A tak to všetko končí... | Ruin and Rising

Autor: Leigh Bardugo

Názov: Ruin and Rising (čes. Zkáza a naděje)
Séria: The Grisha Trilogy (čes. Griša)
Diel: tretí
Slovenské alebo české vydanie: Fragment, 2018 (SR)
Hodnotenie na GR: 4.17

Soldier. Summoner. Saint.
For Alina Starkov, time is running out. The Darkling rules from his shadow throne while she, broken by their previous battle, is under the dubious protection of the zealots who worship her as a Saint. And as Alina convalesces she must also battle her conflicted feelings for the Darkling and her beloved Mal.
Her last hope lie with the magic of a long-vanished ancient creature and the chance that an outlaw prince still survives.
As her allies and enemies race toward war, only Alina stands between her country and a rising tide of darkness that could destroy the world.

“Maybe love was superstition, a prayer we said to keep the truth of loneliness at bay.” 

Leigh Bardugo už neraz dokázala, že vie písať a dokáže vytvoriť nielen nádherný a temný svet, ale takisto v ňom necháva žiť postavy, ktoré môžu chytiť za srdce, ak to budú chcieť. Na svojej dlhej ceste tieto postavy zažili naozaj veľa, hoci podľa prvých náčrtov príbehu, sa niektoré udalosti vlastne mali odohrať v predchádzajúcej knihe. Možno aj to nakoniec ovplyvnilo, ako celá táto kniha pôsobí – a ako veľmi dotvára obraz celej trilógie.

Ak by som celú trilógiu vnímala ako jeden celistvý príbeh bez zbytočných prestávok, povedala by som o nej asi toto – začiatok bol plný potenciálu a sľubov, ktoré sa čiastočne pretavili do skutočnosti v ústrednej časti príbehu, na ktorej Leigh asi najviac pracovala, aby neskôr mohol prísť pomerne obstojný koniec, ktorý síce chcel byť epický, avšak v mnohom zaostával práve za tou ústrednou časťou.

Možno sa vám bude zdať, že je to pomerne tvrdá kritika, ale nie je to úplne pravda. Táto kniha bola dobrá v mnohých ohľadoch. Určite nemôžem nespomenúť dynamiku celého deja, ktorá bola jednoducho omnoho iná ako v predchádzajúcich dvoch knihách. Iste, opäť sa dostavilo spomalenie plynutia vyplnené len opisom toho, čo kto robí, ale na druhej strane táto časť bola oveľa kratšia, než tomu bolo v prvej alebo druhej knihe.

Takisto k tomu prispievali aj samotné postavy. Mnohokrát som knihy kritizovala pre to, že keď v niektorých scénach vystupovali viac ako tri osoby, začala byť situácia neprehľadná a vlastne to skončilo tak, že sa medzi sebou rozprávali dvaja a ostatní ich len mlčky sledovali.

Leigh Bardugo však vytvorila naozaj skvelo fungujúce skupinové scény, v ktorých každý bol platným členom a nikdy som nemala pocit, že netuším, kto práve prehovoril alebo prečo. Čo je nesmierne úžasná práca a je vidieť, že autorka na svojich postavách naozaj pracovala a hlavne na tom, aby mi ukázala, ako sa všetci správajú a prečo.

V tomto ohľade som si teda nemohla priať viac. Takisto samotný dej mi ponúkal všakovaké zápletky. Jedna udalosť plynulo nadväzovala na ďalšiu, čím sa zmenilo aj samotné tempo rozprávania a je pravda, že mnohé odhalenia som nedokázala odhadnúť. Takže sa v deji objavili aj prekvapenia. Samotná atmosféra v spojení s týmto rýchlym tempom dokázali, že som napäto otáčala stránky, nakoľko sa blížilo veľké vyvrcholenie a ja som čakala epické výbuchy ohňostrojov.

He leaned against the window, and the gilded frame came into sharp focus. “Do you think it would be any different with your tracker beside you? With that Lantsov pup?”

“Yes,” I said simply.

“Because you would be the strong one?”

“Because they’re better men than you.”

“You might make me a better man.”

“And you might make me a monster.”

A tu nastal ten hlavný problém. Moje očakávania sa nepremenili na realitu. Iste, dej bol plný menších alebo väčších vyvrcholení, keď sa stalo čosi neočakávané (alebo aj očakávané) a postavy boli nútené zmeniť svoje plány, utekať o život alebo ošetrovať zranenia všetkých zúčastnených. Vo svetle týchto malých epických častí som očakávala, že vyvrcholenie celej knihy bude o čosi... monumentálnejšie. Ale vo svojej podstate bol koniec vlastne odfláknutý.

Predstavoval zaujímavé ukončenie a zaujímavo podané a vo svetle udalostí celej trilógie akosi presne zapadlo do toho všetkého. Lenže na druhej strane bolo až príliš rýchle a príliš málo sa v ňom nakoniec vysvetlilo. Pretože celé veľké odhalenie a vyriešenie hlavného problému stálo na jedinom kúzle (vlastne na dvoch).

Kúzla a mágia sú super a fanúšikovia Harryho Pottera určite budú súhlasiť. Ale aj to najlepšie kúzlo s tým najexotickejším rusky sa tváriacim názvom je vám na nič, ak ho v procese celej trilógie zabudnete vysvetliť. Tým pádom som mala veriť, že všetko sa obrátilo do svojej plánovanej podoby len preto, lebo hlavná hrdinka náhodou pochopila podstatu niečoho, čo mi ani nestihla opísať. Čo je dosť smutné a nefér voči čitateľom, ak sa pýtate mňa. A práve kvôli tejto malej takmer bezvýznamnej skutočnosti pôsobil samotný koniec odfláknuto.

Ruin and Rising je svojom spôsobom adekvátne zakončenie série. Od prvej strany sa autorka snažila útočiť na moje emócie a do určitej miery sa jej to darilo. Tentoraz zvolila naozaj divoké a vražedné tempo, vďaka ktorému som nemala čas dýchať. Vďaka tomu sa vo mne hromadil hnev, frustrácia, niekedy smútok a inokedy aj malé záblesky radosti (či skôr humoru) pri čítaní niektorých konverzácií. Pretože ak už nič iné, Leigh dokáže písať naozaj nádherné dialógy, čo je naozaj vynikajúca prednosť.

Dej bol vyskladaný o niečo viac epicky a dynamicky, než tomu bolo v predchádzajúcich knihách. Všetky udalosti mi mali dokázať, že sa blíži veľký koniec, preto tam neustále lietali guľky, veterné smršte a srdcia nepriateľov prestávali biť. Takisto sa objavili veľké i malé odhalenia a zaujímavé zvraty, z ktorých niektoré boli naozaj prekvapivé. Plynutie sa už tradične spomalilo niekde v polovici knihy, avšak tentoraz bol tento úsek knihy o čosi kratší, hoci stále narúšal dovtedy vražedné tempo. Problém nastal až so samotným vyvrcholením celej knihy a vlastne aj série.

Postavy sa oproti prvej knihe zmenili. Narástli, vyvinuli sa a takisto aj autorka a jej písanie. Je to jasne citeľné v tom, ako podáva jednotlivé zápletky a ich riešenia. Avšak niekde v celom procese tvorenia mi Leigh zabudla vysvetliť jedno alebo dve kľúčové kúzla. Čo by nebol až taký problém – ak by na jednom z nich nestálo vyvrcholenie celej knihy. Tým pádom kvázi epický koniec pôsobil ako spľasnutý balón s obrovskou dierou v strede, takže zakaždým, keď sa ho niekto snaží nafúknuť na čosi epické, opäť veľmi rýchlo vyfúkne.

Trilógia Griša je teda presne tým, čo som si o nej myslela – trilógiou začiatočníka, ktorý sa ešte nenaučil pracovať s potenciálom v príbehu, a ktorý sa venuje opisovaniu zbytočností, ale zabúda na tie dôležitejšie časti.