Tábor hrôzy a nepodarený road trip | The Darkest Minds

Autor: Alexandra Bracken   

Názov: The Darkest Minds
Séria: The Darkest Minds
Diel: prvý
Slovenské alebo české vydanie: zatiaľ nie je
Hodnotenie na GR: 4.23

When Ruby woke up on her tenth birthday, something about her had changed. Something frightening enough to make her parents lock her in the garage and call the police. Something that got her sent to Thurmond, a brutal government “rehabilitation camp.” She might have survived the mysterious disease that had killed most of America’s children, but she and the others emerged with something far worse: frightening abilities they could not control.
Now sixteen, Ruby is one of the dangerous ones. When the truth comes out, Ruby barely escapes Thurmond with her life. She is on the run, desperate to find the only safe haven left for kids like her—East River. She joins a group of kids who have escaped their own camp.

“The Darkest Minds tend to hide behind the most unlikely faces.”

Alexandra Bracken je autorkou hneď niekoľkých úspešných sérií pre mladších čitateľov. Slovenskému publiku sa už predstavila s dilógiou Pasažier (v češtine ako Pasažérka) o cestovaní v čase. Zatiaľ čo táto dilógia patrí k jej najnovším dielam, tetralógia The Darkest Minds patrí k jej raným prácam. A úprimne, na knihe je to aj vidieť.

Vždy, keď si začnem myslieť, že dystópia ako žáner už je za zenitom, vždy príde nejaká obrovská filmová spoločnosť, odkúpi práva najlepšie k nejakej trilógii, začne natáčať, vypustí prvý akciou nadupaný trailer a čaká, čo sa stane. V prípade tejto knihy, alebo rovno série, sa však ponúkajú o čosi iné prvky, než je zvykom. Na prvý pohľad sa zdá, že táto kniha je oveľa viac ponurejšia, temnejšia a vo všeobecnosti omnoho viac melancholická než všetko, čo sme mali možnosť vidieť a čítať. Do určitej miery je to aj pravda.

V tomto podivnom svete sa zrazu objavil záhadný vírus, ktorý doslova skosil väčšinu amerických detí starších ako desať rokov. Tí, ktorí prežili, sa však jedného dňa zobudili s podivnými schopnosťami. Nie sú schopní ich používať, ovládať alebo im porozumieť. Lenže predstavujú hrozbu, čo si ani neuvedomujú, tak sa vláda rozhodne napchať ich do týchto akože rehabilitačných zariadení, kde sa z nich snažia vychovať slušné a poslušné detičky, ktoré nie sú ani v najmenšom desivé.

Poviete si, že to je námet ako vystrihnutý z druhej svetovej, veď je to akoby ich zatvorili do koncentračných táborov. A svojom spôsobom by ste mali aj pravdu, nakoľko tam rozhodne nežijú pokojným a šťastným životom. Alexandra Bracken sa rozhodla vytvoriť naozaj ponuré miesto, plné temnoty, strachu a bolesti. Ale zabudla na jednu veľmi dôležitú vec. Že ak bude príliš tlačiť, preženie to a nakoniec to ľuďom začne prekážať. To sa stalo v tejto knihe.

Tábor je plný detí, ktoré sú rozdelené do piatich farebných skupín podľa toho, aké majú schopnosti. Viem, že niektorí sú v takej alebo onakej skupine, lebo majú fotografickú pamäť. Iní z inej skupiny nosia gumové rukavice, lebo dokážu manipulovať elektrinu. Ale bližšie informácie som v celej knihe nenašla. Pretože autorka sa rozhodla to najdôležitejšie nechať ležať nepovšimnuté a miesto toho venovala príliš veľa času hraním sa s mojimi emóciami.

Účelne naplnila tábor nebezpečnými deťmi, ktorých stráži akási obdoba armády. (Hoci netuším, kedy mala vláda čas niečo podobné vytvoriť, nakoľko ten vírus prepukol údajne úplne náhle a nikto to nečakal.) A títo vojaci sa k týmto deťom správajú naozaj otrasne. Týrajú ich telesne, duševne, dokonca ich zneužívajú a v niektorých scénach sa vyskytuje aj náznak, že by mohlo ísť o niečo sexuálne.

“Dreaming led to disappointment, and disappointment to a kind of depressed funk that wasn’t easy to shake. Better to stay in the gray than get eaten by the dark.” 

Strašidelné a silné, poviete si. V skutočnosti ide len o účelný spôsob, ako čitateľovi zabrnkať na city a prinútiť ho cítiť ľútosť voči hlavnej hrdinke Ruby. Ale ak by ste sa snažili nájsť čo i len náznak vysvetlenia konanie týchto postáv – nenašli by ste nič. Keď už hovorím o postavách... rozumiem, majú to nesmierne ťažké, ale na druhej strane ich charaktery sú buď nezaujímavé, alebo sa menia tak rýchlo, až sa nestačíte čudovať.

Na jednej strane je Ruby ustráchaná a bojí sa čo i len otvoriť ústa, aby sa bránila voči očividnej šikane zo strany dozorcov a o dvadsať strán neskôr už nadáva Liamovi a udiera ho päsťou do pleca, pretože urobil niečo, čo sa jej nepáčilo. Tá istá Ruby, ktorá má doslova fóbiu z dotykov, pretože keď sa niekoho dotkne, dostane sa mu do hlavy.

Takýchto vyslovene logických a zbytočne účelných momentov je v príbehu hneď niekoľko desiatok a len ich vypísanie by mi trvalo veľmi dlho. Ich spoločnou črtou je jediné – prinútiť ma súcitiť s postavami, čo by som dokázala aj bez toho, aby som si prečítala úplne zbytočnú hlboko emocionálnu scénu o tom, ako si Ruby v šestnástich môže prvýkrát oholiť nohy. Dievča, práve utekáš pred prenasledovateľmi, kedykoľvek ťa niekto môže zabiť, ale som rada, že zomrieš s hladkými nožičkami (no a pár sotva zahojenými reznými ranami, nakoľko si mi nezabudla opísať ani to, koľkokrát si sa stihla počas holenia porezať).

Najväčším problémom tejto knihy je však jej nevyváženosť. Prvých cca 100 strán je úplne úžasných. Temných, napínavých, srdcervúcich. Potom však Ruby utečie z tábora a pridá sa k tejto skupine utečencov a všetci sa vydajú na road trip. Nasledujúcich až príliš veľa strán sleduje ich snahu... o čo vlastne?

Nikto z nich nevie, čo robí, kam smeruje alebo prečo, a keďže to nevedia oni, nevie to ani čitateľ a čo robí čitateľ, keď nevie, kam smeruje príbeh? Správne, zatvára knihu. Potom by však ten istý čitateľ prišiel o celkom schopných posledných cca 100 alebo 150 strán, ktoré sú opäť napínavé a samozrejme po nich nasleduje cliffhanger, aby si všetci túžili kúpiť pokračovanie.

The Darkest Minds nie je, napriek mojej recenzii, úplne zlá kniha. Je to jednoducho prvotina autorky, ktorá síce vytvorila zaujímavý svet so zaujímavými námetmi, ale ešte sa nenaučila, ako ich čo najlepšie spracovať. Tým pádom sa mi do rúk dostala absolútne nevyvážená kniha, v ktorej je veľa úplne zbytočných a účelových scén, ktoré dej nijakým spôsobom neovplyvňujú a čo je horšie, nepomáhajú v raste ani postavám.

Kniha má dobrý začiatok a koniec. V strede je minimálne 200 strán, ktoré mal niekto jednoducho vyškrtať a prinútiť autorku, aby ich nahradila tak maximálne 100 stranami, v ktorých by našla spôsob, ako zaujímavo opísať jednotlivé schopnosti. Snáď sa k tomu dostane aspoň v pokračovaní. Potenciálu má naozaj požehnane.