennými starosťami a ako dúfali v čosi lepšie, no niekedy sa báli po to načiahnuť. Aby toho však nebolo málo, zrazu sa dostali do úplne úžasného sveta, v ktorom nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Spoločne s nimi som objavovala zázračné kúty Nikde. Vozila som sa električkou, plávala v záhadnom jazere, prechádzala po lávke medzi dvomi vysokými panelákmi.

„Nemůžeš zachránit všechny okolo. Lidi musí žít svoje životy sami. Sami si je musí posrat a sami si je musí napravit. Když budeš žít jen pro ostatní, přijdeš o sebe. Sám si vytvoř svůj vlastní konec, nenechávej to na ostatních.“

Žasla som nad všetkým, čo sa v deji dialo, takže mi naozaj chvíľu trvalo uvedomiť si, že dej ako taký na začiatku nemal jasné smerovanie. Netušila som, aká je zápletka a kam to všetko smeruje. Prečítala som polovicu knihy a nebola som si istá, či viem, o čom príbeh v skutočnosti je. Videla som epizódky zo života všakovakých postáv a zdalo sa, že okrem mien hlavných postáv toho nemajú veľa spoločného.

Som rada, že sa nakoniec ukázal pravý opak. Kniha mala hlavnú myšlienku, zápletku i dianie. Všetko do seba perfektne zapadalo. Ale až kým som neotočila poslednú stranu, neuvedomila som si silu tohto príbehu. Mal nápad, fantáziu, spracovanie. Boli tam hlboké myšlienky, emócie a možno aj morálne problémy. To všetko sa však skrývalo pod povrchom sveta, ktorý mi svojou podivnosťou doslova vyrazil dych. Podobne to doteraz dokázala len Krajina zázrakov a jej retellingové variácie.

Kaziměsti je trošku zvláštnou urban fantasy. Na jednej strane je kniha poznačená naozaj pomalým rozjazdom, pri ktorom netušíte ani len to, čo je vlastne hlavnou zápletkou príbehu. No hoci je prvá polovica knihy naozaj ulepená a pomalá, uvedomovala som si to len okrajovo. Autorova fantázia ma totiž dokonale pohltila.

Užívala som si opisy jeho sveta, hltala som každú podivnosť a čakala som na ďalšiu. Takisto som bola zaujatá osudom hlavných hrdinov. Všetci boli perfektne opísaní a dotkli sa čohosi v mojom vnútri. Prežívala som ich problémy, žila som ich životy. Smiala som sa im vtipom a plakala som nad ich bolesťou. To všetko som stíhala popri tom, ako som spoločne s nimi objavovala nové zákutia ich sveta, dozvedala sa o blížiacej sa skaze a riešila som s nimi možné únikové cesty.

Páčilo sa mi, akým spôsobom sa dej stupňoval a ako nakoniec vybuchol v úžasnej akcii. Posledná tretina knihy bola naozaj brilantná, doslova som hltala každé slovo, prežívala každú emóciu a vnímala každučkú myšlienku a jej hĺbku. Autor svoj príbeh vyriešil naozaj zaujímavým spôsobom. Dej uzatvoril, no na druhej strane aj otvoril. Prípadné pokračovanie by som uvítala s veľkým nadšením.