Nielen závislosť je monštrum | Last Night I Sang to the Monster

Autor: Benjamin Alire Sáenz

Názov: Last Night I Sang to the Monster
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je
Hodnotenie na GR: 4.19

Zach is eighteen. He is bright and articulate. He's also an alcoholic and in rehab instead of high school, but he doesn't remember how he got there. He's not sure he wants to remember. Something bad must have happened. Something really, really bad. Remembering sucks and being alive – well, what's up with that? 

“The heart can get really cold if all you've known is winter.”

Benjamin Alire Sáenz je americký autor, ktorý sa venuje nielen tvorbe pre mladších čitateľov a pre dospelých, ale takisto píše aj básne. Hoci slovenskému publiku sa prvýkrát predstavil až v knihe Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru, jeho tvorba je oveľa rozsiahlejšia. Na konte má niekoľko desiatok kníh, medzi nimi aj zbierky básní, za ktoré získal hneď niekoľko ocenení.

Už anotácia tejto knihy naznačuje, že sa bude venovať niekoľkým naozaj ťažkým témam. Niektoré z nich sú viac frekventované, iné o čosi menej. Ja osobne si myslím, že záleží vždy na spracovaní. V prípade tejto knihy ide takpovediac o kľúčový faktor, nakoľko nie je úplne tradičná. Čo sa týka deja, neplynie lineárne, ale autor v ňom preskakuje podľa toho, ako potrebuje. Namiesto toho, aby nechal rozprávať rôzne postavy, jediným rozprávačom je hlavný hrdina, preto som naozaj veľa času strávila práve v jeho hlave.

Zach je osemnásťročný mladík s neľahkým detstvom, ktorý často pozerá na dno fľaše, aby tak unikol vlastným démonom. Avšak potom príde ten kľúčový moment a on sa prebúdza na odvykačke, pričom si nie je úplne istý tým, ako sa tam dostal. Pravdu povediac, on to vlastne vedieť nechce. Najradšej by na to zabudol.

Jeho cesta je veľmi náročná a kostrbatá. Stretáva na nej veľa ľudí, ktorí ho ovplyvňujú a kniha samotná je vlastne zameraná na vývoj nielen jeho osobnosti, ale takisto sa venuje uzdraveniu duše. Práve preto nie je rozprávanie priamočiare, ale je plné náznakov a takisto vnemov sprostredkovaných cez rôzne spomienky, improvizované konverzácie, ktoré sa vlastne nikdy nestali, ale nájdu sa tu aj kratučké úryvky z denníkov a ako zaujímavý vyjadrovací prostriedok je využívanie aj maľovanie.

Čo sa týka deja, nedochádza tu k žiadnemu narastaniu napätia a rozhodne som v knihe nenašla žiadnu zápletku. Pretože bola zameraná hlavne na skúmanie ľudského vnútra. Nielen Zacha, ale aj ľudí, ktorí ho obklopujú. Či už ide o ďalších ľudí z jeho skupinovej terapie, jeho spolubývajúcich alebo Adama, jeho terapeuta.

Autor sa pohráva so svojimi postavami, postavil im do cesty naozaj ťažké skúšky. Zach, ale aj ostatní, si viackrát siahli na skutočné dno a táto kniha mi ukázala, ako sa s tým vyrovnávali. Niektorí sa naozaj snažili nájsť nový zmysel života, hľadali nádej vo všetkom a všetkých okolo seba. Iní to skúšali opakovane, no napriek neúspechu pokračovali ďalej, pretože v nich niekto veril. No a nakoniec tu ostali aj takí, ktorí to vzdali na polceste, pretože bolo pre nich príliš bolestné čeliť skutočnému životu bez alkoholu a drog ako pomyslených strážnych psov.

“Love doesn’t always save people.”

“Then what’s it good for?”

Rafael smiled, the laughed – but I thought that his laugh was more like crying. “If I knew the answer to that question, I’d be God.”

Tento zhluk všakovakých ľudských príbehov bol popretkávaný aj rôznymi symbolmi a obrazmi. Nakoľko autor vyštudoval aj teológiu, silnou líniou v tejto knihe sa stala aj otázka viery v Boha, ale aj téma predurčenia a ľudského utrpenia. Čo však bolo v tomto kostrbatom príbehu najsilnejšie, boli emócie. Kruté a nie vždy pekné, ktoré ma nútili visieť doslova na každom slove. Trápila som sa spolu s postavami, prežívala som ich pohnuté osudy, plakala som, ale niekedy som sa aj smiala cez slzy.

Rovnako ako Zach a jeho spolubojovníci. Táto kniha mala všetko, no zároveň nič. Tam, kde čitatelia normálne hľadajú nevysvetliteľné záhady a skutočnú príbehovú líniu, tam našli obrovskú nesúrodú machuľu, v ktorej Zach preskakuje z minulosti do súčasnosti a naopak, kde je nahnevaný a potom zronený, neskôr úplne zlomený alebo plný nádeje a kde v nikom po prečítaní neostane pocit z dobre vymysleného príbehu, ktorého smerovanie nebolo možné určiť dopredu. Nie, v prípade tejto knihy ide o prežité. A ja som ju prežila.

Kniha Last Night I Sang to the Monster nie je typickým čítaním. Nemá presne určený začiatok a ani koniec, je vlastne tvorená rôznymi obrazmi a spomienkami, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Ich hlavným zámerom bolo vytvoriť mozaiku všakovakých ľudí, ktorí sa náhodou stretli v tom istom čase v tom istom zariadení, kde sa podrobovali odvykačke – či už dobrovoľne, alebo kvôli nariadeniu súdu. Vďaka tejto rôznorodej zmesi som sledovala predovšetkým príbeh Zacha, chalana, ktorý opakovanie nachádzal dno vlastného zúfalstva.

Na jednotlivých stránkach som sledovala jeho cestu nielen k triezvosti, ale aj uzdraveniu. A to aj prostredníctvom vzťahov, ktoré nadväzoval s ostatnými osobami v tejto knihe. Príbeh popretkávaný rôznymi symbolmi, odkazmi a referenciami v sebe skrýva naozaj mnohé prekvapivé zákutia a venuje sa hneď niekoľkým naozaj ťažkým témam, počnúc závislosťou, cez domáce násilie až po sexuálne zneužívanie.

Príbeh je teda čiastočne o uzdravovaní a odpúšťaní, ale aj o zlyhaniach a bolesti, o výčitkách a neschopnosti nadviazať normálne vzťahy. No napriek tomu, že som pri čítaní pociťovala predovšetkým smútok a hnev, bola táto kniha aj plná nádeje. Vďaka tomu všetkému ma Benjamin Alire Sáenz obohatil, pretože napísal naozaj vynikajúcu knihu plnú bolesti, ktorá bola vo svojej krutosti takmer až autentická. Akoby som čítala výpoveď niekoho, kto naozaj bojoval a bojuje so svojou závislosťou. Vďaka tomu je kniha povýšená na celkom inú úroveň – pretože vďaka tomu všetkému som ju nečítala, ale prežívala.